Tri ženy boli ešte dievčatkami, keď im pred očami Nemci vypálili rodný Skýcov. Na svoje najdlhšie prázdniny odchádzali 15. marca 1945 cez aleju vyskladanú z hlavní automatických zbraní. Posledné roky vojny priniesli mnohým slovenským deťom dlhé mesiace voľna. Pre väčšinu to však nebol čas hier, ale obdobie strachu a neraz i zápasu o holý život.
Na prahu najdlhších prázdnin tri Skýcovčanky hľadia na nervóznych vyčkávajúcich Nemcov. Čo im pri pohľade do hlavní behá hlavou? Iba päťročná Ľudmila sedí na voze a kýva každému, kto prejde okolo. Vrátane vojakov. Desaťročná Mária čaká, že Nemci začnú každú chvíľu strieľať. Strach necíti. Vie, že je za ňou jarok, v ktorom im odpláva. Určite ju nedostanú, verí tomu ako ničomu inému. Len štrnásťročná Hedviga, staršia sestra Márie, sa od hrôzy nevie hnúť.
Čo nás čaká? Škrt zápalkou
Prvé roky vojny žili dievčence zo Skýcova podobne ako ich o niekoľko rokov staršie kamarátky, ktoré vyrastali ešte za prvej Československej republiky. Ľudmila Krigovská sa narodila až za vojny, Mária Schronerová s Hedvigou Benčekovou boli staršie a vo voľnom čase chodili pásť husi a zavše sa s ostatnými dievčatami hrali na birmovku a na nevesty. „To sme jednu z nás vystrojili ako mladuchu a všetky ostatné jej spievali piesne, ktoré sme poznali z naozajstných svadieb,“ rozpráva Schronerová, ktorá za vojny začala chodiť do školy.
Možno kdesi aj započuli, že je vo svete vojna. Ale nezaujímali sa o to. Nemali prečo. Dni, týždne a mesiace plynuli bez ťažkostí, ktoré by si deti mohli uvedomiť. Keď sa však v Skýcove po lete 1944 ukázali neznámi chlapi, o ktorých sa dedinčania starali, dievky začali vyzvedať. Dospelí im vysvetlili, že Nemci sú zlí a že chlapi ubytovaní v domoch po dedine sú partizáni, ktorí s nimi budú bojovať. Dievčatá si čoskoro uvedomili aj ničivú silu zbraní. Pri čistení pušky totiž jeden z partizánov nechtiac zastrelil ich susedu.
„Na fašiangy mohlo prísť k nešťastiu aj u nás. Krájali sme kože na huspeninu, keď sa zrazu ozvala strašná rana. Náboj našťastie preletel cez povalu a nikoho nezasiahol,“ spomína Benčeková na „svojich“ partizánov. Tesne pred vypálením dediny mala už štrnásť rokov a jeden z nich, vari 20-ročný Ukrajinec, jej dvoril. „Nedotkol sa ma, to nie. Ale odprevádzal ma, keď sme driapali perie. Povedal mi: Ak ma nezabijú, po vojne si prídem po teba. Neprišiel. Tak mi mama hovorievali, že ho isto zabili,“ spomína Benčeková.
Mladého partizána Nemci z dediny vyhnali 15. marca 1945. Vtedy sa Wehrmachtu konečne po niekoľkých nevydarených pokusoch podarilo dobyť sa do Skýcova, ktorý stál na dôležitej ústupovej ceste. Malá Hedviga sa toho dňa zavčas rána vybrala do kostola. Tam už stál veľký dav nemeckých vojakov. Utekala teda domov varovať partizánov, ktorí v chvate strhli pušky z vešiakov a ušli do lesa. Podobne ako väčšina chlapov v dedine. Nemci medzitým vyčkávali, domy začali prehliadať až o nejaký čas.
Mária, Hedviga ani ich mama sa nezmohli na slovo, keď sa pootvorili dvere a do miestnosti vstúpil červenovlasý Nemec. Konečne na vlastné oči videli toho nepriateľa, o ktorom toľko počuli od partizánov. Mali šťastie. Kým z iných domov ľudí sácali a hnali, „ich“ Nemec nepôsobil zlovestne. Ticho prerušila mama, ktorá slúžila u panstva a vedela aj po nemecky. Vojak ich vyzval, aby sa začali baliť, dokonca im pomáhal. Napätie sa vrátilo, keď do domu vošli jeho dvaja ďalší spolubojovníci.
„Jeden ku mne prišiel a spýtal sa ma, či viem po nemecky. So sklonenou hlavou som prikývla. Nato vytiahol mapu, ukázal prstom na Zlatno, Skýcov a ešte niekoľko dedín. Potom z vrecka vylovil zápalky a jednu škrtol smerom k mape. A mne bolo aj v tom veku všetko jasné,“ pokračuje Benčeková. Mama medzitým Nemcom prichystala obed. Vojaci len kývli na dievčatá a nariadili pani domácej, nech najskôr ochutnajú jej deti. Tie do mamkinej pochúťky zahryzli s radosťou.
Foto: Andrej Barát
Dievčatá už rozumeli, že ich domov ide ľahnúť popolom a že im možno hrozí aj smrť, v tom frmole, ktorý nastal, sa však ten strach akosi strácal. Okolo seba navyše sledovali rozporné reakcie Nemcov. Staršia dcéra si všimla, ako na dvore jeden z vojakov kope do husi a nadáva jej do partizánov. Keď zase Mária s Hedvigou s batôžkami odchádzali z domu, mladšia sestra zazrela Nemca, ktorý keď ich zbadal, odišiel ku studni, skryl si hlavu do rúk, a tam začal nahlas plakať.
Ani samotní Nemci vtedy totiž presne nevedeli, čo budú so ženami a deťmi robiť. Rozkaz znel vyviezť ich s pár osobnými vecami za dedinu. Dlhšie obojstranné napätie, počas ktorého Ľudmila kývala okoloidúcim, Mária vymýšľala útek a Hedviga sa strachovala o život, prerušil až zvuk motorky. Prišiel kapitán so správou – strieľať nie, poslať do koncentráku. Ako sa však onedlho ukázalo, partizáni s postupujúcim frontom už medzičasom odpálili štreku k táboru smrti, a tak ich Nemci len chvíľu vláčili po okolitých obciach.
Krvavé nožičky v topánkach bez podrážky. Hlad. Strach, že ich pri ceste naspäť spoznajú podľa skýcovského kroja. Skrývanie sa pred frontom. Návrat do vypálenej dediny. Žobranie po okolí. To nebol čas na otázky. Aj deti sa museli starať predovšetkým o to, aby si zabezpečili základné životné potreby. Viac o tom, čo sa za vojny dialo, sa teda dozvedeli až po návrate do školy v septembri 1945. Vtedy sa skončili ich päťapolmesačné prázdniny. Po epidémii vší smrdela celá trieda petrolejom. Ale dievčatá sa radovali.
Bombardéry nosili aj „salónky“
Aj Antonovi Danišovi, ktorý v roku 1945 oslávil jedenáste narodeniny, sa prvé spomienky na vojnové časy spájajú s uniformovanými mužmi v dedine. Neboli to však ufúľané partizánske mundúry, ale čisté, vyžehlené čierne rovnošaty. V jeho rodných Rišňovciach sa dodnes hovorí, že Slovenský štát nebol vyhlásený 14. marca, ale už 5. februára. Pred miestnym kostolom sa vtedy zišlo vari štyritisíc príslušníkov Hlinkovej gardy a práve z tohto dňa pochádza jedna z prvých detských spomienok pána Daniša.
„To, že na tom stretnutí rečnil Šaňo Mach a ďalší politici a že sa tam zišli tisícky členov Hlinkovej gardy z celého okolia, to som sa, samozrejme, dozvedel až neskôr. Pre nás to vtedy bola len veľká sláva, na ktorú sme ako chlapci boli zvedaví a ktorú sme museli pozorovať zďaleka. Bližšie nás nepustili. Pri kostole boli len ľudia z gardy, potom dospelí z dediny a až potom my deti,“ pokračuje Daniš, ktorý mal vtedy päť rokov.
Vojna, o ktorej počúval bola iná, než aká prebiehala počas blitzkriegu na západe či v operácii Barbarossa na východnom fronte. Vojnu videl ako zákopovú šachovú partiu. Takto mu ju aspoň vykresľoval jeho krstný, veterán z prvej svetovej vojny. Keďže malý Anton sa s rodičmi o fronte nerozprával, vedomosti čerpal z posedení u príbuzného. Krstný bol tiež jedným z mála ľudí v dedine, ktorí vlastnili rádio, takže sa občas reč zvrtla aj na aktuálne dianie. Tomu však deti vrátane Antona nerozumeli.
O nejaký čas však dedinou prechádzala trnavská posádka, ktorá išla do Povstania. Malý Anton pozoroval, ako sa k nej pridávajú chlapi z dediny, medzi nimi aj 25-ročný mládenec Jožko, ktorého mali všetci veľmi radi. Hneď za posádkou prechádzala kolóna nemeckých vojakov. Keď onedlho prišla správa, že padol hneď v prvom boji, razom Anton pochopil, ktorí vojaci sú zlí. Zlo na seba nedalo dlho čakať a už čoskoro odštartovalo Antonove najdlhšie prázdniny. Nie také brutálne ako v Skýcove. V Rišňovciach Nemci iba zabrali budovu školy. Neučilo sa od novembra 1944 do apríla 1945.
Niektoré deti na dedine pásli zvieratá, skupina chlapcov, medzi nimi aj Anton, zase naháňala handrovú futbalovú loptu, keď sa ozval známy zvuk motorov. „Bombardéry!“ vykríkol ktosi s nadšením. Hoci chalaniská videli aj to, ako spojenecké lietajúce pevnosti spúšťajú bomby či ako jedna z nich padá k zemi, nebáli sa. Netrpezlivo čakali, kým začnú vypúšťať „pozlátky“, teda rušičky radarov. Občas na zem dopadli v celých trsoch a pripomínali salónky. S korisťou sa vrátili do dediny a pokračovali v hrách. Na vojakov sa však nikdy nehrali.
I vojnový svet bol hrou. Porozumieť zložitej situácii vtedy nebolo v schopnostiach mladého chlapca. A ani v snahe. Svet bol vo vojne prakticky od jeho prvých spomienok. Vojna patrila k jeho životu prirodzene, nemal prečo sa ňou viac zaoberať. Určitý strach pocítil až keď sa blížil front a aj zďaleka bolo počuť streľbu kanónov. Jeho rodičia a vlastne všetci ľudia v dedine kopali v zemi skrýše a pred dedinou sa hĺbili protitankové zákopy.
V podzemnej skrýši v záhrade si rodina navzájom dodávala odvahu. Najviac sa bála Tonkova malá 5-ročná sestrička, najmä keď sa každú chvíľu ozývala streľba. „Ja som to bral tak, že sa musí niečo spraviť, aby nás nezabili,“ uzatvára pán, ktorý po vojne dlhé roky pôsobil ako pedagóg a dnes je i kronikárom obce. Keď sa ho pýtame na počty obetí z vojny, spomenie 39 vojakov Červenej armády, 15 až 20 nemeckých, deväť ľudí z dediny a 11 členov deportovaných židovských rodín. „O tých sme vedeli aj my chlapci. Vravelo sa, že ich vzali gardisti.“
Celoživotná krivda z futbalu
Kým deti ako napríklad ani nie desaťročný Anton v roku 1942 nechápali, čo znamenalo, keď Židov „vzali gardisti“, dospelá populácia to vedela pomerne dobre. Aj pre mlčanie či dokonca súhlas väčšiny mali najdlhšie a najsmutnejšie vojnové „prázdniny“ deti zo židovských rodín. Medzi tie šťastnejšie, ktoré „prázdniny“ prežili, patril aj chlapec z Humenného. Hovorme mu Peter, keďže svoje skutočné meno pre stále pretrvávajúci antisemitizmus v slovenskej spoločnosti nemal chuť zverejniť.
Bolo to už za Slovenského štátu, keď hral s chlapcami zo svojej štvrte futbal. Jeden z kamarátov ho nepekne fauloval a tak sa strhla mela. Peter pri nej protihráčovi roztrhol košeľu a na tvár „nakreslil“ niekoľko škrabancov. Hoci ho mama nikdy nebila, po návrate dostal bitku, na ktorú si veľmi dobre spomína aj po takmer 70 rokoch. Bolo to v čase po prvých transportoch a Petrova rodina sa snažila pôsobiť nenápadne. „Cítil som to ako veľkú krivdu. Dosť na tom, že som už nemohol chodiť do kina, k jazeru či do školy,“ dodáva.
Jeho dni bez vyučovania sa začali v roku 1942. Zo školy pre slovenské deti ho vylúčili ešte skôr. Osočovanie a nadávanie do Židov od ostatných detí si pamätá už z predvojnových čias, vtedy sa nad tým Peter ani nepozastavoval. Chlapci si hovorili rôznymi menami. Že s postavením jeho rodiny nie je skutočne niečo v poriadku si prvýkrát uvedomil v roku 1938, keď ich po Mníchovskej dohode vysťahovali na maďarské hranice. Napokon sa smeli vrátiť domov, ich byt bol však už vyrabovaný.
„Rodičia mi to nevysvetľovali, čo mi mali čo vysvetľovať. Bolo, ako bolo,“ spomína. Ťažké časy pokračovali. Rodina ušla do Hnúšte, po vypuknutí povstania musela však odísť aj odtiaľ. Napokon sa ocitli v lese, kde takmer dva mesiace žili v zime a o strašnom hlade s inými utečencami a partizánmi. Keď ich Nemci chytili, prežili ako jediní. Otec s mamou sa rozprávali po maďarsky a maďarský vojak v nemeckej uniforme im poradil, nech neprezradia, že sú Židia, nech povedia, že sú zatúlaní Maďari. Všetkých ďalších z lesa postrieľali.
Chvíle plné nebezpečia pre Petra sa však nekončili ani po fronte. Pri návrate do Humenného vzala Červená armáda jeho otca na pomocné práce a Peter ostal celkom bez dozoru. Prežíval, ako sa dalo, dokonca kradol jedlo. A s ostatnými chlapcami objavoval „poklady“, ktoré ostali po postupujúcich vojskách. Jeden z jeho kamarátov zahynul, keď mu druhý podával nájdenú nabitú pušku a nechtiac stlačil spúšť. Peter mal viac šťastia, po siedmich desaťročiach ukazuje na tele „iba“ viaceré jazvy – pamiatky po hre s granátom.
Z tábora odišla jedenásťkilová
Na rozdiel od Petra pani Eva mala ako dieťa jedinú kamarátku. Svoju mladšiu sestričku. Keďže na konci vojny mala iba päť rokov, jej prvé spomienky sa viažu na ukrývanie sa v tatranských obciach. Rodina z Kežmarku nedostala v roku 1942 výnimku z transportov, ale dosť dlho sa jej darilo fungovať na veľmi kvalitné falošné doklady, podľa ktorých boli evanjelickou rodinou. O svojom židovskom pôvode teda malá Eva vtedy nevedela. Vnímala, čo sa deje, že sa treba skrývať pred Nemcami, ale nedokázala pochopiť, prečo je to tak.
Foto: Archív
„Musíme sa báť,“ hovorila potichu Evina mladšia sestra a dospelí len ticho pritakali. Nik ju neutešoval, že je v bezpečí. Rodičia chceli, aby sa aj deti mali na pozore, hoci boli ešte celkom maličké. Sestry sa nesmeli smiať, skákať, behať a často ani vychádzať z domu. A tak si malá Eva občas krátila chvíľu aspoň sledovaním okolia z okna hájovne, kde sa ukrývali. Ako tak raz hľadela z obloka, zrazu zbadala, že z lesa vychádzajú dvaja muži. Kým na nich stihla zaostriť zrak, už ležala na zemi s rozbitou hlavou.
Keď mama zbadala nemeckých vojakov, chmatom ju stiahla od okna aj za cenu toho, že si dcérka buchla hlavu do komody. Skrýša však neslúžila večne a jedného dňa celú rodinu chytili. Dievčatká potom s hrôzou sledovali, ako ľudia vo vagóne počas šesťdňovej cesty do tábora prichádzajú o rozum. „Mojím šťastím bolo, že som bola príliš malá, aby som si v plnej miere uvedomila, čo sa deje. Že nám vlastne každý deň hrozí smrť,“ spomína pani Eva po rokoch.
V koncentračnom tábore Ravensbrück už dievčatá ostali len s mamou bez otca. Zatiaľ čo ich mamička pracovala, Eva myslela na jediné – aby sa vrátila. „Veľa žien totiž už večer neprišlo. Keď mi mama povedala, aby som poslušne sedela a dávala pozor na sestričku, tak som sa z miesta ani nepohla. Tak plynuli dni,“ pokračuje pani Eva. Žiaľ, mladšia sestrička útrapy tábora neprežila. Eva s mamou sa dostali ešte do Bergen Belsenu, kde ich zachránili v hodine dvanástej. Eva mala pri oslobodení 11 kíl a nevedela chodiť.
Leto po vojne bolo pre Evu dobrodružným návratom domov. Keď ich autobus po ceste do Prahy zastal v jednej menšej českej obci, všetci ľudia zrazu odišli. Evina mamička len smutne prehodila, že od navrátilcov z koncentráku všetci bočia. Už o chvíľu sa však ľudia začali trúsiť späť. Niekto s cukrom, iný s kúskom chleba, skrátka ľudia doniesli, čo doma našli. Ako neskôr vysvitlo, Eva bola prvým dieťaťom z koncentráku, ktoré miestni videli. Napokon bolo jedla toľko, že sa Evina mama mohla podeliť aj s ostanými.
Zažili však aj nepríjemné uvítanie. Jedna sedliačka pri Zvolene, ktorú požiadali o pohár mlieka, ich odmietla so slovami, že sa ich vracia viac, ako ich odišlo. Po návrate do rodného Kežmarku Eva s mamičkou zistili, že z celej širokej rodiny ostali nažive jedine ony dve. „Ja som sa s tým vyrovnala tak, že som sa rozhodla, že tie veci z vojny sa vlastne nestali, že to bol len zlý sen,“ uzavrela. Cez deň morám ušla, v noci však nie. Celé detstvo až do puberty sa jej opakoval ten istý sen. Pod hlavňami pušiek v ňom musela sledovať otcovu popravu.
Ukrývané deti
„Evanjeličkou“ bola cez vojnu aj Judita Gáborová. O svojom židovskom pôvode však na rozdiel od pani Evy vedela. Aj preto, že deväťročná dievčina mala často na starosti svojho dvojročného brata, bola na svoj vek veľmi vyspelá. Dokonca až tak, že vo vozíku, na ktorom malého súrodenca vozila, nosila skryté správy od rodičov pre príbuzných. „Rodičia sa so mnou o veciach rozprávali. Ja som to brala tak, že je vojna a že celý svet je proti nám,“ hovorí Gáborová.
Do školy chodila v rodnom Tisovci až do Povstania, do oslobodenia sa potom spolu s bratom skrývala u evanjelickej rodiny Hroncovcov vo Zvolenskej Slatine. Kým ich rodičia boli zamurovaní v dome v Pohronskej Polhore, Judita s bratom sa hrali na príbuzných Hroncovcov z východu. „Najťažšie mi asi bolo, keď sa rodičia pred útekom do Polhory s nami lúčili a keď si hovorili, že si navzájom nebudú nič vyčítať, ak sa nám niečo stane. To som znášala ťažko,“ dodáva Gáborová.
Hoci život v Slatine bol pomerne bezstarostný, aj tak musela byť malá Judita stále na pozore. Jej brat bol modrooký blondiačik, a tak sa s ním s radosťou hrávali nemeckí vojaci. „Vždy som bola tak trochu v napätí, dohliadala som, aby sa nič neprezradilo…“ Príbeh jej rodiny mal napokon šťastný koniec. Hoci až na druhý pokus. Keď za deťmi prišla nedočkavá mamička, bola ešte vojna a pani Hroncová ju presvedčila, aby deti ešte chvíľu nechala na „prázdninách“. Celá rodina sa teda zvítala až na druhý raz.
Veľmi dlhé „prázdniny“ zažila cez vojnu aj pani z juhu stredného Slovenska, ktorá si však neželala zverejniť svoje meno. Hovorme jej teda Anička. V roku 1941 mala iba šesť rokov a rodičia ju zapísali do prvej triedy. Zo školy ju vykázali už po pár mesiacoch, pri oslave výročia vyhlásenia Slovenského štátu. Niekto si vtedy všimol, že na slávnostnej akadémii žiakov vystupuje aj malá Židovka, a tak Anička musela zo školy preč. „Cítila som to ako krivdu. Vypytovala som sa doma, ale rodičia mi len povedali, že pre Židov platia špeciálne opatrenia,“ hovorí.
Aničku odvtedy učila mamička, len každý polrok chodila na skúšky do židovskej školy do Zvolena, kde dostávala vysvedčenie so symbolom Slovenského štátu. Jej otec, lekár, dostal pri transportoch v roku 1942 výnimku a pôsobil v malej obci, kde bol veľmi obľúbený. Rodičia sa snažili malé dieťa ušetriť od starostí, ale malá Anička tušila, že niečo nie je v poriadku. Najmä keď si mama s otcom často čosi šepkali vo vedľajšej izbe. Na prvé vojnové roky spomína ako na časy neurčitej nervozity. Strach prišiel až neskôr. A paradoxne bola jeho predzvesťou obrovská radosť.
Foto: Andrej Barát
Deväťročná Anička sa v lete 1944 prechádzala po dedine a kočíkovala farárovu dcéru, keď si všimla, že miestny krčmár vyniesol rádio do obloka a dal ho celkom nahlas. Ladislav Sára oznamoval podmanivým hlasom vyhlásenie SNP. „Občania! Hovorí k vám slobodný slovenský vysielač Banská Bystrica,“ ozývalo sa dedinou. Anička sa rozbehla domov a s rodičmi sa dlho, dlho od radosti objímali a bozkávali. Už o šesť týždňov však prišli Nemci a v neďalekom Čabradskom Vrbovku zastrelili ich rodinných známych – rovnako rodinu židovského lekára aj s dcérkou, Aničkinou priateľkou.
Neutiekli hneď, ale od toho momentu mali pri dverách tri plecniaky. Dva veľké, pre rodičov, a jeden menší pre Aničku. Jedného dňa, koncom novembra, keď rodina práve sedela pri raňajkách a Anička jedla hrianku a pila čaj, ktosi prudko zatrepal na dvere. Bol to krčmárov syn, vari 10-ročný chlapec. Celý udýchaný rodine oznámil, že do dediny idú Nemci. Až do príchodu Rusov koncom decembra 1944 sa potom rodina skrývala na neďalekých lazoch. Ešte pred koncom vojny, v apríli 1945, sa Anička vrátila do školy.
„Pamätám si, ako potom jedného dňa pán učiteľ Fabian povedal, že dnes nebude vyučovanie a že sa ide do kostola. Boli sme prekvapení, čo sa to deje. Tam si pán učiteľ sadol za organ a zahral najskôr sovietsku, potom americkú a napokon anglickú hymnu. Vojna sa konečne skončila,“ spomína pani a aj po desiatkach rokov sa jej do očí tisnú slzy dojatia. O necelé dva mesiace potom išla do školy krásne vyobliekaná. Dostala svoje prvé vysvedčenie so štátnym znakom Československej republiky.
**Očami detí
** =====
Pravda vám tento rok prinesie sériu reportáží – Očami detí. Pokúsime sa v nich zachytiť ako kľúčové udalosti československej histórie prežívali tí najmenší. V prvom diele, ktorý vyšiel v apríli, sme spomínali na politické procesy z 50. rokov, dnes si berieme na mušku druhú svetovú vojnu, konkrétne jej posledné mesiace. Počas roka sa ešte vrátime k invázii z roku 1968 a nežnej revolúcii z roku 1989. Vždy pohľadom pamätníkov, ktorí v čase udalostí boli ešte deťmi.