„Veď československá armáda bola integrálnou súčasťou vojsk Varšavskej zmluvy a ako taká mala vypracované plány na obranu proti vojskám NATO. O útoku vojsk spriatelených štátov sa ani neuvažovalo. Je aj otázne, do akej miery by československá armáda bez spojenia s veliteľským štábom Varšavskej zmluvy bola bojaschopná,“ povedal Jašek.
V prvej inváznej vlne nasadila Varšavská zmluva 165-tisíc vojakov a 4 600 tankov. Na slovenskom území bolo v prvej etape nasadených 48-tisíc sovietskych, 10 300 maďarských a tisíc bulharských vojakov. „Celkovo sa invázie zúčastnilo 27 divízií a viac ako pol milióna vojakov. Invázne vojská disponovali 6 300 tankami, 2 000 delami, 550 bojovými a 250 dopravnými lietadlami,“ doplnil historik.
V prípade, ak by sa postupujúce vojská stretli s ozbrojeným odporom, bolo by podľa neho nepochybne viac obetí na životoch a Sovietov by to utvrdilo v ich presvedčení o existencii kontrarevolúcie.
Dôležitou súčasťou vojenskej invázie bol tzv. pozývací list. „Brežnev a jeho spojenci ním chceli pred svetovou verejnosťou legitimizovať vojenskú akciu, akoby sa konala na žiadosť československých komunistov,“ vysvetlil Jašek. Pod list sa podpísali Alois Indra, Drahomír Kolder, Antonín Kapek, Oldřich Švestka a Vasil Biľak.
„V liste adresovanom priamo Leonidovi Brežnevovi signatári píšu, že pojanuárový vývoj sa vymkol z rúk ÚV KSČ, masmédiá sú v rukách pravicových síl a všade sa vytvára protikomunistická a protisovietska psychóza. Zároveň konštatujú, že vedenie strany nie je schopné brániť sa útokom a je ohrozená samotná podstata socializmu v Československu,“ hovorí. K invázii vojsk Varšavskej zmluvy by však podľa historika prišlo aj bez listu, pretože Sovieti sledovali vlastné veľmocenské ciele.
Invázii podľa Jašeka svojím konaním veľmi nebránil ani vtedajší šéf ÚV KSČ Alexander Dubček, ktorý v auguste 1968 viackrát telefonoval s Brežnevom. „Na priamu a jasnú hrozbu, že Brežnev použije všetky dostupné prostriedky, Dubček odvetil, aby Sovieti prijali všetky opatrenia, ktoré považujú za nevyhnutné. Azda si vtedy ani neuvedomoval dosah svojich slov, avšak práve tento rozhovor bol kľúčový pri rozhodnutí o vojenskej invázii,“ poznamenal Jašek.
Invázne vojská podľa historika narazili na ostrú protisovietsku atmosféru, pasívny aj aktívny odpor obyvateľstva. „Vyvrcholenie protestov priniesli udalosti roku 1969, najskôr v marci tzv. hokejový týždeň, keď dve víťazstvá čs. mužstva nad Sovietmi vyvolali vlnu eufórie, ústiacu do protisovietskych demonštrácií. Práve tieto nepokoje využili Sovieti na odstránenie Dubčeka z pozície 1. tajomníka ÚV KSČ a jeho nahradenie Husákom,“ dodal.
Najintenzívnejšie demonštrácie proti režimu so sebou prinieslo prvé výročie augustovej okupácie. „V niektorých mestách dokonca vyrástli na uliciach barikády. Nové stranícke vedenie na čele s Husákom pomocou bezpečnostných oddielov však demonštrácie krvavo potlačilo, výsledkom čoho boli dokonca obete na ľudských životoch. To bol aj smutný koniec Pražskej jari,“ uzavrel Jašek.