Príčiny vášní, ktoré ich vznik sprevádzajú, je viacero. Podľa antropológov slovenská spoločnosť stále nedokáže stráviť rozdielnosť, multikulturalitu. Kunsthistorici tvrdia, že je to spôsobené aj tým, že o dielach často rozhoduje politika a nie kumšt.
Naposledy spôsobila rozruch dvojeurová minca, ktorá mala pripomínať príchod Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu. Národná banka Slovenska pod tlakom cirkvi a politikov vrátila na mincu náboženské symboly – kríže na odevoch vierozvestcov a svätožiaru.
Podľa sociálneho antropológa Juraja Buzalku môže akákoľvek socha či iný umelecký výtvor vyvolať rozruch, ak sú na to v spoločnosti vytvorené podmienky. „Ľudia u nás málo rozoznávajú alternatívne pohľady. Politici sú zodpovední len čiastočne. Sú zodpovední len za to, že u nás nepočuť otázku multikultúrnej výchovy, typickej témy modernej liberálnej demokracie, a pritom sa každodenne zostruje rasizmus.“ Spoločnosti, v ktorých je vyššia informovanosť o rôznych aspektoch a uhloch pohľadu, sú podľa neho tolerantnejšie.
Aká široká by mala byť vlastne diskusia o umeleckom diele, ktoré sa postaví na verejné priestranstvo, alebo bude štrngať ľuďom v peňaženke? Podľa predsedu Slovenskej výtvarnej únie Pavla Kráľa sa treba vždy pokúšať o spoločenský konsenzus. „Diskusia o otázkach umenia je potrebná. Verejnosť má z tejto oblasti veľmi málo kvalifikovaných informácií, prevládajú mýty a predsudky. Konečné rozhodnutie by však mala urobiť výhradne odborná porota.“
V umení podľa neho neplatí, že to, čo je obľúbené u väčšiny, je automaticky najlepšie. „O kvalite diela nemožno rozhodnúť napríklad na základe referenda. Trh sa veľmi často mýli. Trh svojho času nerozpoznal, že Rembrandt je génius, ignoroval Vincenta van Gogha a trh nechcel ani Eiffelovu vežu. Obyvateľom Paríža sa nepáčila, dnes je priam nemožné predstaviť si Paríž bez jeho symbolu,“ upozornil Kráľ.
Spoločenská zhoda sotva panovala v prípade jazdeckej sochy Svätopluka na Bratislavskom hrade. Odhliadnuc od výtvarného stvárnenia sa jej kritika ušla aj preto, že ju odhalili týždeň pred parlamentnými voľbami v roku 2010. Dielo dali zhotoviť vtedajší premiér Robert Fico, prezident Ivan Gašparovič a predseda Národnej rady Pavol Paška. Podľa Andrej Findora z Ústavu európskych štúdií a medzinárodných vzťahov išlo o politický rituál. Politici po ňom podľa neho radi siahajú, pretože socha je trvácna, aj keď sa budovy okolo nej menia.
V západných krajinách sa od budovania sôch ustupuje a volia sa iné verejné rituály. Findor poukázal napríklad na fakt, že Česi nepostavili sochu Havlovi. Pomenovali po ňom letisko. Sochy sa už nestavajú ani posledným americkým prezidentom. „Zakladajú knižnice. A to je niečo úplne iné, ako postaviť sochu, pretože v takej knižnici sa nevyberajú knihy podľa toho, aké sa páčia prezidentovi. Aj u nás by možno mohli byť verejné prostriedky vynaložené inak. Napríklad na Svätoplukovu nemocnicu, Gorazdovu knižnicu,“ dodal Findor.
Socha však dokáže rozvášniť národ aj svojimi detailmi. Tak to bolo v prípade už stojaceho bratislavského Svätopluka, ale aj nitrianskej verzie, ktorá je zatiaľ len na papieri. Ten bratislavský podráždil časť odbornej verejnosti znakom, ktorý podľa nich odkazoval na gardistov. Ten nitriansky zas vyvolal polemiku pre meč, ktorým mal byť opásaný. Išlo o meč nájdený pri Blatnici a používal sa v dobe, keď ešte Svätopluk nemusel byť ani na svete.
Kunsthistorička Bohunka Koklesová nehodnotí takéto sochy kladne. „Nemám rada polopatistické sochy, ktoré sa snažia za každú cenu inscenovať človeka, ktorého podobu ani nepoznáme,“ povedala. Umenie by malo byť podľa nej slobodné a malo by byť v kontexte 21. storočia s výnimkou replík. V prípade Svätopluka, vierozvestcov a Pribinu sa podľa nej nemusí vždy voliť figurálna socha. „Viem si to predstaviť ako priestor, v ktorom by sa dal zažiť fragment z tej doby, niečo z filozofie. Napríklad by to bola laserová inštalácia troch Svätoplukových prútov, ktorú by bolo vidieť z každého kúta Bratislavy, a ktorá by nás spájala. Priestor pre talent výtvarníkov tu určite je, ale to by museli tí, ktorí o tom rozhodujú, nechať na odborníkov.“
Niektoré sochy dráždia viac svojou polohou ako výtvarným stvárnením. Svoje si odniesla socha Cyrila a Metoda v Komárne. Po tom, čo ju za výrazných protestov presťahovali z priečelia Matice slovenskej na kruhový objazd, viackrát ju niekto polial farbou, raz dokonca acetónovou. Niekto sa na podstavci vyvŕšil s kladivom.
Narábanie so sochami a pamätníkmi je podľa architektov nekoncepčné. Nezáväzný manuál k rozmiestňovaniu sôch tento rok pripravilo hlavné mesto. Odporúča oslovovať architektov, stanovuje vhodné odstupy od budov. Väčšina slovenských miest takýto materiál nemá. V Prahe funguje napríklad kultúrna rada, ktorá prerokúva všetko, čo pôjde do verejného priestoru.