Fico vravel o tom, že Slováci sa spoliehali na Moravanov a Čechov obvykle vtedy, keď im išlo o prežitie. „Rovnako ste vedeli, že v najhorších časoch žije len kúsok od hraníc blízky slovanský národ, ktorého naturel aj charakter je vám v Českej republike najbližší a chcem túto blízkosť zdôrazniť aj dnes v tomto nádhernom meste Uherskom Hradišti,“ vyznal sa Fico. Hovoril o tom, že obidva národy si rozumejú nielen vtedy, keď hovoria, ale aj keď mlčia. Mnohé totiž prežívajú podobne. Spomínal tiež empatiu a porozumenie jedného voči druhému.
Za vzácnu schopnosť označil korektnosť Slovákov a Čechov, ktorí sa za uplynulých dvadsať rokov neusilovali jeden druhého dobehnúť alebo oklamať. „Túžim, aby sa pôžičky vzájomnej dôvery opakovali v ďalších rokoch,“ poznamenal premiér Fico.
Jeho emotívnym slovám predchádzal srdečný, ale racionálnejší príhovor premiéra Nečasa. Spomenul kvalitné a dobre vzťahy obidvoch národov, ktoré majú o čom spolu hovoriť. Ocenil pravidelné stretávanie prezidentov, premiérov, predsedov parlamentov. Nezabudol na slávnosti bratstva Čechov a Slovákov, ktoré sa odohrávajú pravidelne na Veľkej Javorine v Bielych Karpatoch.
Politológ Tomáš Koziak odlišnosti v prejavoch premiérov pripísal jednak osobnej charakteristike, ale aj ako odraz istej národnej mentality, ktorú možno pozorovať v spôsobe vedenia politiky. „Česi sú viac pragmatickejší a racionálnejší. Na Slovensku sa prejavuje viac emócií. Je to síce komplexnejšia otázka, ale drobné nuansy medzi spôsobom českého a slovenského uvažovania sa prejavujú aj v politike,“ mieni politológ. Podľa premiéra Nečasa dvadsať rokov po rozdelení bolo dobrým dôkazom, že vtedajšie politické reprezentácie sa rozhodli správne a dnes po rokoch nezoslabla spoločná vzájomnosť, ale naopak, ešte sa posilnila.
Návšteva politikov vzbudila v Trenčíne, kde rokovanie pokračovalo, rozruch. Ale nie taký, ako by sa dalo čakať. Obyvateľom Trenčína očividne robil väčšie starosti nečas v uliciach, ako český premiér Nečas v meste. Obe vlády rokovali v zrekonštruovanom hoteli Elizabeth pod hradom Matúša Čáka a len málo Trenčanov o tomto stretnutí vedelo.
„Čo sa to tu deje?“ pýtala sa Mária Mináriková, mladá mamička, keď cestu okolo hotela zablokovali policajti, aby umožnili vládnym vozidlám voľný prejazd.
O spoločnom rokovaní vlád Slovenskej a Českej republiky nepočula a netušila, prečo sa uskutočnilo práve v tomto čase. Rozpad Rakúsko-Uhorska a vznik Československa je už pre ňu dávna história.
„Mladí ľudia majú iné starosti, väčšinu z nich nezaujíma, čo je to 28. október. Určite by si ho viac uvedomovali, keby to bol na Slovensku aspoň pamätný deň, keď už nie štátny sviatok ako v Českej republike,“ myslí si Jozef Baláž, dôchodca z Trenčína.
Množstvo policajných áut a hliadok štátnej a mestskej polície v okolí hotela boli jedinou zvláštnosťou, inak sa Trenčín nijako zvlášť nepripravoval na návštevu vlád oboch krajín. Na rozdiel od rokovania predsedov vlád krajín V 4 a Beneluxu, ktoré sa v Trenčíne uskutočnilo pred desiatimi rokmi, teraz návšteva starobylého hradu nebola na programe.
Na Trenčianskom hrade sa predstavitelia susediacich krajín schádzali už pred stáročiami. V roku 1335 sa tu stretol český kráľ Ján Luxemburský so synom Karolom, poľský kráľ Kazimír a uhorský kráľ Karol Róbert so synom Ľudovítom, aby vyriešili spory okolo Sliezska. O 30 rokov neskôr sa na tom istom hrade stretli ich následníci, uhorský kráľ Ľudovít Veľký a cisár Karol IV. Uzatvorili mier a vymenili si dary – krištáľovú kanvicu a pozlátenú monštranciu, ktorá je teraz uložená vo farskom kostole v Trenčíne.