Ani dve desaťročia však nerozptýlili celkom otázniky a nejasnosti spojené s touto tragickou nehodou. Napriek záverom opakovaného vyšetrovania prípadu, ktoré konštatujú porušenie dopravných predpisov – a nič viac – naďalej pretrvávajú špekulácie o sprisahaní a atentáte na nezabudnuteľného politika.
Tie sa napokon objavili hneď s prvou správou o havárii a priniesla ich napodiv Maďarská tlačová agentúra. „Dubček sa stal nepohodlným ako pravdepodobný kandidát na slovenského prezidenta, lebo bol naklonený Maďarom,“ uvádzalo sa v tejto neuveriteľnej konštrukcii.
Oveľa väčšiu životnosť však má konšpiračná teória, podľa ktorej sa Dubček stál „obeťou zabijakov“, najatých bývalými špičkami KGB a ŠtB.
Špekulácie tohto druhu pôsobia presvedčivejšie, lebo sa opierajú o potvrdený fakt, že vodca reforiem z obdobia Pražskej jari mal zanedlho po nehode svedčiť v moskovskom procese proti Komunistickej strane Sovietskeho zväzu. Mala sa tam posúdiť jej zodpovednosť za potlačenie maďarského povstania v roku 1956, okupáciu Československa v roku 1968 a zavedenia výnimočného stavu v Poľsku v roku 1981.
V knihe Zinscenované atentáty o tom píše aj Nikolaj Zeňkovič, v súčasnosti vari najpopulárnejší autor literatúry faktu v Rusku. Okrem iného pripomína, že dosiaľ sa nenašla Dubčekova aktovka s dokumentmi pripravenými pre uvedený proces, ktorú mal so sebou v havarovanom aute. A že v ten istý deň, 1. septembra 1992, zavraždili neznámi páchatelia vo Varšave bývalého poľského premiéra Piotra Jarosziewicza, ktorý mal takisto vystúpiť ako svedok na procese v Moskve. Jeho vrahovia sú stále neznámi.
Známa ruská bojovníčka za ľudské práva Galina Starovojtová poskytla krátko pred svojím zavraždením v Petrohrade (1998) rozhovor pre tamojší časopis Professional. Porozprávala, ako ešte v roku 1992 uskutočnila vlastný prieskum vo veci „zmarenej neúčasti“ Dubčeka a Jarosziewicza na moskovskom procese. Bola vtedy poslankyňou ruskej Štátnej dumy, poradkyňou prezidenta Borisa Jeľcina a niektoré informácie si zisťovala priamo v Prahe i vo Varšave.
„Nedá sa vylúčiť, ba je dosť pravdepodobné, že všetko zorganizovali bývalí spolupracovníci tamojších tajných služieb,“ zhrnula Starovojtová. „Obete totiž mohli vypovedať nielen o činnosti týchto služieb, ale aj o ich podradenosti KGB.“
Mimochodom, ani Starovojtovej vrahov doteraz neodhalili..
Mohol za to len lejak?
Ako to teda bolo s haváriou tmavomodrého vládneho bavoráka na ceste z Bratislavy do Prahy, v ktorom sa viezol Dubček?
Za volantom sedel Ján Rezník, vtedy vodič federálnej služby, ktorá obsluhovala ústavných činiteľov. Dubček sedel na zadnom sedadle a čítal si nejaké spisy. Nikto iný v okamihu nešťastia v aute nebol.
Nehoda sa stala v utorok o 9.25 hodine predpoludním za daždivého počasia.
„Na miesto nehody sme prišli asi sedem minút po jej ohlásení (20 minút po samotnej nehode – pozn. red.) a súčasne s nami tam prišli aj hasiči,“ povedal českým novinárom ešte v ten istý deň MUDr. Vladimír Smrčka z humpoleckej nemocnice. „Zvodidlá na diaľnici boli prerušené, auto sa zastavilo asi o 25 metrov ďalej. Podľa názoru policajtov absolvovalo túto cestu letom. Vodič zostal ležať pri vozidle, pán Dubček ležal ešte asi o 20 metrov nižšie pod svahom. Bol pri vedomí. Početné zranenia znášal statočne. V dôsledku poranenia chrbtice prišlo okrem iného k ochrnutiu oboch dolných končatín.“
Primár chirurgického oddelenia nemocnice v Humpolci MUDr. Adolf Balogh tlmočil médiám prvú výpoveď Rezníka, ktorý u nich ležal na pozorovaní s poranením hlavy a ľahkým otrasom mozgu. Vodič tvrdil, že v lejaku nabehol na „jazierko vody“, prestal ovládať vozidlo, prerazil zvodidlá a dostal sa mimo diaľnice. Tam sa BMW prevrátilo.
Veľmi podobný opis autonehody poskytli tlačovej agentúre aj zástupcovia diaľničnej polície. Tí zároveň tvrdili, že na 88. kilometri diaľnice D1 sú dopravné nehody veľmi častým javom. Len 1. septembra 1992 sa ich údajne stalo sedem! Napríklad krátko po nehode bavoráka s Dubčekom mal iba o sto metrov ďalej havarovať jeden nemecký kamión.
Ba čo viac, na tomto úseku neboli zriedkavosťou ani havárie politikov. Už predtým tam mali nehodu bývalý minister zahraničného obchodu Ján Bakšay a exporadca prezidenta Havla Martin Bútora, vyratúvala polícia.
To všetko zvádzalo k domnienke, že za nešťastie môžu najskôr nepriaznivé poveternostné podmienky, zlá vozovka alebo nejaká geologická anomália. Skrátka vonkajšie, od ľudského faktora nezávisiace okolnosti.
Dubčekových príbuzných, priateľov a spolupracovníkov však takéto vysvetlenie neuspokojovalo.
„Žiadali sme expertízu havarovaného auta firmou BMW, ktorá by sa na to podujala, úrady v Prahe s tým však nesúhlasili,“ spomína syn Pavol Dubček. Vozidlo prešlo expertízou odborníkov z ČÚVT a potom ho zošrotovali.
Dubčekov priateľ a blízky spolupracovník Ivan Laluha najviac očakával od Rezníkovho svedectva, ten však bol zhovorčivý iba v nemocnici, na súde využil právo nevypovedať.
„Dodnes mám ťažké srdce na vtedajšie federálne orgány, že neponechali Dubčekovi jeho osvedčeného osobného šoféra Jana Želízka, s ktorým si rozumel,“ dodáva Laluha.
Osobného šoféra Dubčekovi odobrali po tom, čo po parlamentných voľbách začiatkom júna 1992 prestal vykonávať funkciu predsedu Federálneho zhromaždenia. Odvtedy bol pri služobných cestách odkázaný na šoférov, ktorí práve boli voľní.
„Počuli sme, že Rezník bol známy riskantnou jazdou, preto s ním odmietol jazdiť jeden z podpredsedov vlády, v minulosti bol údajne kaskadérom a pred osudnou cestou prišiel za Dubčekom o niečo neskôr, ako sa dohodli, vraj preto sa tak náhlil,“ vypočítava rôzne nepotvrdené dohady Laluha.
V roku 1998 vyšla v Prahe brožúra českého právnika Liboslava Leksu (zomrel v roku 2007), ktorý sa v nej prikláňal k niektorým konšpiračným teóriám a tiež argumentoval najmä strateným čiernym koženým kufríkom. Ten odovzdal policajt hneď po havárii dôstojníkovi ochranky. Čo v ňom všetko bolo, zostáva záhadou.
„Písomné poznámky, v podstate pripravený prejav pre poslancov Federálneho zhromaždenia s výzvou, aby nehlasovali za rozpad spoločného štátu,“ tvrdil doktor Leksa, ktorý po Dubčekovej smrti zastupoval pred českými súdmi jeho rodinu i Sociálnodemokratickú stranu Slovenska (SDSS).
Bývalý predseda tejto strany Jaroslav Volf sa práve preto dožadoval dôkladného vyšetrenia celého prípadu ešte raz, lebo otázniky okolo Dubčekovho kufríka môžu podľa neho zaťažiť slovensko-české vzťahy. „Ak nie hneď, tak v budúcnosti, pri nejakých komplikáciách,“ opakoval Volf.
Pozor na konšpiračné teórie!
Profesor Laluha však pristupuje k podobným teóriám s veľkou rezervou. „Napríklad všetko to, čo Dubček mohol v Moskve vypovedať, bolo vtedy už všeobecne známe,“ upozorňuje.
A priam za scestné považuje názory, že záujem na Dubčekovej predčasnej smrti mohli mať fanatickí stúpenci rozdelenia bývalej československej federácie (naďalej sa traduje, že federácia zomrela až s Dubčekom): „Za tie roky, čo odvtedy prešli, by sa už len prihlásil nejaký nový svedok, ktorého ťaží svedomie, a povedal celú pravdu, ale nestalo sa tak.“
Podľa Laluhu sa Dubček v lete 1992 už zmieril so zánikom spoločného štátu. „Proces osamostatnenia sa Slovenska však chápal ako súčasť integračných procesov, zapájania sa do väčšieho celku,“ dodáva.
Buďme teda dôslední a vráťme sa aj k teórii šírenej po nehode Maďarskou tlačovou agentúrou: Čo ak mal niekto obavy z Dubčekovej kandidatúry na úrad slovenského prezidenta?
Laluha: „Nezmysel, navyše, v tom čase sa už pripravovala jeho nominácia na funkciu podpredsedu Socialistickej internacionály.“
V pražskej nemocnici navštívil ťažko zraneného Dubčeka aj Michal Kováč, vtedajší predseda federálneho parlamentu, neskôr prvý prezident Slovenskej republiky.
„Bol celý zafačovaný, ale hovoril tak zreteľne a súvislo, že som si povedal: dostane sa z toho,“ spomína exprezident.
Dotkli sa aj delenia federácie. „Vo Federálnom zhromaždení sme práve prijímali zákony o delení spoločného majetku a Dubček sa nikdy netajil svojím odmietavým postojom k zániku spoločného štátu, nikdy by však nevyzýval poslancov svojej strany (bol stále predsedom Sociálnodemokratickej strany Slovenska – pozn. red.), aby hlasovali proti a sám by sa pravdepodobne zdržal hlasovania,“ myslí si Kováč.
Jeho smrť je súčasťou legendy
Dubček bojoval statočne svoj zápas so zubatou viac ako dva mesiace, ale 7. novembra to vzdal.
Česko-slovenská federácia práve končila svoju existenciu, preto posledná rozlúčka s Dubčekom v Prahe bola podľa Laluhu narýchlo pripravená a málo dôstojná. Hlavný smútočný akt sa konal o týždeň v Slovenskom národnom divadle.
Tomuto štátnemu pohrebu však chýbali niektoré obvyklé náležitosti, čo zrejme tiež súviselo s hektickou dobou. Britský denník Guardian celú vec vtedy označil za „niečo ako štátny pohreb“.
Vojenský súd odsúdil Rezníka za nezodpovednú jazdu na jeden rok odňatia slobody. Bezprostredne po nehode tvrdil, že išiel 80-kilometrovou rýchlosťou, priamy svedok však vypovedal, že sám išiel takouto rýchlosťou, keď ho predbehlo vládne BMW.
Rezník si odsedel časť trestu a potom nejaký čas znovu robil šoféra ústavných činiteľov.
Rodina a priatelia Dubčeka sa niekoľko rokov usilovali o došetrenie prípadu. Stále im nebolo jasné, ako napríklad mohol vyletieť pri náraze z vozidla predným sklom, keď sedel vzadu. Nebol tam síce pripútaný, ale aj tak…
Vo februári 2000 oznámilo ministerstvo vnútra výsledky došetrenia: „Dubčekovu smrť nikto nenaplánoval a haváriu nezinscenoval, zapríčinilo ju nedodržanie dopravných predpisov,“ zhrnul výsledky vyšetrovania vtedajší šéf slovenských vyšetrovateľov Jaroslav Ivor.
„Dali to do šuplíka,“ skonštatoval smutne Dubčekov syn Peter, dnes už tiež nebohý. Medzitým sa však nehoda a následná smrť stali súčasťou jeho legendy, až nápadne podobnej tej o ďalšom veľkom Slovákovi – Milanovi Rastislavovi Štefánikovi.
Pri Humpolci neďaleko miesta nehody stojí skromný pomník od sochára Teodora Baníka, Dubčekovho priateľa. Pripomína, čo sa tu pred 20 rokmi stalo (i nestalo).
Prvého septembra sa zvykne pri ňom zhromaždiť v pietnej spomienke (okrem pozostalých a priateľov) aj hŕstka tých neznámych, ktorí vďaka Dubčekovi okúsili kedysi dávno svoj prvý dúšok slobody. Každý rok ich sem však prichádza čoraz menej. Ktovie, či prídu aj teraz?