Naliehavé odporúčanie finančníkov uskutočniť menovú odluku podstatne skôr zaskočilo ešte aj hlavných strojcov rozdelenia vtedy už bývalej Československej republiky. Pre širokú verejnosť v oboch nástupníckych štátoch bola však správa o "výmene peňazí“ pred dvadsiatimi rokmi doslova šokom.
Pamätníci spomínajú, ako sa spočiatku odluke bránil Václav Klaus i Vladimír Mečiar. Veľmi plasticky to v knihe Budovanie kapitalizmu v Čechách opísal bývalý viceguvernér tamojšej národnej banky Pavel Kysilka, ktorý v tom čase riadil postup menovej odluky na českej strane. „Bolo ťažko presvedčiť niektorých ministrov a najmä premiéra o tom, že situácia je skutočne akútna,“ spomínal Kysilka. „Ja som to z premiérovho hľadiska chápal, nebolo predsa ľahké len tak odtrúbiť menovú úniu po mesiaci jej existencie.“
Klaus tým predsa priznával, že sa mýlil, keď v jeseni tak vehementne obhajoval toto riešenie. Nakoniec však prijal argumenty bankových expertov a vzápätí odletel na bleskovú, dobre utajenú nočnú schôdzku s Mečiarom (údajne sa konala v Bratislave), aby získal jeho súhlas a dohodol s ním koordinovaný postup.
Presvedčiť Mečiara vraj tiež nebolo ľahké. Sám predsa neskôr vyhlásil: „Chceli sme, aby menová únia trvala najmenej šesť mesiacov.“ Ešte v tú istú noc uprostred januára 1993 však český premiér našiel spoločnú reč so svojím slovenským náprotivkom.
Niektoré zdroje síce naďalej tvrdia, že Česi vypovedali menovú úniu jednostranne, v skutočnosti sa však skončila vzájomnou dohodou. Klaus potom nariadil Kysilkovi cestovať do Trenčianskych Teplíc a dohodnúť tam podrobnosti odluky s Mečiarom a jeho ľuďmi.
Velila odluke na Slovensku Nagyová?
Opis tejto ďalšej nočnej schôdzky je taký farbistý a aj dramatický, že stojí za obšírnejšie citovanie.
„Vzal som teda všetky materiály, scenáre a organizáciu menovej odluky a odišiel do Trenčianskych Teplíc,“ začal svoje rozprávanie Kysilka. „A tam nás, na moje prekvapenie, privítala vo svetríku a ponožkách Mečiarova sekretárka pani Nagyová. Tá, ako sa neskôr ukázalo, dokonca velila rokovaniam o menovej odluke zo slovenskej strany.“
Ako prebiehali tie nočné rokovania? „Mečiar s Nagyovou v ich priebehu pravidelne odbiehali do malej zadnej miestnosti, z ktorej sa tak po desiatich minútach či po štvrťhodine vracali.“ Žiaľ, Kysilka nezistil, čo vzadu toľko robili – či sa tam s niekým priamo radili, alebo niekomu azda telefonovali?
„Prvá otázka, ktorú mi Mečiar položil, znela: Tak čo, pán Kysilka, kedy tú odluku urobíme? Pretože som vtedy nemal od premiéra (Klausa) žiadny striktný pokyn, ale tlačil ma čas, lebo devízových rezerv kriticky ubúdalo a veľkú časť peňazí sme sťahovali z obehu a kolkovali – čiže rýchlo sa približoval moment, keď nebude v obchodoch čím platiť – povedal som Mečiarovi, že sme pripravení odluku urobiť 1. februára.“
Teda zhruba o dva týždne. Slovenský premiér namietol, že tak rýchlo sa to nedá pripraviť a navrhol, aby česká strana zvolila nejaký iný blízky termín. Kysilka: „Navrhol som teda 8. február, hoci som na to nemal mandát a Mečiar povedal: dobre, dohodnuté.“
Národné meny oboch štátov potom začali platiť v podobe okolkovaných federálnych bankoviek naozaj 8. februára o polnoci. Pre fyzické osoby ich výmena za neokolkované peniaze prebiehala v dňoch 4. 2. 1993 až 6. 2. 1993. Právnické osoby a živnostníci prišli na rad 6. a 7. februára. Išlo o mimoriadne náročnú a dlho aj pomerne utajovanú finančnú operáciu, ktorá svojím rozsahom a rýchlosťou nemá v dejinách Čechov a Slovákov obdobu.
Česi viac počítali s plánom B
Samozrejme, všetkým zasväteným muselo byť od začiatku jasné, že menová únia medzi Českom a Slovenskom môže byť len dočasným riešením. Napokon, počítala s tým aj zmluva uzavretá medzi Prahou a Bratislavou koncom októbra 1992.
O tri týždne nato schválila Národná rada SR zákon o Národnej banke Slovenska ako emisnej banke, ktorá mala začať svoju činnosť už 1. 1. 1993. Pre väčšinu ekonómov bolo nemysliteľné, aby spoločná mena spoľahlivo fungovala v prostredí, kde pôsobili dve centrálne banky. Preto od začiatku boli proti myšlienke akejkoľvek česko-slovenskej menovej únie.
Ale v hre boli aj dôležité politické záujmy. „Pokračovanie spoločnej meny po rozdelení federácie bolo významným faktorom bezproblémového vzniku oboch nástupníckych štátov,“ vysvetľoval Klaus už v čase odluky. „Zabránilo možným panikám a z nich vyplývajúcim stratám.“ Ešte dodal, že toto prechodné obdobie umožnilo lepšie sa pripraviť na rozdelenie spoločnej meny, ale tomu predsa Klaus – ako sme si už povedali – ani sám neveril. Na dôkladnú prípravu emisie úplne nového obeživa chýbalo obom centrálnym bankám prinajmenšom ešte niekoľko mesiacov. Zdá sa však, že Česi mali, na rozdiel od Slovákov, lepšie rozpracovaný alternatívny scenár vývoja udalosti. Ten počítal s dočasným využitím starých federálnych bankoviek v prípade, že menová únia zlyhá predčasne.
Keď už bolo po všetkom, v septembri 1993, guvernér Českej národnej banky Josef Tošovský verejne priznal, že na takúto eventualitu sa začal so spolupracovníkmi pripravovať hneď po parlamentných voľbách v júni 1992, teda v čase, keď ešte pôsobil vo federálnej Štátnej banke československej (ŠBČS).
„Stačilo porovnať ekonomické programy oboch národných vlád a každému bolo jasné, že spoločný štát sa sotva udrží,“ vysvetlil český bankár.
Preto v auguste 1992 objednali tlač kolkov až v ďalekej Kolumbii. V polovici septembra už tie kolky ležali v pražských trezoroch. Je zaujímavé, že všetko zostalo utajené aj pred členmi Bankovej rady ŠBČS zo Slovenska!
Bratislava rozhodla o kolkovaní a organizačnom zabezpečení menovej odluky v prípade predčasného vypovedania dohôd s asi trojmesačným meškaním.
Rozbehnúť celý proces nebolo jednoduché už vzhľadom na obmedzené ľudské zdroje. Ako spomína Marián Tkáč, vtedajší viceguvernér ústredia ŠBČS v Bratislave, neskôr spoluzakladateľ a prvý šéf NBS, mali vtedy k dispozícii len 120 pracovníkov (z toho 80 administratívnych), kým pražské federálne centrum takmer 1 000.
Prvé kolky prišli na Slovensko z jednej kanadskej tlačiarne cenín až niekedy koncom decembra 1992 po vianočných sviatkoch.
V tom čase už v Čechách tajne rozbiehali kolkovanie federálnych bankoviek. Slovensko naskočilo na tento vlak až 13. januára. Pre zaujímavosť: okolkovanie tisícky bankoviek trvalo priemerne 96 minút, lebo, pozor: až na jednu malú výnimku v ústredí NBS sa kolkovalo ručne!
Kolkovali všetci pracovníci NBS a VÚB – pracovalo sa tam vtedy na tri zmeny – neskôr sa zapojil personál ďalších troch finančných inštitúcií. Za 25 dní okolkovali 86,5 milióna bankoviek v hodnote 28,1 miliardy korún. To sú údaje, ktoré Pravde pred 15 rokmi poskytol Ján Mathes, vtedy vrchný riaditeľ peňažného úseku Národnej banky.
Mečiar sa nezaprel a všetko odtajnil
Všetko sa dialo v prísnom utajení, ale vzhľadom na rozsah akcie niektoré informácie predsa len unikali do médií, predovšetkým českých. Už 8. januára priniesli správu o kolkovaní niektoré pražské noviny – ktosi im vyzradil rozvážanie kolkov do pobočiek Komerčnej banky v Česku. (Zaujímavé, že v ten istý deň sa konalo zasadnutie Menového výboru v Brne, ktoré potvrdilo „zachovanie spoločnej meny až do leta, prípadne do jesene“ 1993.)
Foto: ARCHÍV
Ale vari najzávažnejší únik informácií nastal 15. januára, keď Rudé právo prinieslo správu svojej spravodajkyne v Bratislave Kateřiny Perknerovej. Citovala Mečiarovo vyjadrenie na stretnutí vládnych špičiek: „Telefonoval som s Klausom a z rozhovoru vyplynulo, že oddelenie meny sa uskutoční do mesiaca.“
Dôvodom mal byť prudký pokles dôvery k spoločnej česko-slovenskej mene v okolitých štátoch, predovšetkým v Nemecku a Rakúsku. Napríklad Deutsche Bank v tom čase už československé koruny neprijímala, iba predávala.
Darmo na druhý deň hovorkyňa slovenskej vlády uvádzala Mečiarov výrok „na správnu mieru“. Vraj Klaus hovoril s Mečiarom o delení majetku a nie o rozdelení spoločnej meny. Džin však už bol z fľaše vonku.
Situáciu sa pokúšal zachraňovať aj samotný Klaus. „Z hľadiska vnútornej ekonomiky tu nie je žiaden dôvod na rýchlu odluku českej a slovenskej meny,“ tvrdil 18. januára. A keď ho médiá neskôr usvedčovali z vedomého klamstva, odpovedal, ako keby sa nič nebolo stalo: „Minister financií alebo predseda vlády musia klamať v otázkach spojených s menovou reformou, odlukou či devalváciou.“
Klaus zároveň stále opakoval, že panika na trhoch mohla obom nástupníckym štátom priniesť nedozerné škody, a v tom mal dozaista pravdu.
Nedôvera k československým platidlám sa totiž čoraz viac prejavovala už aj na vnútornom trhu krehkej menovej únie. Podnikatelia vo veľkom nakupovali devízy. Koncom roku 1992 musela ŠBČS úplne zastaviť predaj devíz obchodným bankám, lebo jej devízové rezervy klesali na neúnosnú mieru.
Už v januári 1993 sa začalo hovoriť i písať o výraznej devalvácii slovenskej meny krátko po predpokladanej odluke. Slováci pod vplyvom týchto informácií buď presúvali svoje peniaze do českých bánk, alebo – kým sa to dalo – nakupovali za ne valuty v rakúskych bankách.
Tým sa však podľa ekonóma Rudolfa Filkusa postupne spĺňali podmienky na vystúpenie z menovej únie. Stačilo, aby devízové rezervy klesli pod úroveň mesačného dovozu alebo špekulatívne presuny kapitálu medzi oboma štátmi dosiahli viac ako 5 percent vkladov…
„Negatívne hodnotenie dohody o únii, ako aj neprípustná verejná diskusia o možnej devalvácii slovenskej meny po odluke zapríčinili jedno i druhé,“ myslí si Filkus, ktorý ako prvý vicepremiér v poslednej federálnej vláde (za HZDS) sa zúčastnil na príprave menovej únie. Odborníci nevylučujú, že napriek všetkému ešte mohla niekoľko týždňov či dokonca mesiacov existovať. Ako však výstižne kedysi poznamenal bývalý guvernér NBS Marián Jusko – „hybnou silou spoločenského vývoja v tom čase bolo deliť a nie spájať“.
Niekto si prilepšil odlepovaním kolkov
Obavy obyvateľstva o svoje úspory možno pochopiť. Malo ešte v živej pamäti „lúpež storočia“, výmenu peňazí v roku 1953. Navyše toto bolo už tretie v poradí kolkovanie peňazí a pred 20 rokmi tu žilo ešte dosť ľudí, ktorí si pamätali aj prvé z nich.
Reportéri Pravdy vyhľadali vtedy vo Veľkej Lomnici starenku Cecíliu Záhoranskú, ktorá v marci 1919 mala 19 rokov. V tom čase, päť mesiacov po vzniku Československa, sa na našom území kolkovali rakúsko-uhorské koruny. „Otec povedal, že bude zle, a potom bolo naozaj zle,“ spomínala pani Záhoranská.
Z dlhodobého hľadiska to bolo vlastne dobre, ale bezprostredne po menovej odluke mnohí ľudia trpeli. Na výmenné miesta museli totiž priniesť všetku svoju hotovosť a len polovičku im vrátili v okolkovaných bankovkách, zatiaľ čo zvyšok museli upísať ako zúročiteľnú štátnu nútenú pôžičku. Štát ju potom postupne uvoľňoval.
„Na chudobnom Slovensku sa vtedy pri výmene častejšie vyskytovali aj konfliktné situácie,“ upozorňuje Zbyšek Šustek zo Slovenskej numizmatickej spoločnosti pri SAV. „Je predsa rozdiel, či vám vrátia polovičku z tisíc korún alebo z päťkorunáčky. Mnohým pritom štát zobral naozaj takmer posledné peniaze.“
Foto: TKAC.SK
Deň D v roku 1993 však prebehol bez paniky či incidentov. Oba nástupnícke štáty nemuseli ani hermeticky uzavrieť svoje hranice, ako to urobil spoločný štát „za Rašína“.
Ľudia si tentoraz mohli vymeniť 4 000 korún v hotovosti za okolkované peniaze. Ostatné sa im automaticky menili na účtoch, takisto v pomere 1 : 1. (To už oveľa zložitejšie prebiehalo delenie aktív a pasív ŠBČS – dokončilo sa vlastne až v roku 2000).
Hneď po odluke sa však našli podnikavci, ktorí využili fakt, že v susednom Česku sa kolkovali len bankovky s vyššou hodnotou ako 50 korún, kým na Slovensku aj päťdesiatkorunáčky. Odlepili z nich kolok a na druhej strane rieky Morava použili ako platidlo. Áno, bol to trestný čin, koho však za to postihli?
V Česku i na Slovensku sa vzápätí objavili aj falšovatelia kolkov. Najväčšia tzv. kolková aféra, v ktorej išlo o 91 000 kusov sfalšovaných tisíckorunáčok, mala dohru pred bratislavským krajským súdom až pred štyrmi rokmi.
Slovenskú menu už päť mesiacov po odluke naozaj čakala devalvácia, ale iba 10-percentná, čierne scenáre sa teda nesplnili. Kolkované československé bankovky nahradila ešte do konca roku 1993 emisia úplne nových platidiel. Koruna si potom celkom úspešne viedla až do roku 2008, keď ju vystriedalo euro.