Ak pripočítame rodinných príslušníkov, tak dôsledky Veľkej depresie postihli až tretinu domácností, ktoré úplne odrezali od práce živiteľky. Čo v tejto situácii podnikali úrady, vláda, odbory, obce a čo desaťtisíce ľudí odkázaných na sociálnu pomoc?
Fabrické komíny prestali na Slovensku dymiť dávnejšie, teraz však prichádzali o prácu už aj poslední živnostníci a remeselníci. "Z tristo tunajších garbiarov pracuje menej ako desať,“ informoval 12. marca 1933 denník Slovák v spravodajstve z Brezovej pod Bradlom.
Tlačová tribúna HSĽS sa preto zamerala na tých, čo ešte prácu mali, a pritom neboli to Slováci: Na pošte zamestnávajú obstarožného Čecha, hoci v sprostredkovateľni práce nevedia uspokojiť množstvo mladých Slovákov, absolventov škôl. Je to vôbec možné?!
Už pred 80 rokmi nevyšlo takmer žiadne číslo Slováka bez toho, aby neobsahovalo aspoň jeden nadšený článok o nových poriadkoch v nacistickom Nemecku. Ako tam čistia verejný život od presily židovstva, ako tam raz-dva dokážu poskytnúť prácu nezamestnaným árijcom! To bol síce vedľajší, ale nemenej hrozivý produkt vrcholiacej hospodárskej krízy: úporne hľadanie vnútorného nepriateľa, rast xenofóbie a rasizmu, nástup ultrapravice.
Všetci do Bratislavy!
Pravda, Bratislava bola na tom – podobne ako dnes – podstatne lepšie ako ostatné regióny. Vtedy 125-tisícové mesto malo okolo 10 tisíc registrovaných nezamestnaných, v skutočnosti sa však po tunajších uliciach potulovalo trikrát viac ľudí bez práce. Chudobní si mohli kúpiť za korunu lacnú polievku vo verejných vývarovniach, napríklad v Charitase. Ale tí, čo sa ocitli na samom dne biedy, postávali s nádobami pred kláštormi saleziánov či dominikánok alebo pred chudobincom a čakali tam na zvyšky jedál.
Rozmohlo sa žobranie, hoci človek musel mať na to úradné povolenie a žobrať sa smelo iba na určitých miestach, napríklad pri kostoloch na predmestiach.
"Žobranie je policajne zakázané,“ oznamovali tabule v centre Bratislavy. Zúfalci sa napriek tomu odvažovali klopať na dvere alebo na brány a prosiť o kúsok chleba. Pritom ministerstvo sociálnej starostlivosti začalo už v roku 1930 vydávať dlhodobo nezamestnaným týždenné poukážky, za ktoré si mohli vymeniť v určitých dňoch základné potraviny.
Takáto "žobračenka“, ako ju ľudovo nazvali, mala hodnotu 20 korún pre ženatých a 10 korún pre slobodných. Čo sa vtedy dalo kúpiť za 20 korún? Napríklad kilo bravčovej masti a kilo práškového cukru. Alebo dve kilá múky a 20 vajíčok. Predstavme si, že z toho mala žiť – celý týždeň! – rodina s tromi maloletými deťmi…
Ale ani žobračenky sa neušli všetkým záujemcom. Ich prideľovanie sa riadilo rôznymi pravidlami. Nemal naň nárok napríklad vlastník čo i len došteného domčeka, chatrče niekde na bratislavskom predmestí, alebo uchádzač, ktorý predtým neprijal prácu ponúkanú sprostredkovateľňou.
Od roku 1933 pribudla ďalšia podmienka – ako protihodnotu za žobračenku sa musel nezamestnaný bezplatne zúčastniť na verejných prácach. Túto prácu zadávali richtári, notári alebo rôzne úrady. Išlo zrejme o nevyhnutné opatrenie vzhľadom na množiace sa prípady kšeftovania s potravinovými poukážkami, ich zneužívania.
Ako po vojne
Vysťahovalectvo, teda migrácia za prácou do zahraničia, najmä do zámoria, taká masová v minulých desaťročiach sa teraz takmer úplne zastavila. Kríza totiž zúrila i tam.
Mimochodom, aj v USA dosiahla nezamestnanosť v tom čase kritickú hranicu 25 percent. Do Bieleho domu nastúpil 4. marca 1933 nový prezident Franklin D. Roosevelt, jeho program oživenia ekonomiky, ktorý vojde do dejín pod názvom New Deal (Nový údel), však ešte len čakal na realizáciu.
Rakúsko prijalo ešte aj v roku 1932 "do repy“ okolo 15-tisíc sezónnych pracovníkov zo Slovenska. Ale už v marci 1933 bolo zrejmé, že aj tejto možnosti odzvonilo. "Rakúska vláda musí na nátlak verejnosti uprednostniť domácich nezamestnaných,“ informovali médiá. Slovenská ekonomika bola súčasťou jednotnej československej – jej priemyselnejšia česká časť sa však rovnako zmietala v hlbokej kríze.
Foto: LAICA GALLERY
Najprv, zhruba dva roky po "čiernom štvrtku“ na newyorskej burze (24. októbra 1929), sa zdalo, že pomerne hladko prepláva rozbúrenými vodami finančnej a hospodárskej krízy. "Už je to nádejnejšie, už sa z toho dostávame,“ tíšil verejnosť začiatkom jari 1931 Jaroslav Preiss, vrchný riaditeľ Živnobanky.
Preiss to nemal len z vlastnej hlavy. "Predpokladané zotavenie v jari 1931 je takmer isté,“ oznámila o čosi skôr Americká ekonomická asociácia.“
O dva roky neskôr však český priemysel "bežal“ iba na šesťdesiat percent v porovnaní s rokom 1929 a vývoz poklesol na jednoduchých 57 percent.
"Prepad hospodárstva bol porovnateľný s devastáciou, ktorú spôsobila prvá svetová vojna,“ píše historik Zdeněk Kárník vo svojom fundamentálnom diele České země v éře První republiky. Kríza podľa neho vrhla niektoré regióny Československa späť o štvrťstoročie a niektoré až na úroveň 19. storočia.
Prípad Dornkapell
Slovensko bolo pred 80 rokmi prevažne agrárnou krajinou. "Až 60 percent obyvateľstva pracovalo v poľnohospodárstve a v priemysle iba 18 percent,“ upozorňuje Ľudovít Hallon z Historického ústavu SAV. "A práve slovenské poľnohospodárstvo sa už v predstihu, v roku 1928, dostávalo do krízy.“
Bol to dôsledok celosvetovej krízy na trhoch s priemyselnými plodinami, napríklad s cukrovou repou a sladovým jačmeňom. Slovensko bolo ich významným producentom a značnú časť týchto plodín vyvážalo, kríza však prudko znížila dopyt po nich.
Roľníci v juhoslovenských okresoch sa preto preorientovali na pestovanie pšenice alebo kukurice. Tieto plodiny sa však tradične dovážali z Maďarska a zrazu ich bol u nás nadbytok. Maďarsko odpovedalo znížením dovozu dreva zo Slovenska, čo znamenalo postupný krach takmer polovice piliarskych závodov, ktoré boli často jediným zdrojom obživy obyvateľov severoslovenských okresov.
O päť rokov neskôr sa všetko ešte zhoršilo a pocítil to, samozrejme, najmä slovenský vidiek. Mnohí z jeho obyvateľov sa v tejto situácii sťahovali do väčších miest, predovšetkým do Bratislavy, v nádeji, že si tým polepšia. A niektorým to vyšlo, v hlavnom meste skôr zohnali nejakú prácu ako v rodnom kraji a dostali sa aj k nejakej úradnej výpomoci či charite. Málo sa vie, že napríklad bratislavské predmestie Trnávka (vtedy Dornkapell, v preklade z nemčiny Tŕňová kaplnka), nazývané miestnymi obyvateľmi "Mexiko“, rýchlo rástlo práve v období Veľkej depresie.
Len v roku 1931 sa sem vysťahovalo zo Žitného ostrova okolo 3-tisíc osôb, prevažne bírešov. Ďalšie stovky prichádzali z Považia, ale aj z východoslovenských okresov.
Kto bol bíreš? Poľnohospodársky robotník, spravidla nádenník na veľkostatku alebo u bohatého gazdu. Pracoval na základe dohody a odmenu dostával prevažne v naturáliách, preto ho volali aj deputátnikom.
Podľa Hallona práve títo ľudia prichádzali v čase veľkej krízy o prácu ako prví a na jej vrchole bolo na Slovensku nezamestnaných vyše 130-tisíc poľnohospodárskych robotníkov.
Prispel aj pán prezident
Na úradoch sa však ani zďaleka neregistrovali všetci nezamestnaní, lebo v porovnaní s dneškom mali nárok na finančnú podporu len vybraní uchádzači o prácu. Začiatkom roku 1933 išlo o 116-tisíc osôb, čiže asi tretinu z celkového počtu nezamestnaných, ktorý aj Hallon odhaduje na približne 300-tisíc. (Dnes je u nás takmer 400-tisíc uchádzačov o prácu už pri 15-percentnej miere nezamestnanosti, lenže vtedy malo Slovensko o 2 milióny menej obyvateľov a len 1 140 000 "v povolaní činných“.)
Foto: webumenia.sk
Platil tzv. gentský systém, podľa ktorého žiadateľ o finančnú podporu musel spĺňať viaceré dôležité podmienky na jej priznanie. Predovšetkým musel byť poistený a najmenej šesť mesiacov pred podaním žiadosti prijatý do niektorého odborového zväzu. Navyše, nárok na podporu stratil každý, kto sa zapojil do nejakého protestného štrajku.
Len tak sa mohlo stať, že napríklad z 3 200 registrovaných nezamestnaných v Breznianskom okrese bralo podporu iba 41 osôb a z takmer 2-tisíc evidovaných v Čadčianskom okrese iba traja. Ale v okresoch Giraltovce, Humenné, Bardejov, Medzilaborce a niektorých ďalších nemal nárok na podporu nikto, hoci tam boli bez práce celé mestečká a dediny!
Podporu vtedy vyplácali nezamestnaným odbory zo štátnej dotácie. Príspevok 150 miliónov korún pre celé Československo sa však pri stále rastúcej armáde ľudí bez práce rýchlo vyčerpal. Komu sa nič neušlo, ostával na krku obci či mestu. Ich krízou postihnuté pokladnice však veľmi často zívali prázdnotou.
Postavenie nezamestnaných v prvej ČSR muselo byť naozaj zlé, keď ešte aj prezident republiky Tomáš G. Masaryk sa rozhodol pri príležitosti svojich 83. narodenín (mal ich 7. marca 1933) venovať 100-tisíc korún na "zmiernenie chudoby občanov najviac postihnutých nezamestnanosťou“. Samozrejme, stotisíc bola kvapka v mori…
Pomôž si, človeče
Vráťme sa na chvíľu do Dronkappelu či bratislavskej Trnávky. Tamojší privandrovalci si zrejme povedali, „pomôž si, človeče, aj Pán Boh ti pomôže“ a založili si družstvo Svojpomoc. Vďaka nemu sa viacerí dostali k pomerne lacným stavebným parcelám i nejakému stavebnému materiálu, narýchlo si postavili "búdy“, aby mali akú-takú strechu nad hlavou a väčšinou v zdraví prežili najhoršie časy krízy.
Činnosť tohto družstva kedysi podrobne preskúmal a opísal v sociografickej štúdii dnes už zabudnutý predvojnový autor Iľja Jozef Marko. Keď bolo najťažšie, obyčajne v zime, organizovala Svojpomoc pre tých svojich členov, ktorí nemali nárok na podporu v nezamestnanosti – a takých bola dobrá polovica – polievkovú akciu.
Pre štvorčlennú rodinu dávali denne pol kila chleba a polievku do kanvičky: fazuľovú, hrachovú, krúpovú cez týždeň a v nedeľu – gulášovú. Nebolo to ktoviečo, ale od hladu nepomreli.
Súčasný český historik Jakub Rákosník z Univerzity Karlovej považuje veľmi deravú záchrannú sociálnu sieť za jeden z najvýznamnejších faktorov masovej chudoby aj z nej plynúcich sociálnych nepokojov počas krízy začiatkom 30. rokov minulého storočia. "Vtedajší sociálny systém nebol na takéto finančné zaťaženie pripravený,“ konštatuje Rákosník.
Ale rok 1933 už nebol rok 1931, keď sa komunistom podarilo zorganizovať celoštátne hnutie nezamestnaných a početné hladové pochody. Po streľbách četníkov v severočeskom Duchcove, sliezskom Frývaldove a juhoslovenských Košútoch nastal "poriadok a kľud“, ako vyhlásil v parlamente minister vnútra, Slovák Juraj Slávik. V skutočnosti však zavládla všeobecná apatia, bezradnosť a nemohúcnosť.
„Masová nezamestnanosť neurobila z robotníka revolucionára, len ho ponížila,“ napísal Marko. „S holými rukami a prázdnym žalúdkom sa nedá bojovať.“
V marci 1933 pristúpila konečne vláda širokej koalície pod vedením Jana Malypetra k zásadným opatreniam na oživenie československej ekonomiky. Išlo okrem iného o vypísanie veľkej investičnej pôžičky, tzv. pôžičky práce, ktorá smerovala v prvom rade do rozvoja infraštruktúry – na výstavbu ciest a vodohospodárske úpravy v regiónoch najviac postihnutých nezamestnanosťou. Vrchol krízy sa potom podarilo prekonať, ale od jej skončenia delili Slovensko ešte dlhé štyri roky…