Ako sa môže stať, že sa nájde roky mŕtve dieťa?//Ivan
Leitman://****
Túto otázku si kladú takmer všetci. Ľudia sú zhrození, keď sa niečo
také stane. Vnímajú to ako niečo výnimočné. Žiaľ, nás to až tak
neprekvapuje, lebo vieme, že takéto prípady sa stávajú, aj keď
predstavujú len vrchol ľadovca. Nie je to tak dávno, keď bol medializovaný
prípad dieťaťa, ktorého telo sa našlo po ôsmich rokoch v chladničke,
alebo keď sa na povale rodinného domu našli pozostatky ďalšieho tri roky
mŕtveho dieťaťa. Podobne ako v prípade Lucky trvalo veľmi dlho, kým sa na
to prišlo. Teraz prešlo od nálezu Lucky pár týždňov a už je tu prípad
ďalšieho mŕtveho dieťaťa, ktoré našli nedávno v kočíku na autobusovej
zastávke.
V tomto prípade sa hovorí o syndróme náhlej smrti
novorodenca.//Ivan Leitman://****
V každom prípade aj toto dievčatko malo byť evidované v systéme, malo sa
zisťovať, v akých podmienkach žije, či sú zabezpečené jeho potreby.
Potom je zrejme systém ochrany dieťaťa zle
nastavený.//Ivan Leitman://****
Musím s vami súhlasiť. Hovorca Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny
povedal, že v prípade Lucky išlo o zlyhanie jednotlivca. K zlyhaniu
jednotlivca nepochybne došlo. My sme však presvedčení, že ide o zlyhanie
celého systému. Zlyhala nielen konkrétna pracovníčka, ale celý jej úrad,
ako aj všetky ostatné zúčastnené rezorty. Nič neohlásil detský lekár,
keď dieťa nechodilo na povinné prehliadky, nik si nevšimol, že nenastúpilo
do školy, hoci už bolo školopovinné…
Je neuveriteľné, že Lucka sama policajtom vravela o svojom
týraní, ani to jej nepomohlo. Verejnosť tento prípad naozaj šokoval. Nebude
sa dať teraz konečne presadiť vybudovanie funkčného systému ochrany
detí?//Ivan Leitman://****
Po medializácii Luckinho príbehu sme očakávali, že toto môže byť ten
„prelomový prípad“, ktorý naštartuje zmeny v systéme ochrany detí.
Udalosti posledných dní tomu aj nasvedčujú. Prípad Lucky bol odhalený len
pár dní po tom, čo sme zodpovedným činiteľom a inštitúciám rozposlali
materiál, ktorý komplexne opisuje situáciu v oblasti ochrany detí
z pohľadu mimovládnej organizácie, zameranej na pomoc týraným,
zneužívaným a zanedbávaným deťom. Analýza je súhrnom našich
skúseností, pomenúva prekážky, ktoré bránia v poskytovaní účinnej a
včasnej pomoci deťom, a navrhuje riešenia, ktoré sa opierajú nielen
o odporúčania a smernice Rady Európy, Európskej komisie a ďalšie
medzinárodné dokumenty, ktoré Slovensko podpísalo, a teda by preň mali byť
záväzné. So závermi materiálu sa následne stotožnili viacerí členovia
Výboru pre deti, iniciatívy sa chopili aj predstavitelia zodpovedných
ministerstiev, čo dáva nádej, že ochrana detí pred násilím sa začne
riešiť s plnou vážnosťou.
//Mária Leitmanová:// Dlhodobo voláme po vytvorení národného koordinátora, ktorý by dal dohromady všetkých aktérov, ktorí sa angažujú v ochrane detí pred násilím. Určite by to nemal byť ďalší formálny výbor bez kompetencií, bez peňazí, bez vízie. Mal by to byť subjekt s expertmi, čo poznajú situáciu, dokážu urobiť analýzu a chcú niečo zmeniť. Dôležité je tiež, aby si každý rezort urobil poriadok vo svojich kompetenciách, zanalyzoval, čo nefunguje a rozpracoval účinné opatrenia a postupy.
Keď sa spomenie národný koordinátor, analýza, opatrenia, laikovi
to znie ako niečo, čo sa vykáže, aby problém mohol odísť do
stratena.//Mária Leitmanová://****
Áno, aj my to po doterajších skúsenostiach niekedy takto vnímame. Ale asi
by sme boli sami proti sebe, keby sme prepadli skepse skôr, ako sa pokúsime
dosiahnuť zmeny. Vezmime si napríklad problematiku násilia, páchaného na
ženách. Zaoberá sa ňou samostatný odbor na ministerstve práce, sociálnych
vecí a rodiny – odbor rodovej rovnosti. Venujú sa jej viaceré výskumy.
O týraní a zneužívaní detí žiadny národný výskum, teda výskum,
zrealizovaný štátom, nenájdete. Posledný výskum robila mimovládna
organizácia (Slonad, dnešné Slniečko) ešte v roku 1999. Ako sa teda
môže určiť nejaké smerovanie, keď nemáme ani základný výskum?
Z toho, čo hovoríte, sa zdá, akoby sa štát o deti vôbec
nezaujímal.//Mária Leitmanová://****
Máme smutnú skúsenosť, že štát sa o deti zaujíma až vo chvíli, keď
začínajú zlyhávať. Naša organizácia bola založená primárne s cieľom
pomáhať týraným a zneužívaným deťom. Ale pravda je, že väčšina
detí, ktoré sú k nám umiestňované, už má nejaké poruchy správania.
Často sa k nám teda nedostávajú preto, že sú týrané, ale preto, že sú
problémové.
To mi pripomína prípad z augusta, keď 14-ročné dievča a muž
v dôchodkovom veku zomreli pri automobilovej nehode. Muž mal s dievčinou
vzťah vrátane intímneho údajne od jej jedenástich rokov, jej matka sa vraj
obracala o pomoc na sociálku aj políciu. Zabili sa v čase, keď malo
nastúpiť do polepšovne. Prečo je trestané sexuálne zneužívané
dieťa?//Ivan Leitman://****
Nie je to ojedinelý prípad. Presne to bol aj dôvod, prečo sme v roku
1997 založili naše občianske združenie a následne aj krízové centrum
Náruč. Pätnásť rokov som predtým robil v diagnostickom centre pre
dievčatá vo veku od 14 do 18 rokov. Tam som bol svedkom toho, o čom ste
hovorili. Mnohé z nich boli týrané alebo zneužívané, prevažne vo
vlastných rodinách, a takmer vždy zanedbávané. Na zodpovednosť nebrali
rodičov, ale dievčatá – keď si s nimi nevedeli dať rady, umiestnili ich
do „polepšovne“. Dostali sa tam však neprávom, pretože sa im malo
pomôcť, nie ich trestať. Keď sa takýmto deťom nepomôže čo najskôr,
ovplyvní to celý ich ďalší život. Práve preto treba týraným deťom
pomôcť v čo najútlejšom veku.
Týka sa týranie na Slovensku mnohých rodín? Koľko detí je
vystavených násiliu alebo zneužívaniu?//Ivan Leitman://****
Toto je častá otázka, na ktorú nevieme presne odpovedať, pretože ako som
už uviedol, štát nikdy takto zameraný výskum nezrealizoval. Môžeme
vychádzať z prieskumu Slonadu z roku 1999. Jeho výsledky sa veľmi
nelíšia od výsledkov výskumu Rady Európy, ktorý hovorí, že každé piate
dieťa má skúsenosť s nejakou formou sexuálneho zneužívania. Keby sme to
premietli do našej detskej populácie, tak ak podľa Štatistického úradu je
na Slovensku zhruba jeden milión 100-tisíc detí, 20 percent z nich by bolo
220-tisíc detí, čo je neuveriteľne veľké číslo. Aj keby to bola iba
desatina, stále sa bavíme o počte 22-tisíc detí. Aj pri najstriedmejších
odhadoch sa dá predpokladať, že na Slovensku máme početnú skupinu detí
(rádovo desaťtisíce), ktoré sú obeťami týrania a zneužívania.
Koľko z predpokladaných obetí je podchytených?//Ivan
Leitman://****
Z dostupných údajov sa na Slovensku ročne podchytí niekoľko stoviek takto
ohrozených detí. Otázka potom znie, kde sú tie desaťtisíce ostatných
týraných, zneužívaných a zanedbávaných deti. Sú v rodinách a nikto
o nich nevie.
Je možné, že sa v takom prepojenom a organizovanom svete, v akom
žijeme, na tieto deti zabúda?//Mária Leitmanová://****
Nezabúda sa na ne – sú neviditeľné. Jednoducho sa o nich nevie, preto
prepadávajú systémom. Smutným potvrdením tohto faktu je Lucka…
Ivan Leitman: Ona akoby začala hovoriť až po svojej smrti. Počas života,
keď sa jej malo pomôcť, systém jej volanie o pomoc nepočul. Pritom mala
byť pod drobnohľadom sociálneho úradu, pretože, ak sú informácie médií
správne, tejto rodine bolo už predtým odobratých päť detí. V tom
prípade sa malo dohliadať, v akých podmienkach zvyšné dve
deti žijú.
Stretávate sa s tým, že dieťaťu ubližujú obaja rodičia?
Prevládajúca predstava je, že je rodina, v ktorej sú deti a manželka
týrané manželom.//Ivan Leitman://****
Stretávame sa aj s takýmito prípadmi. Dá sa povedať, že aj matka
ubližuje svojmu dieťaťu, keď ho svojou nečinnosťou, pasivitou, nechráni
pred násilníkom. Je zrejmé, že ak sa k nám dieťa dostane v 10–12
rokoch z dôvodu, že sa mu v rodine ubližuje, je vylúčené, aby si to
matka nevšimla. No pre lepšie pochopenie týchto žien treba povedať, že aj
ony sú často vo veľmi ťažkej situácii. Buď sú samy obeťou násilia a
ich konanie ochromuje strach pred násilníkom, alebo podvedome odmietajú
pripustiť, že ich partner je schopný takého krutého zaobchádzania
s deťmi a pre jeho konanie hľadajú ospravedlnenia.
To je prípad týrania jedným z rodičov a popierania alebo strachu
druhého. Konajú niekedy aj spoločne proti svojmu dieťaťu?//Ivan
Leitman://****
Mali sme tu pred niekoľkými rokmi dieťa, ktoré k nám prišlo z nemocnice,
kde bojovalo o život s masívnymi viacnásobnými zlomeninami lebečných
kostí. Keď prišlo k nám, malo 5 rokov. Bolo málo pravdepodobné, že by
padalo z kočíka alebo sa vždy pošmyklo, ako tvrdila matka. Zistilo sa, že
bolo aj pohlavne zneužívané a otca odsúdili. Neskoršie zistenia
nasvedčovali tomu, že ťažké zranenia dievčatku spôsobila matka.
//Mária Leitmanová:// Zaujímavé je aj to, že nie všetky deti v rodine bývajú týrané. Mali sme rodinu, kde jednu dcérku týrali obaja rodičia, ale druhú nie.
Ivan Leitman: Tak to bolo aj v prípade Lucky. Podľa nemocničných vyšetrení jej sestra fyzicky ani mentálne nebola poznačená, kým Lucka bola utýraná na smrť.
Ako si vysvetľujete, že si rodičia vyberú jedno dieťa a na ňom
páchajú násilie?//Ivan Leitman://****
V prípade Lucky išlo možno o to, že bola nevlastnou dcérou otca, ktorý
ju mal týrať. Druhé dieťa bolo jeho vlastné. Dôvody môžu byť
rôzne – deti môžu iritovať rodičov tým, že sú hyperaktívne, iné
sú, naopak, príliš pasívne. Alebo rodičia deti nezvládajú, pretože nie
sú na rodičovstvo pripravení. Mnohí rodičia nemajú potrebné rodičovské
zručnosti – okrem iného aj preto, že sami vyrastali v podobných
rodinách a nemali možnosť naučiť sa, ako byť dobrým rodičom. Znova sa
vraciame k tomu, že dieťaťu a jeho rodine treba pomáhať včas, kým sa
ešte nenapáchajú nenapraviteľné škody.
Dá sa povedať, že nejaká forma násilia je menej zničujúca pre
dieťa ako iná? Napríklad, že zanedbávanie je „lepšie“ ako
ponižovanie, bitie je ,,lepšie" ako sexuálne
zneužívanie?//Ivan Leitman://****
Všetky formy násilia majú pre dieťa devastačné následky. Neraz dochádza
aj ku kombinovaniu viacerých foriem násilia, čo ešte znásobuje utrpenie
dieťaťa.
Ak sa ale rôzne formy neskombinujú, predsa len mi pripadá
z laického pohľadu, že sexuálne zneužívanie vlastným otcom, prípadne aj
s tehotenstvom v detskom veku, musí byť niečo, čo vás navždy
poznačí.//Ivan Leitman://****
Ťažko sa na to dá jednoznačne odpovedať. Každý človek je inak vybavený,
má inú hranicu odolávania kritickým záťažovým situáciám. Mali sme tu
14-ročné dievča, ktoré k nám prišlo po tom, čo porodilo dieťa svojho
brata. O jej dlhodobom zneužívaní vlastným bratom do poslednej chvíle –
t.¤j. do pôrodu – nevedela rodina ani škola. Na dievčati prežitá trauma
napohľad nezanechala stopy. Samozrejme, je otázkou, do akej miery tento
zážitok poznačí jej ďalší život. A áno, sexuálne zneužívanie detí
je všeobecne vnímané ako najťažšia forma násilia na deťoch, pretože sa
nám prieči predstava, že krehký svet dieťaťa je narušený takým
brutálnym, veku dieťaťa neprimeraným zásahom.
Dá sa vplyv týrania, zanedbávania alebo zneužívania na dieťa
rozdeliť podľa jeho veku? Spamätáva sa menšie dieťa z dôsledkov násilia
ľahšie?//Ivan Leitman://****
Ak sa dieťaťu ubližuje od prvých rokov, niekedy od prvých mesiacov života,
môže to vnímať ako samozrejmosť a len ťažko sa aj v neskoršom veku
dokáže proti nemu brániť. Treba si uvedomiť, že dieťa je vzhľadom na
svoj vek mimoriadne zraniteľné. Čím mladšie je, tým je zraniteľnejšie.
To, ako rýchlo sa zotaví, nemusí závisieť ani tak od veku dieťaťa, ale od
toho, ako dlho je vystavené násiliu, ako často, v akej intenzite, ako
rýchlo mu bola poskytnutá pomoc a od mnohých ďalších faktorov.
//Mária Leitmanová:// Tieto deti sa často stotožnia s tým, čo hovorí agresor, ktorý si vždy nájde nejakú zámienku na „potrestanie“ – že bolo zlé, neposlúchalo, má zlé známky. Dieťa má často pocity viny a tendenciu rodičov ospravedlňovať. Preberá zodpovednosť na seba, a preto ani veľmi nevolá o pomoc. Pre dieťa je prijateľnejšia predstava, že zlyhalo ono, ako by pripustilo, že ho jeho rodič nemá rád. Môže potom trvať veľmi dlho, kým si pripustí, že správanie rodičov voči nemu je neprimerané a že jeho život by mohol byť lepší.
Dieťa vraj zhruba do desiateho roku prijíma rodiča bezvýhradne,
vníma ho ako absolútnu autoritu, až potom ho začne porovnávať
s inými.//Ivan Leitman://****
Dieťa najviac potrebuje pre svoj vývin rodičovskú lásku a podporu. Keď sa
mu jej nedostáva, tak si ju vyfabuluje, idealizuje si rodiča. Čo sa týka
násilia vo vzťahu k veku dieťaťa, najdôležitejšie vo vývine a
formovaní osobnosti dieťaťa sú prvé roky života. Niektorí odborníci
uvádzajú ako dôležitú vekovú hranicu prvý rok, iní prvé tri alebo
prvých päť rokov. Vo všeobecnosti môžeme povedať, že najzraniteľnejšie
sú deti vo veku, keď ešte nemajú možnosť, ako dať na vedomie svoju
situáciu niekomu mimo rodiny – nechodia ešte do školy, nemusia ani do
škôlky. Vtedy by malo byť kľúčové postavenie detských lekárov. Oni by
mohli postrehnúť signály poukazujúce na to, že dieťa je obeťou
násilia.
Lekári sa bránia, že nie sú povinní takéto veci
riešiť.//Mária Leitmanová://****
Všeobecne je zaužívaná predstava, že všetci ľudia – profesionáli aj
laici – majú povinnosť oznámiť, ak sa dieťaťu deje niečo zlé.
Oznamovacia povinnosť je však v našej legislatíve definovaná tak vágne,
že ak si ju niekto nesplní, nič sa nedeje. V prípade lekárov sa bijú dva
princípy – oznamovacia povinnosť a povinnosť mlčanlivosti. Dnes je tu
odporúčanie Európskej komisie, ktoré musíme do roka prevziať do našej
legislatívy, že oznamovacia povinnosť a povinnosť mlčanlivosti nemôžu
ísť proti sebe. Toto opatrenie má zabezpečiť, aby lekári a iní
profesionáli, ktorí vedia o násilí na deťoch, boli povinní svoje
podozrenie ohlásiť, a to bez rizika, že by boli sankcionovaní, ak sa ich
podozrenie nepotvrdí.
//Ivan Leitman:// Treba ešte dodať, že oznamovacia povinnosť je v našom trestnom zákone limitovaná hornou hranicou trestu, menovite, že sa zo zákona vzťahuje len na trestné činy, kde je horná hranica trestu 10 rokov. To je veľmi vysoká hranica, ktorá spôsobuje napríklad to, že sa oznamovacia povinnosť netýka týrania blízkej a zverenej osoby…
//Mária Leitmanová:// V zmysle zákona tak nikto nemá povinnosť oznámiť týranie dieťaťa. Povinnosť sa týka len sexuálnych deliktov, aj to nie všetkých.
Súvisí násilie na deťoch so sociálnou situáciou
rodín?//Ivan Leitman://****
Deti, ktoré sa dostanú do nášho krízového centra, pochádzajú zväčša
z rodín poznačených chudobou, nezamestnanosťou, alkoholizmom. Uvedomujeme
si, že takéto zúženie vzorky detí je dané spôsobom, akým sa k nám
dostávajú. Ako som už spomenul, zväčša nejde primárne o deti, ktoré sa
stali obeťami týrania alebo zneužívania, ale o deti, ktoré už začínajú
vo svojom prostredí zlyhávať a prejavujú sa u nich poruchy správania.
Podľa odborných štúdií však týranie a zneužívanie detí nie je
podmienené sociálnou situáciou rodín, dochádza k nemu naprieč všetkými
sociálnymi prostrediami. Zneužívanie alebo iné formy násilia v dobre
situovaných rodinách, resp. v rodinách, kde rodičia dosiahli vysoké
vzdelanie a postavenie, bývajú sofistikovanejšie, maskovanejšie, navyše,
takíto ľudia vedia, ako v tom chodiť.
Ako sa správať k dieťaťu vystavenému násiliu? Keby bolo
napríklad v našom susedstve, máme naň naliehať, vysvetliť mu, že
situácia u nich nie je normálna?//Mária Leitmanová://****
Ak sa dieťa s problémom obráti na kohokoľvek z nás, je železným
pravidlom dať mu najavo, že mu veríme. Najhoršie je, keď ho spochybníme.
Po odmietavej reakcii sa môže stať, že sa už nikdy nikomu nezdôverí.
Treba mu jasne ukázať, že je pre nás dôležité, čo nám hovorí. Iba tak
je nádej, že sa otvorí a rozrozpráva. Ak máme podozrenie, že voči
dieťaťu dochádza k násiliu, treba vec oznámiť zodpovedným
inštitúciám. V prvom rade na najbližší úrad práce, sociálnych vecí a
rodiny, oddelenie sociálnoprávnej ochrany detí, alebo na políciu. Ak je
v okolí špecializovaná mimovládka, možno sa obrátiť aj na ňu, pretože
väčšinou vie poskytnúť nielen odbornú psychologickú, sociálnu a právnu
pomoc, ale aj radu, ako postupovať ďalej, kam sa obrátiť a ako dosiahnuť,
aby sa prípadom zaoberali kompetentné orgány.
Za roky, čo sa venujete detským obetiam násilia, zmenilo sa niečo
na spôsoboch týrania alebo zneužívania?//Ivan Leitman://****
Pribudli niektoré formy, ktoré na Slovensku ešte prednedávnom neboli celkom
bežné. Napríklad obchodovanie s deťmi za účelom prostitúcie, detskej
pornografie. Hoci tieto deti nie sú primárne našou klientelou, stretávame sa
aj s takýmito prípadmi.
Mária Leitmanová: Ďalšie nové formy priniesol internet. Deti sú oveľa
viac vystavené sexuálnym útokom prostredníctvom sociálnych sietí,
napríklad, ak ich niekto cez internet kontaktuje za účelom sexuálneho
uspokojenia.
Aký je podiel matky a otca pri páchaní násilia na deťoch. Je
správna predstava otca tyrana a matky ochrankyne?//Mária
Leitmanová://****
Všetci sme nastavení tak, že matka je ochrankyňa a ak niekto dieťaťu
ubližuje, je to otec. Pravda je taká, že páchateľmi násilia na deťoch
bývajú aj matky, vrátane sexuálneho zneužívania.
//Ivan Leitman:// Služby nášho krízového centra aj našich poradní pre obete domáceho násilia vyhľadávajú najmä ženy a sú to predovšetkým ony, ktoré sa snažia vymaniť zo situácie násilia a urobiť kroky na ochranu seba a detí. Takéto zistenie akoby potvrdzovalo, že páchateľmi domáceho násilia, vrátane násilia na deťoch, sú prevažne muži. Na druhej strane však aj naša skúsenosť potvrdzuje, že násilie na deťoch páchajú aj ženy. V každom prípade netreba zabúdať, že dieťa násilím trpí vždy, aj keď k nemu dochádza „len“ medzi rodičmi. Chce mať rodičov, ktorí ho majú radi a majú sa radi navzájom.
Kto sa na vás môže obrátiť a akú pomoc môže
očakávať?//Mária Leitmanová://****
Keď k nám príde týraná žena, má celý batoh problémov. Zriedka ide len
o to, že ju manžel celé roky bije. Často jej nedáva peniaze, obmedzuje ju,
zakazuje jej styk s príbuznými, organizuje jej život, alebo môže byť
gambler, ktorý pripravil rodinu o strechu nad hlavou. Takáto žena potrebuje
vedieť, ako postupovať, aby násilie nepokračovalo, aby ochránila deti,
majetok, čo robiť, ak sa chce rozviesť a získať deti do opatery. Okrem
poradenstva poskytujeme celý rad podporných programov pre rodiny, programy na
nápravu vzťahov medzi rodičom a dieťaťom, programy na rozvoj rodičovských
zručností. Môže sa na nás obrátiť aj dieťa. V takom prípade sme
povinní informovať sociálku aj rodiča. Keď vyhodnotíme, že je dieťa
ohrozené, požiadame o predbežné opatrenie súdu, aby bolo dieťa z rodiny
vyňaté.
//Ivan Leitman:// V tomto sa situácia zlepšila. Predbežné opatrenie, vydané do 24 hodín, veľmi pomáha. Detí, ktoré k nám prišli z vlastnej iniciatívy, je však veľmi málo. Prevažne sú u nás deti umiestňované na základe predbežného opatrenia súdu alebo dohody so zákonným zástupcom.
Čo by ste spomenuli ako najdôležitejší krok
k riešeniu?//Mária Leitmanová://****
Úplne najdôležitejšie je, aby sa v riešení situácie dieťaťa
ohrozeného násilím prelomil rezortizmus, aby sa v záujme ochrany detí
postupovalo spoločne a využívali sa špecifické, záväzné postupy. Dnes si
každý rezort rieši takéto prípady po vlastnej línii, s využitím
zabehaných postupov, ktoré nie vždy odrážajú potreby dieťaťa. Zoberme si
napríklad prípad sexuálneho zneužívania dieťaťa. Polícia prípad
vyšetrí, a tým sa to pre ňu zvyčajne končí, maximálne oznámi prípad
sociálke. Ďalší postup už nikto nerieši. Pritom je jasné, že keď je
dieťa obeťou sexuálneho zneužívania, trauma preň môže byť vážnym
problémom a treba ju ošetriť. Automaticky by mala prísť ponuka pomoci pre
dieťa aj pre rodinu, pretože bez takejto pomoci môže dieťa trpieť
celoživotnými následkami.
//Ivan Leitman:// Mali by sme ako spoločnosť pristúpiť k tomuto problému s plnou vážnosťou a seriózne ho začať riešiť. Treba začať zmapovaním situácie, pomenovať problémy a začať s riešením tých najzávažnejších. Na začiatok považujem za veľmi užitočné vytvoriť národnú stratégiu na ochranu detí pred násilím, od ktorej by sa odvíjali ďalšie kroky, ako napríklad vytvorenie prepojeného, funkčného systému pomoci týraným, zneužívaným a zanedbávaným deťom, vypracovanie štandardných postupov, ktoré budú garantovať kvalitu práce pracovníkov jednotlivých rezortov, zastrešiť výskum, tvorbu a prepájanie databáz ohrozených detí a rodín, vypracovať národný program prevencie, vytvárať spolupracujúce tímy odborníkov na národnej, regionálnej aj lokálnej úrovni, nájsť a účinne vynakladať prostriedky na programy pomoci pre deti, ktoré sa stali obeťami násilia. Chcem veriť, že spoločným úsilím štátnych a verejných inštitúcií, odborníkov na všetkých úrovniach a mimovládnych organizácií sa nám to v dohľadnom čase podarí.
Ivan Leitman (56)
Pochádza z obce Koš.Vyštudoval psychológiu na Univerzite Komenského v Bratislave.
15 rokov pracoval ako psychológ a neskôr vychovávateľ v Diagnostickom centre pre mládež v Žiline/Lietavskej Lúčke.
V roku 1997 založil občianske združenie Náruč – Pomoc deťom v kríze na pomoc týraným deťom, ženám a rodinám ohrozeným domácim násilím. Vybudoval Detské krízové centrum Náruč, ktoré od roku 2000 poskytlo komplexnú pomoc už takmer 500 týraným, zneužívaným a zanedbávaným deťom.
Mária Leitmanová (56)
Narodila sa v Žiline,
kde s manželom aj žije, vyštudovala tlmočníctvo a prekladateľstvo na
Univerzite Komenského v Bratislave.
Narodila sa v Žiline
Je spoluzakladateľkou občianskeho združenia Náruč – Pomoc deťom v kríze, kde pôsobí ako projektová a programová manažérka.
Stála pri zrode poradní Náruč pre obete domáceho násilia, ktorých odborné poradenské služby za sedem rokov využilo vyše 1¤600 obetí domáceho násilia.