Týrané deti sú pre spoločnosť neviditeľné

Ako sa môže stať, že sa nájde roky mŕtve dieťa?//Ivan Leitman://****
Túto otázku si kladú takmer všetci. Ľudia sú zhrození, keď sa niečo také stane. Vnímajú to ako niečo výnimočné. Žiaľ, nás to až tak neprekvapuje, lebo vieme, že takéto prípady sa stávajú, aj keď predstavujú len vrchol ľadovca. Nie je to tak dávno, keď bol medializovaný prípad dieťaťa, ktorého telo sa našlo po ôsmich rokoch v chladničke, alebo keď sa na povale rodinného domu našli pozostatky ďalšieho tri roky mŕtveho dieťaťa. Podobne ako v prípade Lucky trvalo veľmi dlho, kým sa na to prišlo. Teraz prešlo od nálezu Lucky pár týždňov a už je tu prípad ďalšieho mŕtveho dieťaťa, ktoré našli nedávno v kočíku na autobusovej zastávke.

V tomto prípade sa hovorí o syndróme náhlej smrti novorodenca.//Ivan Leitman://****
V každom prípade aj toto dievčatko malo byť evidované v systéme, malo sa zisťovať, v akých podmienkach žije, či sú zabezpečené jeho potreby.

Potom je zrejme systém ochrany dieťaťa zle nastavený.//Ivan Leitman://****
Musím s vami súhlasiť. Hovorca Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny povedal, že v prípade Lucky išlo o zlyhanie jednotlivca. K zlyhaniu jednotlivca nepochybne došlo. My sme však presvedčení, že ide o zlyhanie celého systému. Zlyhala nielen konkrétna pracovníčka, ale celý jej úrad, ako aj všetky ostatné zúčastnené rezorty. Nič neohlásil detský lekár, keď dieťa nechodilo na povinné prehliadky, nik si nevšimol, že nenastúpilo do školy, hoci už bolo školopovinné…

Je neuveriteľné, že Lucka sama policajtom vravela o svojom týraní, ani to jej nepomohlo. Verejnosť tento prípad naozaj šokoval. Nebude sa dať teraz konečne presadiť vybudovanie funkčného systému ochrany detí?//Ivan Leitman://****
Po medializácii Luckinho príbehu sme očakávali, že toto môže byť ten „prelomový prípad“, ktorý naštartuje zmeny v systéme ochrany detí. Udalosti posledných dní tomu aj nasvedčujú. Prípad Lucky bol odhalený len pár dní po tom, čo sme zodpovedným činiteľom a inštitúciám rozposlali materiál, ktorý komplexne opisuje situáciu v oblasti ochrany detí z pohľadu mimovládnej organizácie, zameranej na pomoc týraným, zneužívaným a zanedbávaným deťom. Analýza je súhrnom našich skúseností, pomenúva prekážky, ktoré bránia v poskytovaní účinnej a včasnej pomoci deťom, a navrhuje riešenia, ktoré sa opierajú nielen o odporúčania a smernice Rady Európy, Európskej komisie a ďalšie medzinárodné dokumenty, ktoré Slovensko podpísalo, a teda by preň mali byť záväzné. So závermi materiálu sa následne stotožnili viacerí členovia Výboru pre deti, iniciatívy sa chopili aj predstavitelia zodpovedných ministerstiev, čo dáva nádej, že ochrana detí pred násilím sa začne riešiť s plnou vážnosťou.

//Mária Leitmanová:// Dlhodobo voláme po vytvorení národného koordinátora, ktorý by dal dohromady všetkých aktérov, ktorí sa angažujú v ochrane detí pred násilím. Určite by to nemal byť ďalší formálny výbor bez kompetencií, bez peňazí, bez vízie. Mal by to byť subjekt s expertmi, čo poznajú situáciu, dokážu urobiť analýzu a chcú niečo zmeniť. Dôležité je tiež, aby si každý rezort urobil poriadok vo svojich kompetenciách, zanalyzoval, čo nefunguje a rozpracoval účinné opatrenia a postupy.

Keď sa spomenie národný koordinátor, analýza, opatrenia, laikovi to znie ako niečo, čo sa vykáže, aby problém mohol odísť do stratena.//Mária Leitmanová://****
Áno, aj my to po doterajších skúsenostiach niekedy takto vnímame. Ale asi by sme boli sami proti sebe, keby sme prepadli skepse skôr, ako sa pokúsime dosiahnuť zmeny. Vezmime si napríklad problematiku násilia, páchaného na ženách. Zaoberá sa ňou samostatný odbor na ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny – odbor rodovej rovnosti. Venujú sa jej viaceré výskumy. O týraní a zneužívaní detí žiadny národný výskum, teda výskum, zrealizovaný štátom, nenájdete. Posledný výskum robila mimovládna organizácia (Slonad, dnešné Slniečko) ešte v roku 1999. Ako sa teda môže určiť nejaké smerovanie, keď nemáme ani základný výskum?

Z toho, čo hovoríte, sa zdá, akoby sa štát o deti vôbec nezaujímal.//Mária Leitmanová://****
Máme smutnú skúsenosť, že štát sa o deti zaujíma až vo chvíli, keď začínajú zlyhávať. Naša organizácia bola založená primárne s cieľom pomáhať týraným a zneužívaným deťom. Ale pravda je, že väčšina detí, ktoré sú k nám umiestňované, už má nejaké poruchy správania. Často sa k nám teda nedostávajú preto, že sú týrané, ale preto, že sú problémové.

To mi pripomína prípad z augusta, keď 14-ročné dievča a muž v dôchodkovom veku zomreli pri automobilovej nehode. Muž mal s dievčinou vzťah vrátane intímneho údajne od jej jedenástich rokov, jej matka sa vraj obracala o pomoc na sociálku aj políciu. Zabili sa v čase, keď malo nastúpiť do polepšovne. Prečo je trestané sexuálne zneužívané dieťa?//Ivan Leitman://****
Nie je to ojedinelý prípad. Presne to bol aj dôvod, prečo sme v roku 1997 založili naše občianske združenie a následne aj krízové centrum Náruč. Pätnásť rokov som predtým robil v diagnostickom centre pre dievčatá vo veku od 14 do 18 rokov. Tam som bol svedkom toho, o čom ste hovorili. Mnohé z nich boli týrané alebo zneužívané, prevažne vo vlastných rodinách, a takmer vždy zanedbávané. Na zodpovednosť nebrali rodičov, ale dievčatá – keď si s nimi nevedeli dať rady, umiestnili ich do „polepšovne“. Dostali sa tam však neprávom, pretože sa im malo pomôcť, nie ich trestať. Keď sa takýmto deťom nepomôže čo najskôr, ovplyvní to celý ich ďalší život. Práve preto treba týraným deťom pomôcť v čo najútlejšom veku.

Týka sa týranie na Slovensku mnohých rodín? Koľko detí je vystavených násiliu alebo zneužívaniu?//Ivan Leitman://****
Toto je častá otázka, na ktorú nevieme presne odpovedať, pretože ako som už uviedol, štát nikdy takto zameraný výskum nezrealizoval. Môžeme vychádzať z prieskumu Slonadu z roku 1999. Jeho výsledky sa veľmi nelíšia od výsledkov výskumu Rady Európy, ktorý hovorí, že každé piate dieťa má skúsenosť s nejakou formou sexuálneho zneužívania. Keby sme to premietli do našej detskej populácie, tak ak podľa Štatistického úradu je na Slovensku zhruba jeden milión 100-tisíc detí, 20 percent z nich by bolo 220-tisíc detí, čo je neuveriteľne veľké číslo. Aj keby to bola iba desatina, stále sa bavíme o počte 22-tisíc detí. Aj pri najstriedmejších odhadoch sa dá predpokladať, že na Slovensku máme početnú skupinu detí (rádovo desaťtisíce), ktoré sú obeťami týrania a zneužívania.

Koľko z predpokladaných obetí je podchytených?//Ivan Leitman://****
Z dostupných údajov sa na Slovensku ročne podchytí niekoľko stoviek takto ohrozených detí. Otázka potom znie, kde sú tie desaťtisíce ostatných týraných, zneužívaných a zanedbávaných deti. Sú v rodinách a nikto o nich nevie.

Je možné, že sa v takom prepojenom a organizovanom svete, v akom žijeme, na tieto deti zabúda?//Mária Leitmanová://****
Nezabúda sa na ne – sú neviditeľné. Jednoducho sa o nich nevie, preto prepadávajú systémom. Smutným potvrdením tohto faktu je Lucka…
Ivan Leitman: Ona akoby začala hovoriť až po svojej smrti. Počas života, keď sa jej malo pomôcť, systém jej volanie o pomoc nepočul. Pritom mala byť pod drobnohľadom sociálneho úradu, pretože, ak sú informácie médií správne, tejto rodine bolo už predtým odobratých päť detí. V tom prípade sa malo dohliadať, v akých podmienkach zvyšné dve deti žijú.

Stretávate sa s tým, že dieťaťu ubližujú obaja rodičia? Prevládajúca predstava je, že je rodina, v ktorej sú deti a manželka týrané manželom.//Ivan Leitman://****
Stretávame sa aj s takýmito prípadmi. Dá sa povedať, že aj matka ubližuje svojmu dieťaťu, keď ho svojou nečinnosťou, pasivitou, nechráni pred násilníkom. Je zrejmé, že ak sa k nám dieťa dostane v 10–12 rokoch z dôvodu, že sa mu v rodine ubližuje, je vylúčené, aby si to matka nevšimla. No pre lepšie pochopenie týchto žien treba povedať, že aj ony sú často vo veľmi ťažkej situácii. Buď sú samy obeťou násilia a ich konanie ochromuje strach pred násilníkom, alebo podvedome odmietajú pripustiť, že ich partner je schopný takého krutého zaobchádzania s deťmi a pre jeho konanie hľadajú ospravedlnenia.

To je prípad týrania jedným z rodičov a popierania alebo strachu druhého. Konajú niekedy aj spoločne proti svojmu dieťaťu?//Ivan Leitman://****
Mali sme tu pred niekoľkými rokmi dieťa, ktoré k nám prišlo z nemocnice, kde bojovalo o život s masívnymi viacnásobnými zlomeninami lebečných kostí. Keď prišlo k nám, malo 5 rokov. Bolo málo pravdepodobné, že by padalo z kočíka alebo sa vždy pošmyklo, ako tvrdila matka. Zistilo sa, že bolo aj pohlavne zneužívané a otca odsúdili. Neskoršie zistenia nasvedčovali tomu, že ťažké zranenia dievčatku spôsobila matka.

//Mária Leitmanová:// Zaujímavé je aj to, že nie všetky deti v rodine bývajú týrané. Mali sme rodinu, kde jednu dcérku týrali obaja rodičia, ale druhú nie.

Ivan Leitman: Tak to bolo aj v prípade Lucky. Podľa nemocničných vyšetrení jej sestra fyzicky ani mentálne nebola poznačená, kým Lucka bola utýraná na smrť.

Ako si vysvetľujete, že si rodičia vyberú jedno dieťa a na ňom páchajú násilie?//Ivan Leitman://****
V prípade Lucky išlo možno o to, že bola nevlastnou dcérou otca, ktorý ju mal týrať. Druhé dieťa bolo jeho vlastné. Dôvody môžu byť rôzne – deti môžu iritovať rodičov tým, že sú hyperaktívne, iné sú, naopak, príliš pasívne. Alebo rodičia deti nezvládajú, pretože nie sú na rodičovstvo pripravení. Mnohí rodičia nemajú potrebné rodičovské zručnosti – okrem iného aj preto, že sami vyrastali v podobných rodinách a nemali možnosť naučiť sa, ako byť dobrým rodičom. Znova sa vraciame k tomu, že dieťaťu a jeho rodine treba pomáhať včas, kým sa ešte nenapáchajú nenapraviteľné škody.

Dá sa povedať, že nejaká forma násilia je menej zničujúca pre dieťa ako iná? Napríklad, že zanedbávanie je „lepšie“ ako ponižovanie, bitie je ,,lepšie" ako sexuálne zneužívanie?//Ivan Leitman://****
Všetky formy násilia majú pre dieťa devastačné následky. Neraz dochádza aj ku kombinovaniu viacerých foriem násilia, čo ešte znásobuje utrpenie dieťaťa.

Ak sa ale rôzne formy neskombinujú, predsa len mi pripadá z laického pohľadu, že sexuálne zneužívanie vlastným otcom, prípadne aj s tehotenstvom v detskom veku, musí byť niečo, čo vás navždy poznačí.//Ivan Leitman://****
Ťažko sa na to dá jednoznačne odpovedať. Každý človek je inak vybavený, má inú hranicu odolávania kritickým záťažovým situáciám. Mali sme tu 14-ročné dievča, ktoré k nám prišlo po tom, čo porodilo dieťa svojho brata. O jej dlhodobom zneužívaní vlastným bratom do poslednej chvíle – t.¤j. do pôrodu – nevedela rodina ani škola. Na dievčati prežitá trauma napohľad nezanechala stopy. Samozrejme, je otázkou, do akej miery tento zážitok poznačí jej ďalší život. A áno, sexuálne zneužívanie detí je všeobecne vnímané ako najťažšia forma násilia na deťoch, pretože sa nám prieči predstava, že krehký svet dieťaťa je narušený takým brutálnym, veku dieťaťa neprimeraným zásahom.

Dá sa vplyv týrania, zanedbávania alebo zneužívania na dieťa rozdeliť podľa jeho veku? Spamätáva sa menšie dieťa z dôsledkov násilia ľahšie?//Ivan Leitman://****
Ak sa dieťaťu ubližuje od prvých rokov, niekedy od prvých mesiacov života, môže to vnímať ako samozrejmosť a len ťažko sa aj v neskoršom veku dokáže proti nemu brániť. Treba si uvedomiť, že dieťa je vzhľadom na svoj vek mimoriadne zraniteľné. Čím mladšie je, tým je zraniteľnejšie. To, ako rýchlo sa zotaví, nemusí závisieť ani tak od veku dieťaťa, ale od toho, ako dlho je vystavené násiliu, ako často, v akej intenzite, ako rýchlo mu bola poskytnutá pomoc a od mnohých ďalších faktorov.

//Mária Leitmanová:// Tieto deti sa často stotožnia s tým, čo hovorí agresor, ktorý si vždy nájde nejakú zámienku na „potrestanie“ – že bolo zlé, neposlúchalo, má zlé známky. Dieťa má často pocity viny a tendenciu rodičov ospravedlňovať. Preberá zodpovednosť na seba, a preto ani veľmi nevolá o pomoc. Pre dieťa je prijateľnejšia predstava, že zlyhalo ono, ako by pripustilo, že ho jeho rodič nemá rád. Môže potom trvať veľmi dlho, kým si pripustí, že správanie rodičov voči nemu je neprimerané a že jeho život by mohol byť lepší.

Dieťa vraj zhruba do desiateho roku prijíma rodiča bezvýhradne, vníma ho ako absolútnu autoritu, až potom ho začne porovnávať s inými.//Ivan Leitman://****
Dieťa najviac potrebuje pre svoj vývin rodičovskú lásku a podporu. Keď sa mu jej nedostáva, tak si ju vyfabuluje, idealizuje si rodiča. Čo sa týka násilia vo vzťahu k veku dieťaťa, najdôležitejšie vo vývine a formovaní osobnosti dieťaťa sú prvé roky života. Niektorí odborníci uvádzajú ako dôležitú vekovú hranicu prvý rok, iní prvé tri alebo prvých päť rokov. Vo všeobecnosti môžeme povedať, že najzraniteľnejšie sú deti vo veku, keď ešte nemajú možnosť, ako dať na vedomie svoju situáciu niekomu mimo rodiny – nechodia ešte do školy, nemusia ani do škôlky. Vtedy by malo byť kľúčové postavenie detských lekárov. Oni by mohli postrehnúť signály poukazujúce na to, že dieťa je obeťou násilia.

Lekári sa bránia, že nie sú povinní takéto veci riešiť.//Mária Leitmanová://****
Všeobecne je zaužívaná predstava, že všetci ľudia – profesionáli aj laici – majú povinnosť oznámiť, ak sa dieťaťu deje niečo zlé. Oznamovacia povinnosť je však v našej legislatíve definovaná tak vágne, že ak si ju niekto nesplní, nič sa nedeje. V prípade lekárov sa bijú dva princípy – oznamovacia povinnosť a povinnosť mlčanlivosti. Dnes je tu odporúčanie Európskej komisie, ktoré musíme do roka prevziať do našej legislatívy, že oznamovacia povinnosť a povinnosť mlčanlivosti nemôžu ísť proti sebe. Toto opatrenie má zabezpečiť, aby lekári a iní profesionáli, ktorí vedia o násilí na deťoch, boli povinní svoje podozrenie ohlásiť, a to bez rizika, že by boli sankcionovaní, ak sa ich podozrenie nepotvrdí.

//Ivan Leitman:// Treba ešte dodať, že oznamovacia povinnosť je v našom trestnom zákone limitovaná hornou hranicou trestu, menovite, že sa zo zákona vzťahuje len na trestné činy, kde je horná hranica trestu 10 rokov. To je veľmi vysoká hranica, ktorá spôsobuje napríklad to, že sa oznamovacia povinnosť netýka týrania blízkej a zverenej osoby…

//Mária Leitmanová:// V zmysle zákona tak nikto nemá povinnosť oznámiť týranie dieťaťa. Povinnosť sa týka len sexuálnych deliktov, aj to nie všetkých.

Súvisí násilie na deťoch so sociálnou situáciou rodín?//Ivan Leitman://****
Deti, ktoré sa dostanú do nášho krízového centra, pochádzajú zväčša z rodín poznačených chudobou, nezamestnanosťou, alkoholizmom. Uvedomujeme si, že takéto zúženie vzorky detí je dané spôsobom, akým sa k nám dostávajú. Ako som už spomenul, zväčša nejde primárne o deti, ktoré sa stali obeťami týrania alebo zneužívania, ale o deti, ktoré už začínajú vo svojom prostredí zlyhávať a prejavujú sa u nich poruchy správania. Podľa odborných štúdií však týranie a zneužívanie detí nie je podmienené sociálnou situáciou rodín, dochádza k nemu naprieč všetkými sociálnymi prostrediami. Zneužívanie alebo iné formy násilia v dobre situovaných rodinách, resp. v rodinách, kde rodičia dosiahli vysoké vzdelanie a postavenie, bývajú sofistikovanejšie, maskovanejšie, navyše, takíto ľudia vedia, ako v tom chodiť.

Ako sa správať k dieťaťu vystavenému násiliu? Keby bolo napríklad v našom susedstve, máme naň naliehať, vysvetliť mu, že situácia u nich nie je normálna?//Mária Leitmanová://****
Ak sa dieťa s problémom obráti na kohokoľvek z nás, je železným pravidlom dať mu najavo, že mu veríme. Najhoršie je, keď ho spochybníme. Po odmietavej reakcii sa môže stať, že sa už nikdy nikomu nezdôverí. Treba mu jasne ukázať, že je pre nás dôležité, čo nám hovorí. Iba tak je nádej, že sa otvorí a rozrozpráva. Ak máme podozrenie, že voči dieťaťu dochádza k násiliu, treba vec oznámiť zodpovedným inštitúciám. V prvom rade na najbližší úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, oddelenie sociálnoprávnej ochrany detí, alebo na políciu. Ak je v okolí špecializovaná mimovládka, možno sa obrátiť aj na ňu, pretože väčšinou vie poskytnúť nielen odbornú psychologickú, sociálnu a právnu pomoc, ale aj radu, ako postupovať ďalej, kam sa obrátiť a ako dosiahnuť, aby sa prípadom zaoberali kompetentné orgány.

Za roky, čo sa venujete detským obetiam násilia, zmenilo sa niečo na spôsoboch týrania alebo zneužívania?//Ivan Leitman://****
Pribudli niektoré formy, ktoré na Slovensku ešte prednedávnom neboli celkom bežné. Napríklad obchodovanie s deťmi za účelom prostitúcie, detskej pornografie. Hoci tieto deti nie sú primárne našou klientelou, stretávame sa aj s takýmito prípadmi.
Mária Leitmanová: Ďalšie nové formy priniesol internet. Deti sú oveľa viac vystavené sexuálnym útokom prostredníctvom sociálnych sietí, napríklad, ak ich niekto cez internet kontaktuje za účelom sexuálneho uspokojenia.

Aký je podiel matky a otca pri páchaní násilia na deťoch. Je správna predstava otca tyrana a matky ochrankyne?//Mária Leitmanová://****
Všetci sme nastavení tak, že matka je ochrankyňa a ak niekto dieťaťu ubližuje, je to otec. Pravda je taká, že páchateľmi násilia na deťoch bývajú aj matky, vrátane sexuálneho zneužívania.

//Ivan Leitman:// Služby nášho krízového centra aj našich poradní pre obete domáceho násilia vyhľadávajú najmä ženy a sú to predovšetkým ony, ktoré sa snažia vymaniť zo situácie násilia a urobiť kroky na ochranu seba a detí. Takéto zistenie akoby potvrdzovalo, že páchateľmi domáceho násilia, vrátane násilia na deťoch, sú prevažne muži. Na druhej strane však aj naša skúsenosť potvrdzuje, že násilie na deťoch páchajú aj ženy. V každom prípade netreba zabúdať, že dieťa násilím trpí vždy, aj keď k nemu dochádza „len“ medzi rodičmi. Chce mať rodičov, ktorí ho majú radi a majú sa radi navzájom.

Kto sa na vás môže obrátiť a akú pomoc môže očakávať?//Mária Leitmanová://****
Keď k nám príde týraná žena, má celý batoh problémov. Zriedka ide len o to, že ju manžel celé roky bije. Často jej nedáva peniaze, obmedzuje ju, zakazuje jej styk s príbuznými, organizuje jej život, alebo môže byť gambler, ktorý pripravil rodinu o strechu nad hlavou. Takáto žena potrebuje vedieť, ako postupovať, aby násilie nepokračovalo, aby ochránila deti, majetok, čo robiť, ak sa chce rozviesť a získať deti do opatery. Okrem poradenstva poskytujeme celý rad podporných programov pre rodiny, programy na nápravu vzťahov medzi rodičom a dieťaťom, programy na rozvoj rodičovských zručností. Môže sa na nás obrátiť aj dieťa. V takom prípade sme povinní informovať sociálku aj rodiča. Keď vyhodnotíme, že je dieťa ohrozené, požiadame o predbežné opatrenie súdu, aby bolo dieťa z rodiny vyňaté.

//Ivan Leitman:// V tomto sa situácia zlepšila. Predbežné opatrenie, vydané do 24 hodín, veľmi pomáha. Detí, ktoré k nám prišli z vlastnej iniciatívy, je však veľmi málo. Prevažne sú u nás deti umiestňované na základe predbežného opatrenia súdu alebo dohody so zákonným zástupcom.

Čo by ste spomenuli ako najdôležitejší krok k riešeniu?//Mária Leitmanová://****
Úplne najdôležitejšie je, aby sa v riešení situácie dieťaťa ohrozeného násilím prelomil rezortizmus, aby sa v záujme ochrany detí postupovalo spoločne a využívali sa špecifické, záväzné postupy. Dnes si každý rezort rieši takéto prípady po vlastnej línii, s využitím zabehaných postupov, ktoré nie vždy odrážajú potreby dieťaťa. Zoberme si napríklad prípad sexuálneho zneužívania dieťaťa. Polícia prípad vyšetrí, a tým sa to pre ňu zvyčajne končí, maximálne oznámi prípad sociálke. Ďalší postup už nikto nerieši. Pritom je jasné, že keď je dieťa obeťou sexuálneho zneužívania, trauma preň môže byť vážnym problémom a treba ju ošetriť. Automaticky by mala prísť ponuka pomoci pre dieťa aj pre rodinu, pretože bez takejto pomoci môže dieťa trpieť celoživotnými následkami.

//Ivan Leitman:// Mali by sme ako spoločnosť pristúpiť k tomuto problému s plnou vážnosťou a seriózne ho začať riešiť. Treba začať zmapovaním situácie, pomenovať problémy a začať s riešením tých najzávažnejších. Na začiatok považujem za veľmi užitočné vytvoriť národnú stratégiu na ochranu detí pred násilím, od ktorej by sa odvíjali ďalšie kroky, ako napríklad vytvorenie prepojeného, funkčného systému pomoci týraným, zneužívaným a zanedbávaným deťom, vypracovanie štandardných postupov, ktoré budú garantovať kvalitu práce pracovníkov jednotlivých rezortov, zastrešiť výskum, tvorbu a prepájanie databáz ohrozených detí a rodín, vypracovať národný program prevencie, vytvárať spolupracujúce tímy odborníkov na národnej, regionálnej aj lokálnej úrovni, nájsť a účinne vynakladať prostriedky na programy pomoci pre deti, ktoré sa stali obeťami násilia. Chcem veriť, že spoločným úsilím štátnych a verejných inštitúcií, odborníkov na všetkých úrovniach a mimovládnych organizácií sa nám to v dohľadnom čase podarí.