Mág nemeckého marketingu je Slovák Peter Littmann

, 19.01.2013 13:28
Peter Littmann
Peter Littmann Autor: ,

Nie je nič jednoduchšie a nič zložitejšie, ako vziať osud do vlastných rúk. Slovák Peter Littmann, viac známy v Nemecku ako na Slovensku, čelil po celý život otázke buď - alebo. Ako vysokoškolák sa mohol v roku 1968 vrátiť z poznávacej cesty po Západe so sklonenou hlavou do vlasti okupovanej sovietskymi vojskami. Zostal v Nemecku s 30 markami hotovosti, horúčkovito sa učil jazyk, študoval popri práci a urobil závratnú kariéru.

Keď má človek dvadsať rokov, svet sa mu zdá gombičkou. Počas Pražskej jari vládla eufória, akú si pamätajú len účastníci Novembra 1989. Čo vtedy lietalo mysľou vysokoškolákov? Úprimne sme verili, že existuje tretia cesta rozvoja, ktorej protagonistom bol ekonóm Otto Šik. Nazdávali sme sa, že vybudujeme čosi nové, akýsi hybrid kapitalizmu a socializmu, ktorý z oboch systémov pojme do seba to najlepšie a vznikne tak rozumná cesta pre ľudstvo. Ako neskôr čas plynul, uvedomoval som si, že tento ideál nepasoval ani Západu, ani Východu. Ani jeden politický systém nechcel tretiu cestu. Bol som sklamaný, a to rozhodlo, že som sa do Československa nevrátil. Tobôž keď krajinu obsadili Rusi.

Ktorý mladík nemá ideály. Našli ste v Nemecku slobodu? A našiel som jej podstatne viac ako v krajine, ktorú som opustil. Môj otec bol advokát, režim ho považoval za triedneho nepriateľa. Žiť s týmto Kainovým znamením nebolo jednoduché. V Nemecku, kde som sa počas prázdnin ocitol, vládla demokracia, ktorá garantuje občanom slobodu. Pravda, ľudská sloboda nie je absolútna, treba o ňu stále bojovať, čo som si ako 20-ročný mladík neuvedomoval. Ale v porovnaní s tým, čo som zažil v Československu, bolo Nemecko slobodnou krajinou, kde nikoho neprenasledovali za jeho ,,triedny" pôvod.

V roku 1968 sa otvorili hranice, ale cestovať na Západ aj tak nebolo jednoduché. Ako ste sa vlastne dostali do Nemecka? Pomohli mi okolnosti. Ako študent som si privyrábal prácou vo vtedajšej Čs. televízii v Bratislave. V roku 1967 nemecká televízia WDR natáčala niečo na Slovensku. Spriatelil som s jej kameramanom. Dal mi telefónne číslo, vraj keď budem v Kolíne nad Rýnom, môžem mu zavolať. Potešil som sa, ale pomyslel som, že číslo síce mám, no v živote sa aj tak do západného Nemecka nedostanem. Novotného však vystriedal Dubček, na hraniciach zdvihli závory a ja som neváhal ani minútu. Kúpil som si lístok na vlak rovno do Kolína nad Rýnom.

Dnes sa chodí na Západ študovať, pracovať alebo jednoducho na dovolenku. Čo vás priviedlo do Kolína? Príťažlivosť zakázaného. Samozrejme, chcel som si zarobiť nejaké peniaze a spoznať popritom krajinu. Nemecký priateľ dodržal slovo a sťaby šibnutím čarovného prútika mi vybavil robotu. Pripadal som si ako vo sne. Predstavte si, že môj denný prázdninový zárobok bol 20 mariek, pričom hotovosť, ktorú som si priniesol z Bratislavy, bola 30 mariek. Zdalo sa mi, že som veľmi bohatý človek, ale až neskôr som zistil, že bohatstvo je veľmi relatívna vec.

Aké boli začiatky? Ako Nemci reagovali na vstup okupačných vojsk do Československa? Vrelými sympatiami k Československu a ľuďom z ČSSR. Solidarita s krajinou, ktorú okupovalo šesť štátov Varšavskej zmluvy, bola obrovská. To mi ako emigrantovi určite pomohlo. Ale Nemci sú ako ľudia všade inde na svete. Po čase vzrušenie aj z najväčšej tragédie opadne. Ľudia majú dosť svojich starostí, trochu vám pomôžu, ale očakávajú, že si pomôžete najmä sám. Správajú sa presne ako v známom slovenskom prísloví: Pomôž si, človeče, aj pánboh ti pomôže.

Väčšina emigrantov brala po udelení azylu prvú prácu, ktorá sa im naskytla. Vy ste mali šťastie, odštartovali ste v televízii. Mať chlieb v rukách je veľmi dôležité. Začínal som ako nosič káblov a osvetľovač. Chceli mi urobiť dobre a čakali, že zaberiem. Lenže ja som im nerozumel ani slovko. Hneď v prvý deň mi dal kameraman lampu a naznačil mi, že pôjde s kamerou zľava doprava a v tomto smere mu mám vysvietiť priestor. Začal snímať a čochvíľa sa rozkričal, pretože som v strese nepochopil jednoduchý pokyn. Zrejme si pomyslel – je to ale hlupák. Hnevalo ma to, mal som maturitu, dva semestre vysokej školy a Nemci sa so mnou bavili ako s malým deckom. Keď videli, že im nerozumiem, hovorili hlasnejšie a prihovárali sa mi detskou rečou, čo ma urážalo. Nebol som predsa hluchý ani škôlkar, iba som im nerozumel.

Ako ste sa naučili po nemecky? Nemal som čas ani peniaze chodiť na nejaký jazykový kurz. Musel som z niečoho žiť a pracovať. Učil som sa jazyk rovno z ulice, počúvaním a rozprávaním v práci a čítaním po večeroch. Chvalabohu, nemčina sa lepila na mňa rýchlo.

V Bratislave ste boli študentom Vysokej školy ekonomickej, v Nemecku sa z vás stalo ,,televízne dievča pre všetko". Takto ste si predstavovali život na Západe? Určite nie. Ale nemohol som začať inak ako od nuly. Bol som rád, že mi nik nehádzal polená pod nohy, že ma tolerovali a brali takého, aký som. Stále som si však kládol otázky, čo zo mňa bude? V Bratislave sa o mňa starali rodičia, ale otec nesmel pracovať ako advokát. Čo by som bol doma dosiahol? Ale čo dosiahnem v Nemecku? Bolo mi jasné, že bez vysokej školy nič výnimočné. Preto, keď som sa zabýval a rozhovoril po nemecky, okamžite som sa prihlásil na univerzitu. V systéme rozvinutého nemeckého hospodárstva bolo vzdelanie bezpodmienečnou vstupenkou ku kariére.

Čo ste vyštudovali? Najprv filozofiu a potom podnikové hospodárstvo.

Trochu zvláštna kombinácia, hoci Nemecko je krajinou veľkých filozofov – Hegla, Kanta. Čo vás k tomu viedlo? Filozofiu som chcel študovať ešte v Bratislave, ale nemohol som, pretože mi chýbal správny triedny pôvod. V Nemecku som si chcel splniť sen, ale po dvoch rokoch štúdia filozofie som pochopil, že filozofia je síce veľmi zaujímavá, ale nevyžijem z nej. Preto som presedlal na podnikovú ekonomiku.

Museli ste byť dobrý študent, keď máte doktorát magna cum laude, teda diplom s vyznamenaním. Čo vás motivovalo byť medzi najlepšími? Zrejme núdza, nedostatok, ale aj snaha ukázať, že čosi viem a dokážem si poradiť vlastnými silami. Spolužiaci sa správali veľmi priateľsky, ale v štúdiu sa väčšina nepretrhla. Mali dobré rodinné zázemie, o ktoré som sa ja ako študent utečenec z Československa nemohol v Nemecku oprieť. Mohol som na seba upozorniť najmä dobrými výsledkami. Keď sa ma dnes vysokoškoláci pýtajú, čo je dôležité pre úspech, nabádam ich, aby dali do práce viac, než sa od nich očakáva. Je to najspoľahlivejšia cesta vpred v športe, vede a umení. Úspech nie je dar, vykupuje sa námahou, odoprením. O to väčšie potešenie prináša.

Máte tri deti, zopakujú váš prístup k životu? To neviem, pretože dcéry dosť rozmaznávam, ale túžim po tom, aby boli šťastné – šťastné svojím vlastným pričinením. To im, pravdaže, z času na čas dám najavo.

Nerozmaznávate ich preto, lebo im chcete dopriať to, čo vám v ich veku nebolo dožičené? Vystihli ste to. Menej by bolo viac, ale je to veľmi ťažké, pretože si prajem, aby deti mali lepší život, ako bol môj. Lenže hneď si kladiem otázku – budú deti dosť ambiciózne? Najstaršia dcéra začala v jeseni študovať právo v Mníchove a milo ma prekvapila svojím zaujatím. Neočakával som to. Je to krásny pocit, keď vidíte, ako sa osamostatňuje a spolieha na svoju hlavu, schopnosti. Deti sa stávajú dospelými, keď sa začnú spoliehať samy na seba. Je to veľké víťazstvo, nielen ich, ale aj rodičov, ktorí si môžu povedať: Mám životaschopného potomka.

O západnom svete vládne predstava, že je spravodlivý a vylučuje protekciu. Je to tak? Protekcia v nejakej podobe funguje všade. Ale napokon sa v živote presadia len tí, čo naozaj niečo vedia. Ako zistí váš šéf, že ste lepší? Len tak, že podáte nie obvykle očakávaný výkon, ale taký, ktorý prekvapí. Vtedy začne uvažovať, ak vie toto, bude vedieť aj niečo iné, zložitejšie, náročnejšie.

Aké bolo vaše prvé zamestnanie po vysokej škole? Stal som sa asistentom šéfa predstavenstva v jednom textilnom podniku. Môj šéf si predstavoval, že budem akousi ,,podržtaškou", ktorá zavolá taxík, vybaví to a ono, ale ja som robil viac, ako čakal. Chcel som ukázať, že rozumiem jeho – našej – práci. Spoločnosť mala niekoľko filiálok v USA, Kanade, Rakúsku. Pán Abel bol trochu pohodlný. Nechcelo sa mu lietať za veľkú mláku a keď vybadal, že je na mňa spoľahnutie, začal ma tam posielať. Netrúfal som si povedať mu, že neviem poriadne po anglicky a za pochodu som sa v jazyku zdokonaľoval.

Kedy o vašej kariére prestal rozhodovať šéf, ale vy sám? Stane sa to potom, keď dosiahnete v nejakej firme dobrý výsledok. Nastane čas, že sa po vás začnú obzerať ako po potenciálnom šéfovi aj iné firmy. Takto to fungovalo aj u mňa. Z jednej firmy som sa dostal do druhej, tretej, štvrtej… zasadol som do ich predstavenstiev, dozorných rád.

Peter Littmann
Peter Littmann Autor: Pravda, Robert Hüttner

Zlom vo vašej kariére predstavovalo riadenie spoločnosti Hugo Boss. Tieto krásne obleky sa predávajú aj na Slovensku, ale málokto vie, že o ich globálne rozšírenie sa pričinil Bratislavčan Peter Littmann. Ako sa to stalo? Mal som 45 rokov, keď mi zavolal headhunter (hľadač chytrých hláv) a oznámil, že v Hugo Boss sa obzerajú po novom šéfovi. Pekne som sa mu poďakoval a povedal, že sa pravdepodobne pomýlil. Vyznal som sa síce v textile, ale v móde som nikdy nerobil. Vraveli mi, že majú presné informácie o mojej predchádzajúcej práci v iných firmách. ,,Hľadáme niekoho mimo módy, kto príde do Hugo Bossa s novými myšlienkami. Potrebujeme kohosi neošúchaného, neopotrebovaného," lámal ma headhunter. Lichotilo mi to. Prišla ponuka, ktorá sa neodmieta. Oni aj ja sme urobili dobre. Tým, že som prišiel zvonka, kládol som ľuďom vo firme otázky, ktoré im dovtedy nezišli ani len na um.

Keď poviete Hugo Boss, každý na Slovensku si predstaví perfektne ušitý oblek, v ktorom sa muži dobre cítia. Akoby im pridával na vážnosti. S akými problémami zápasili vo firme, keď siahli po Petrovi Littmannovi? V sezóne 1991/1992 značka veľmi utrpela, pretože manažéri sa veľmi spoliehali na to, že meno Boss je každému zrozumiteľné. Značka vyjadrovala dominantného muža, čo presne zodpovedalo hodnotám osemdesiatych rokov. Lenže v deväťdesiatych rokoch sa situácia a nálada v spoločnosti kompletne zmenili.

V čom najmä? Zmenili sa vzťahy medzi mužmi a ženami. Muž už nechcel byť ,,mačom", kýmsi viac, než v skutočnosti bol, a jeho pohľad na spoločnosť sa stával realistickejší. Obleky Hugo Boss si dovtedy neraz kupovali muži, ktorí nikdy nemali na to, aby boli bosmi. Mysleli si, že keď si oblečú oblek tejto značky, vyzerajú ako bos. No to, čo veľmi dobre fungovalo v osemdesiatych rokoch, sa v deväťdesiatych rokoch odrazu stalo smiešnym. Zmena hodnôt prebehla veľmi rýchlo, doslova na očiach. ,,Mačovské" obleky so širokými plecami, v ktorých muži vyzerali ešte mužnejšie, ako v skutočnosti boli, odrazu vyšli z módy. Nikto ich nechcel. Zmenili sme preto strih oblekov, komunikáciu s klientmi, reklamu, jednoducho celkové vnímanie značky.

A zároveň ste začali šiť obleky mimo Nemecka. Prečo? Otvárala sa éra globalizácie. Odevné závody v Nemecku boli príliš drahé. Rozhodol som, že presťahujeme fabriky do krajín s lacnejšou pracovnou silou. Obleky Hugo Boss sme začali šiť v odevných závodoch v bývalom Československu – v Prostějove a v Trenčíne.

Išli ste za lacnejšou pracovnou silou. Našli ste na Slovensku šikovných ľudí schopných šiť kvalitné odevy? Našli. Boli to vtedy veľmi dobré podniky. Ľudia v nich ušili obleky presne v kvalite, ktorú sme požadovali, a za ceny omnoho nižšie ako v Nemecku. Bolo to pre nás výborné.

Prečo potom v Trenčíne odevné závody skrachovali? Bohužiaľ, zaspali vývin. Nepochopili, že konkurenčná schopnosť nespočíva len v tom, že sa postaví výlučne na nízkej cene. Po čase sa totiž stratí. Rumunsko, Ukrajina a veľa iných krajín majú lacnejšiu pracovnú silu ako Slovensko. Preto tieto firmy skončili na cintoríne. Neprispôsobili sa, nenašli nejakú inováciu, čím by sa boli odlíšili. Spoliehali sa len na nízku cenu, lenže medzitým stúpla na Slovensku životná úroveň, narástli mzdy a konkurenčná výhoda lacného výrobcu sa stratila.

Čo považujete za vaše najväčšie víťazstvo počas vedenia spoločnosti Hugo Boss? Vari to, že sme z maličkej nemeckej firmy urobili svetovú firmu.

Ako ste tento prerod dosiahli? Za lacnými textilkami na východe predsa vyrazili aj konkurenti. Predovšetkým zmenou mentality a firemnej kultúry. Pokým v spoločnosti Hugo Boss mysleli len po nemecky, vyrábali to, čo bolo správne pre nemecký trh. Ale keď prišiel niekto z Francúzska či Anglicka, alebo nebodaj zo Spojených štátov, tak mu oblek ponúkali bez ohľadu na to, či sa mu páčil, alebo nie. Lenže Američania vyzerajú inak ako Nemci, nehovoriac už o Japoncoch. Povedal som vtedy, že na to, aby sme boli väčší, musíme sa predávať po celom svete. To si vyžadovalo, aby sme presne vedeli, čo ktoré trhy potrebujú. Poznať vzrast tamojších ľudí, podnebie. Spolupracovníkom som položil otázku: Kolegovia, sú naše obleky dobré pre celý svet, alebo len pre malý nemecký trh?

Rozbiť stereotypy je najťažšie. Aká bola reakcia? Neboli dva razy nadšení, protirečili mi, že boli úspešní, načo meniť to, čo sa osvedčilo. Musel som im povedať, že čísla, na ktoré sa spoločne pozeráme, nezobrazujú súčasnú situáciu a už vôbec nie zajtrajšiu, ale iba včerajšiu. Čísla hovoria len o tom, čo bolo. Keď chceme byť úspešní, musíme veci zmeniť. No tak sa diskutovalo a diskutovalo. Ale keď ste vrcholným šéfom, vašou výhodou je, že diskusiu skončíte a poviete: Končíme a teraz to urobíme takto. Je to vaša veľká právomoc, ale ešte väčšia zodpovednosť.

Ako ste si vynucovali rešpekt? Rozprávate pokojne, vyžaruje z vás istota. Viete aj buchnúť päsťou po stole? Vždy som sa pokúšal ľudí presvedčiť, ale v okamihu, keď prestáva zaberať presvedčovanie, vec jednoducho nariadite. Vyplýva to z postavenia šéfa. On nesie zodpovednosť za firmu. Ak podriadený nesúhlasí, potom si musí hľadať miesto inde. O tom sa jednoducho nebavíte.

Lenže vy ste pracovali aj s dizajnérmi. Ako ste s nimi komunikovali? Dizajnérom nestačí povedať, urob mi niečo pekné, lebo čo je pekné, to je veľmi subjektívne. Musíte im presne povedať, čo chcete, a potom môžu slobodne pracovať.

Ako ste teda sformulovali požiadavky na nový trend v pánskej móde? Povedal som im, že moderný muž je iný. Chce byť dobre oblečený, ale nechce sa hrať na niečo, čím nie je. Spoločnosť, v ktorej sa pohybuje, nie je divadelné pódium. Prioritou súčasníka je snaha byť úspešný v tom, čo robí. Túži byť dobre oblečený, ale móda nie je jeho najvyšší cieľ. Musíme mu dať istotu, že keď od nás niečo kúpi, získa pocit vkusne oblečeného muža. Ak sa v našom obleku objaví v spoločnosti, nemusia si ľudia ten oblek všimnúť, musia zbadať jeho nositeľa. Jednoducho odev má podporovať mužovu osobnosť, ale nesmie byť v popredí pred ním samým. To je dôležité.

Pochopili vás vaši návrhári? Pochopili a vytvorili krásne veci. Profesionálne je predsa to, čo sa dobre predáva a obleky sa predávajú vtedy dobre, keď sa muž vráti do predajne a kúpi si ďalší oblek, pretože sa v ňom výborne cíti. K značke, a to platí nielen o šatách, sa ľudia vracajú vtedy, keď sú spokojní, lebo dosiahli to, po čom túžili.

Dobrý manažér podľa vás číta ľudské túžby a vyjadruje ich vo svojich projektoch? Presne tak.

Tieto zásady sú nadčasové. Zmenil na nich niečo Hugo Boss, odkedy ste odišli? V spoločnosti zostali pracovať moji priatelia a ako pozorujem firmu, vidím, že tieto dôležité veci nezmenili.

Čo má podľa vás robiť dobrý šéf? Dávať impulzy. Kľúčový je tím, nálada v ňom. Šéf musí zaručiť, aby v tíme vládol corporate spirit, nazvime to duch spolupatričnosti. Jednoducho všetci pracujú v jednom smere, a nie, že jeden ťahá čihí a druhý hota. V spoločnosti Hugo Boss som odštartoval s myšlienkou: Musíme si trúfať urobiť veci, ktoré sú nové, musíme mať odvahu ísť správnym smerom a obliekať moderného muža a nie staromódneho. A podarilo sa to.

Kedy ste si povedali: Stačilo, začnem robiť niečo iné? Osamostatnil som sa pred 14 rokmi. Krátko po päťdesiatke som si povedal: Dosť dlho si pracoval pre akcionárov. Teraz je dôležité, aby si urobil niečo pre seba, a to tak, ako si sám predstavuješ. Prišlo to v poslednej chvíli. Čím skôr človek dospeje k tomuto názoru, tým lepšie.

Čo dnes ako človek rozhodujúci sám o sebe robíte? Mám poradenskú službu s celosvetovou pôsobnosťou a prednášam marketing na Univerzite Witten/Herdecke v Nemecku. Môj tím radí veľkým firmám – Mercedesu, Porsche, BMW – a začínam pracovať aj na Slovensku. Tunajším firmám prinášam know-how, živé vedomosti zo západného sveta. Mojou výhodou je, že poznám obe časti sveta. Teším sa, že pomáham slovenským podnikom dostať sa na západné trhy. Ide o veľmi schopné firmy, ktoré robia veľmi zaujímavé veci, ale doteraz boli len na českom, poľskom či maďarskom trhu. Na Západ si netrúfali, lebo nevedeli, ako sa tam majú presadiť.

Európu dusí hospodárska kríza. Ako môžu naši manažéri pomôcť krajine? Kríza je holý fakt a zápasí s ňou celá Európska únia. Rok 2013 nebude pre Slovensko jednoduchý najmä pre vysokú závislosť ekonomiky od automobilového priemyslu, ktorý prežíva ťažké časy. Na druhej strane Slovensko nevyrába len autá. Je tu veľa šikovných výrobcov iných produktov, ktorí budú úspešnejší, keď si uvedomia, že nestačí byť len lacnejší v porovnaní s Rakúšanmi, Francúzmi, Nemcami.

Čo musia pridať k nízkym nákladom? Vyššiu pridanú hodnotu – a tá spočíva v inováciách, teda tvorivosti slovenských inžinierov a robotníkov. Na Slovensku vyrobené výrobky sa musia odlišovať od ostatných vo svete tým, že budú výrazne lepšie. To sa, pravdaže, ľahko povie a ťažšie (u)robí, ale to je podmienka úspešného rozvoja firmy a štátu. Často mi hovoria, robíme také veci, ktoré sú rovnako dobré ako nemecké výrobky. Lenže to nestačí. Slovenské výrobky, služby, myšlienky musia byť o čosi lacnejšie a ešte aj lepšie. Len tak sa dá presadiť na Západe – vlastne aj inde vo svete.

Prednášate na vysokej škole. Z čoho vyplýva táto ctižiadosť? Súhlasím, že pedagogická prax je ctižiadosťou, v mojom prípade aj túžbou prekonať učiteľov, ktorí učili mňa. Pamätám si, že ako študent som sa na niektorých prednáškach veľmi nudil. Mal som pocit, že profesori, ktorých som musel počúvať, boli teoretici. Správali sa ako eunuchovia. Vedeli o svojom predmete rozprávať, ale nevedeli danú vec sami urobiť. Po slovensky sa tomu jadrne hovorí, že im ,,chýbali gule". Riadil som firmy, sedel v predstavenstvách a dozorných radách, dnes mám svoj podnik, môžem teda povedať študentom, ako to naozaj v podnikaní a vôbec v živote chodí. Ostatne to ich najviac zaujíma – ako uchopiť podnikanie za správny koniec.

Denne počúvame o marketingu. V čom je jeho podstata? Poznať potreby a predstavy spotrebiteľa. Ak ich poznám, musím sa usilovať nielen ich splniť, ale aj prekročiť. To je moja životná skúsenosť. Potom je zákazník spokojný a šťastný. Dobrý manažér musí mať intuíciu, šiesty zmysel, ktorý mu pošepká, kam sa vývoj uberá. Môžete byť veľmi dobrým technikom, účtovníkom, ale to ešte na manažovanie nestačí.

Kde sa berie intuícia? Neprichádza až s istou dávkou profesionálnych a životných skúseností? Áno je to dar, ktorý prinášajú skúsenosti. Intuícia rastie s vekom a tiež otvorenosťou manažéra nielen k svojmu odboru. Ak sa manažér zaujíma o umenie, literatúru, vedu, politiku, veľmi mu to pomáha. Zbavuje sa profesionálnych klapiek na očiach a nevidí veci čierno-bielo.

V Nemecku vás s menom Littmann zrejme považujú za čistokrvného Nemca. S týmto menom sa asi ľahko splývalo s nemeckým prostredím? Nuž, čo sa mena týka, naozaj nikomu nenapadlo, aj preto že hovorím plynne bez akcentu po nemecky, aby skúmal, odkiaľ pochádzam. Lenže ja, hoci som väčšinu života prežil v Nemecku, sa stále cítim Slovákom. Moji predkovia boli Slováci, rodičia aj starí rodičia, k Slovensku som sa vždy hlásil aj sa hlásim. Chcem krajine, kde som dospieval, pomôcť. Mám na to príležitosť jednak ako človek, ktorý čosi vie o marketingu, a jednak som slovenský honorárny konzul v severnom Nemecku v Hamburgu pre tri spolkové krajiny – Slobodné mesto Hamburg, Meklenbursko a Šlezvicko-Holštajnsko.

Prečo ste sa stali konzulom? Nadobudol som pocit, že je čas, aby som niečo vrátil Slovensku aj v tejto funkcii.

Ako môže konzul pomôcť krajine, ktorú má rád? Tak, že robí svoju prácu rád. Konzulom som už šesť rokov, ale úprimne povedané, je to ťažká práca. Propagovať Slovensko v Nemecku nie je jednoduché. Východní Nemci, samozrejme, poznajú Slovensko, ale v Hamburgu na severe bývalého západného Nemecka je naša krajina ešte veľmi neznáma. Takže mám veľa práce.

Nedávno jeden slovenský historik povedal, že pre Slovensko je typická spokojnosť s priemernosťou. Súhlasíte? Dúfam, že to tak nie je. Poznám veľa ľudí na Slovensku, ktorí nie sú spokojní s priemernosťou. Slovensko je v prvom rade mladá krajina. Dvadsať rokov v dejinách národa a štátu nie je veľa. Je to dlho len v živote jedného človeka, ale v dejinách národa to neznamená nič, to nie je ani pol vety. Slovensko môže urobiť viac pre svoje zviditeľnenie. Viem, že sa podnikajú kroky na najvyššej úrovni, aby sa znalosť, povedomie o krajine zlepšili. V princípe ide o zjednotenie prezentácie Slovenska, či už sa týka cestovného ruchu, podpory nových investícií, ako aj iných aktivít. Slovensko nemá toľko prostriedkov ako Nemecko, ale keď sa zlejú do jedného prúdu, prinesú krajine viac osohu, ako keď sa trieštia a tečú rôznymi smermi.

Pripomínate známym a priateľom, že ste človek zo Slovenska? Pravdaže, všetci to vedia a napríklad moje deti chodia so mnou veľmi rady na Slovensko a sú vždy šťastné, keď ich sem privediem. Zaujíma ich každá maličkosť, lebo sa cítia spojené s touto krajinou, hoci nevedia rozprávať po slovensky. Keď moji priatelia pobudnú na Slovensku, napríklad v Tatrách, vracajú sa vždy nadšení. Sú vďační, že im niekto povedal, aby sem išli.

Čaká Slovensko optimistická budúcnosť? Určite.

Peter Littmann (1947)

  • Úspešný podnikateľ slovenského pôvodu, ktorého v Nemecku považujú za marketingového gu­ru.
  • Narodil sa v Prahe, vyrástol v Bratislave. V lete roku 1968 odišiel ako vysokoškolák na prázdniny do Nemecka, odkiaľ sa po okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy nevrátil.
  • V roku 1976 získal na Kolínskej univerzite titul diplomovaného ekonóma. Má za sebou bohatú manažérsku kariéru.
  • Začínal ako obyčajný asistent riaditeľa, aby v štyridsiatke zrežíroval premenu spoločnosti Hugo Boss na globálnu značku.
  • Peter Littmann bol členom predstavenstiev mnohých významných nemeckých spoločností. Okrem iných napríklad Mercedesu.
  • Vybudoval poradenskú firmu Brandinsider, ktorej klientmi sú svetoznáme BMW či Porsche, ale aj vydavateľský dom Axel Springer.
  • Má dlhoročnú publikačnú a pedagogickú prax. Písal stĺpčeky o marketingu pre Handelsblatt. Prednáša na Univerzite Witten/Herdecke v Nemecku.
  • Šesť rokov je honorárnym konzulom Slovenska pre Slobodné mesto Hamburg, Meklenbursko a Šlezvicko-Holštajnsko.
  • Žije v Hamburgu, má tri dcéry.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku