Úspechom americkej vedy pomohol aj Vilček zo Slovenska

04.02.2013 20:00, aktualizované: 05.02.2013 08:00
Ján Vilček
Vynikajúci vedec Ján Vilček. Snímka je z marca 2010, keď navštívil Slovensko. Autor: ,

Vedecká kapacita svetového významu s dobrým srdcom - taký je v stručnosti Ján Vilček, americký občan narodený na Slovensku.

Mal zásluhu napríklad na vývoji lieku proti artritíde a Newyorskej univerzite venoval väčšinu svojho podielu na licenčných poplatkoch. Hodnota daru podľa odhadov prevyšuje 100 miliónov dolárov. Najnovšie sa dostal do povedomia, keď mu prezident USA Barack Obama udelil Národnú medailu za technológiu a inováciu. Je to najvyššie americké ocenenie v týchto oblastiach.

Obama na slávnosti vo Washingtone minulý piatok pripomenul, že Vilček prežil holokaust a po emigrácii do USA ako vedec pomohol mnohým chorým ľuďom. „Statoční roľníci v odľahlej slovenskej obci ho s matkou skrývali do konca druhej svetovej vojny. V súčasnosti je Ján priekopníkom v štúdiu imunitného systému a liečbe zápalových chorôb,“ zdôraznil šéf Bieleho domu. Vilček pôsobí na Newyorskej univerzite ako profesor mikrobiológie.

Najviac ho poteší, keď sa stretne s ohlasom od ľudí, ktorým pomohli jeho vedecké výsledky. „Cítim sa fantasticky, keď mi niekto pošle list alebo osobne povie, že mám podiel na tom, že normálne žije,“ povedal Vilček v telefonickom rozhovore pre Pravdu.

Patríte medzi americkú vedeckú špičku. Z čoho pramenia obrovské úspechy vedy v USA?

Existuje viacero dôvodov. Zrejme najdôležitejšia bola donedávna štedrá podpora vedy. Teraz sa situácia trochu zhoršila. Americkému výskumu prospieva program grantov určený pre vedcov a tiež univerzitný systém, ktorý je odlišný od toho, aký fungoval v Európe.

V akom zmysle?

Tam jeden profesor určoval, aký výskum bude robiť celé oddelenie alebo katedra. V USA bol vždy demokratickejší systém. Niekoľko odborníkov sa mohlo zaoberať výskumom nezávislým od seba. Prispelo to k rozvoju americkej vedy. Spomeniem ešte jeden faktor.

Aký?

Spojené štáty boli otvorené prisťahovalcom. Tretina amerických nositeľov Nobelovej ceny za medicínu alebo fyziológiu sa narodila za hranicami USA.

Na Slovensku sa niekedy stane, že pokrok vedca zmarí závisť menej schopných kolegov. Aká je americká mentalita?

Je odlišná. Samozrejme, že v USA nie je všetko ideálne, ale závisť je skôr typická pre menšie krajiny, kde takpovediac každý pozná každého. Keď som sa usadil v New Yorku, ľudia mi veľmi pomáhali a tešili sa z úspechov. Nestretol som sa s prípadom, že by niekto chcel robiť prekážky. Naopak, mal som do činenia s ústretovosťou.

Nezažili ste ani predsudky typu, že ste vedec z komunistického Československa?

Nepocítil som to. Keď som s manželkou pred 48 rokmi pricestoval do USA, Američania sa pozerali na Európu trochu cez ružové okuliare. Dokonca som mal dojem, že môj pôvod mi uľahčuje situáciu. Objasnenie? V Československu som získal kvalitné vzdelanie, takže som mal výhodu oproti tým, ktorí vyštudovali na druhoradej alebo treťoradej americkej univerzite. Navyše ma vnímali ako utečenca, hoci ja som sa tak nikdy necítil, a preto mi pomáhali.

Čo je pre vedca najdôležitejšie? Talent, šťastie, nadšenie, úplná oddanosť výskumu? Alebo kombinácia týchto faktorov?

Šťastie je určite dôležité, aj talent zohráva úlohu. Lenže ešte významnejšie je cítiť, ktorá problematika je podstatná – čiže, čo si zvoliť ako cieľ vo výskume. Vedec tiež potrebuje kvalitné prostredie. V posledných desaťročiach sa nedostane k úspechu sám. Platí, že čím sú šikovnejší spolupracovníci, o to väčšia šanca vzniká niečo dosiahnuť.

Ján Vilček s americkým prezidentom Barackom...
Ján Vilček s americkým prezidentom Barackom Obamom (vpravo) Autor: SITA/AP

Potešilo vás, že ste medailu prevzali od Baracka Obamu?

Áno. Veď som mu odovzdal svoj hlas v prezidentských voľbách. Chvíľu sme sa rozprávali. Povedal som mu, že ako prisťahovalec sa jednoznačne stotožňujem s jeho snahou zmeniť imigračné zákony. Podporujem najmä to, aby mladí talentovaní ľudia mohli prísť do USA pracovať v oblasti vedy a technológií. Obama mi ukázal palec ako znak súhlasu.

Ako na vás zapôsobil?

Z Obamu vyžaruje charizma. Niekto by si možno mohol povedať, že jeho 20-minútový prejav bol rutinný, ale človek musel cítiť, že rečnil s nadšením.

Ako sa využíva príjem z licenčných poplatkov, čo bol váš veľký dar Newyorskej univerzite?

Hlavne na podporu základného výskumu na lekárskej fakulte. Peniaze umožnili, aby prišli noví odborníci a začali robiť výskum, čo ma teší. Najväčšiu radosť mám zrejme vtedy, keď stretnem vysokoškolákov, ktorým dar umožnil vzdelávať sa. Štúdium medicíny je v USA drahé. Niektorí nadaní si nemôžu dovoliť platiť školné, alebo si musia zobrať pôžičky a skončia s dlhom 100-tisíc alebo až 200-tisíc dolárov.

Prečo má veľa bohatých Američanov zmysel pre filantropiu?

Vyplýva to z tradície. Druhý faktor spočíva v tom, že keď finančne pomôžu univerzitám, dobročinným organizáciám alebo aj kultúrnym podujatiam, tak si to môžu odpočítať z daní. Kam až dokáže zájsť veda a výskum, aby sa vyliečili najťažšie ochorenia? Pokrok v modernej dobe je obrovský. Pred desiatimi alebo dvadsiatimi rokmi lekári nedokázali pomôcť niektorým vážne chorým ľuďom. Nehovoriac o období pred polstoročím. Verím, že úspechy budú pokračovať. Určite všetci túžime, aby objavy pribúdali rýchlejšie, ale opakujem, že možnosti bojovať proti ochoreniam sú neporovnateľné s minulosťou. Niektoré síce nedokážeme vyliečiť, ale prínosné je aj to, že ich aspoň vieme dostať pod kontrolu.

Úspechy sa spájajú aj s vaším menom.

Teším sa, že som prispel k vývoju liekov, ktoré sa používajú pri zápalových autoimunitných ochoreniach, ako sú napríklad reumatoidná artritída, psoriáza a Crohnova choroba. Pokiaľ ide o túto chorobu, stretol som veľa ľudí, ktorým liek umožnil viesť normálny život. V opačnom prípade by sa nemohli ani pohnúť z domu. Môžu tak študovať, pracovať, športovať. Cítim sa fantasticky, keď mi niekto pošle list alebo osobne povie, že mám podiel na tom, že normálne žije.

Vaša manželka Marica vlani pre Pravdu prezradila, že ste si ju získali zmyslom pre humor. Ste vtipný v súkromí?

(smiech) Ona by to musela potvrdiť.

Máte lásku na celý život, ale ako k sebe zapadáte vy ako vedec a ona s vášňou pre umenie?

Spestrilo to náš život. Teší ma, že sa Marica venuje umeniu. Keď sme na dovolenke alebo na cestovanie využijeme víkend, často zamierime do historických miest a navštívime múzeá a galérie. Manželka teda urobila môj život zaujímavejším. Obávam sa, že sa to nedá povedať o mojej vede vo vzťahu k Marici (smiech). Vďaka mne však spoznala veľa vedeckých osobností a precestovala so mnou veľký kus sveta, keď ma sprevádzala na konferenciách.

S manželkou ste založili nadáciu, ktorá zvyšuje povedomie o prínose prisťahovalcov v oblasti umenia a vedy. Každoročne im udeľujete ceny. Ktorých ocenených si zvlášť vážite?

To je ťažké povedať. Všetci z nich sú cenní a zaujímaví ľudia. Niektorých spomeniem, ale nechcem, aby sa to vnímalo tak, že iní sú od nich menej významní. Napríklad Huda Zogbiová, vedkyňa narodená v Libanone. Ocenili sme ju za biologický a lekársky výskum. Odišla do USA, lebo v Libanone zúrila vojna a nemohla ani doštudovať. Tu si dokončila školu a potom dosiahla úžasné objavy. Zogbiová je skvelá vedkyňa, jej pracovné výsledky pomohli najmä detským pacientom.

V druhej oblasti koho vyzdvihnete?

V pamäti mi utkvel Charles Simic, narodený ako Dušan Šimič. Pochádza zo Srbska. Do USA prišiel s rodinou ako 16-ročný. Stal sa jedným z najlepších amerických básnikov.

V USA bývate už takmer polstoročie. Zostalo niečo, čo vám zo Slovenska chýba?

Sú to niektorí priatelia, ktorých som spoznal na gymnáziu a na lekárskej fakulte. Udržiavam s nimi najmä telefonický kontakt. Skutočné priateľstvá sa nadväzujú v mladom veku a keď som prišiel do Spojených štátov, bol som tridsiatnik. Samozrejme, že v USA mám veľa priateľov, ale sú to už iné druhy priateľstiev.

Prežili ste holokaust. Nájdu sa aj takí Židia, ktorí stratili vzťah k Slovensku, lebo vojnový režim im strašne ublížil. Ako je to vo vašom prípade?

Koniec druhej svetovej vojny som s matkou prežil v Nitrianskom Rudne, kde nás skrývala statočná rodina. Volali sa Tomáš a Mária Javorčekovci. Našli sa aj zlí ľudia, ale Slovensko v tom nie je unikátne na svete. Nazdávam sa, že tí, čo nenávideli Židov, boli vyvážení počtom osôb, ktoré dokázali robiť hrdinské činy. Nemám dôvod zanevrieť na Slovensko, pretože som sa stretol so šľachetnými ľuďmi, ktorí nám pomohli prežiť.

Cítite sa ako 50-percentný Slovák a 50-percentný Američan?

Ako stopercentný Newyorčan. Rád však spomínam na svoj slovenský pôvod.

V marci 2010 ste pre Pravdu povedali, že vaši rodičia neboli nábožní. Ľutujete, že vás neviedli k židovskej viere?

Nie. Som ateista, k čomu prispela moja vedecká výchova a pozadie. A určite nie som sionista. Rád sa priznávam k židovskému pôvodu a kultúre, ale vôbec mi nechýba, že nie som nábožný.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku