Petržlen, marhule, heroín a zeleň

21.04.2013 10:00
Sad Janka Kráľa, Bratislava
Sad Janka Kráľa v Bratislave Autor:

Písal sa rok 2008 a v kníhkupectve Artforum prebiehala diskusia o bratislavských miestach s geniom loci. Teda s jedinečnou atmosférou. Keď sa začala pretriasať aj Petržalka, istá staršia pani sa začala nervózne mrviť na stoličke.

Po chvíli to Staromešťanka nevydržala, podopierajúc sa paličkou vstala a smerom k rečníkom precedila: „Petržalka je stále len miesto, kam sme voľakedy chodili kupovať marhule!“ A spokojne si zase sadla.

Igor Janota v knihe Oprášené historky zo starej Bratislavy spomína, že tak ako Zvolenčanov prezývajú Bryndziari, dostalo sa sedliakom z pravého brehu Dunaja kedysi prezývky Petržleni. Dnešné sídlisko vtedy nieslo meno Engerau a zrejme chutilo po petržlene. V časoch, keď bola Petržalka najväčšou dedinou na Slovensku, mala šmak marhúľ. V 90. rokoch pre niektorých zaváňala „perníkom“. Takým, čo majú díleri v ponuke spolu s heroínom.

Ako chutí Petržalka dnes, keď v nej prvá generácia, ktorá sa na sídlisku narodila, už vychováva vlastné deti? Odpoveď v posledných rokoch hľadali viacerí. Keď si človek prelistoval publikáciu Juraja Chlpíka Petržalka Identity, mal raz na jazyku sladkú chuť, inokedy horkú až trpkú pachuť. V Petržalke od roku 2003 Chlpík fotografoval diptychy. Na jednej strane vo fotoknihe umiestnil portrét Petržalčana nafoteného v štúdiu, vedľa obrázok jeho petržalského bytu.

„Neraz to boli absurdné obrazy, inokedy príliš okázalé, provokovalo ma to zisťovať viac,“ spomínal Chlpík. „Ľudia mi hovorili aj o mnohých pekných stránkach. A praktických – blízkosti do centra, parkoch, zeleni… Podľa mňa väčšina ľudí si naozaj zvykla. Ale je to také zvláštne miesto,“ povedal Chlpík, ktorý sám vyrastal na bratislavskom sídlisku – ale v Karlovej Vsi. Prostredníctvom fotografie podával správu o Petržalke aj Martin Kleibl, rodený Petržalčan.

107 neznámych susedov

„Spočiatku som sa nad svojím bydliskom veľmi nezamýšľal. Bral som prostredie, v ktorom som vyrastal, ako samozrejmosť. Istý zlom nastal, keď som mal asi 20 rokov, začal som si uvedomovať zvláštnosť vyplývajúcu z bývania na takom veľkom sídlisku. Niekedy, keď som sa vracal v noci domov z mesta, som zastal pred naším domom a zamýšľal sa, kde to vlastne žijem a akí ľudia bývajú v jeho 107 bytoch. Väčšinu z nich som totiž ani nepoznal,“ hovorí 32-ročný fotograf.

S touto „zvláštnosťou“ sa snažil vyrovnať prostredníctvom fotografie. Začal sídlisko fotografovať. Zdokumentoval viaceré jeho súčasti, ktoré v posledných rokoch zmizli. A napokon tento rok vydal turistického sprievodcu po Petržalke (nájdete ho zadarmo aj na stránke konduktor.sk). „Snažil som sa zmapovať úplne všetko, od umeleckých diel cez historické pamiatky, architektúru, kuriozity, rekreačné a športové zariadenia až po niektoré zaujímavé obchody a služby, ktoré už sú podľa mňa historickými artefaktmi,“ dodal.

Kleibl je sám najlepším dôkazom toho, že Petržalčania už neberú sídlisko ako nocľaháreň, ale vytvorili si k nemu vzťah, sú dokonca hrdí na niektoré jeho súčasti. „To, čo podľa mňa vnímajú Petržalčania pozitívne, je množstvo zelene – Chorvátsky kanál, Malý a Veľký Draždiak, blízkosť Dunaja, hrádze a lužných lesov,“ pokračuje Kleibl, ktorý však dodáva, že je to aj tým, že za tri desaťročia, čo v Petržalke žije, sa táto mestská časť veľmi zmenila.

„Zo zablateného staveniska sa stala štvrť, kde nájdete napríklad aj množstvo detských ihrísk, športového vyžitia. Zmenili sa však aj obyvatelia, ktorí si čoraz viac vážia svoje okolie, zveľaďujú ho a cítia sa tu doma,“ uzavrel. To napokon v spomínanej diskusii v Artfóre pred časom ocenil aj filozof Marcelli. „Podľa mňa je dobré, že si ľudia postupne vytvárajú nový vzťah k tomu, čo je spoločné. Že už spoločné vlastníctvo nevnímajú ako nejaký socialistický termín.“

Cenia si bunkre aj „táckareň“

O tom, že kedysi chladne vnímaná Petržalka skutočne má svoj genius loci, svedčí aj projekt M_P_BA – mapa pekných miest a fajn vecí v Bratislave, ktorá pravý breh neobchádza. Hoci sú medzi zaujímavosťami aj pozostatky, ktoré siahajú ďaleko pred výstavbu sídliska (vojenský cintorín, bunkre z prvej republiky, gotická veža v Sade Janka Kráľa), nájdeme v nej zaradených aj viacero miest, ktoré možno spájať so starou i súčasnou érou najväčšej panelovej konglomerácie v strednej Európe.

„Čistá, dobrá vec, zastrčená a nedocenená,“ píše sa v M_P_BA napríklad o slnečných hodinách od sochára Štefana Prokopa, ktoré vznikli ako umelecké dotvorenie Prístavného mosta. V mape však nájdete aj plastiku plechového stromu, priestor, kde sa začalo stavať depo pre dodnes neexistujúce metro, cukráreň Ludvik, ale aj „táckareň“ v bizniscentre pri Auparku. Skrátka, každá doba v histórii Petržalky tu má svoje zastúpenie.

Mimochodom, súčasnú Petržalku pred piatimi rokmi zachytil v dokumentárnom divadle aj režisér Ján Šimko. Hra Petržalské príbehy bola vyskladaná na skutočných dialógoch, ktoré tvorcovia viedli s ľuďmi žijúcimi v súčasnom Engerau. V hre vystupovala aj staršia pani, ktorá mala rovnakú energiu ako Staromešťanka z úvodu článku. Akurát inú repliku: „Domov je niečo výsostné pre mňa. Môj domov, môj hrad, môj kostol, moje všetko. Moja Petržalka.“

Čo trápi Petržalčanov v posledných rokoch?

Nosný dopravný systém
K 12. narodeninám malo nové sídlisko dostať darček. Petržalka sa ho však nedočkala ani na okrúhlu štyridsiatku. V roku 1985 začali na pravom brehu Dunaja stavať metro, ktoré malo byť nosným dopravným systémom mesta a jeho najväčšieho sídliska. V 90. rokoch sa upustilo od metra so sovietskymi vozňami a prešlo sa na projekt tzv. ľahkého metra. V 21. storočí sa zase začalo hovoriť o električke. Petržalčania na nej mali jazdiť už tri roky, s výstavbou sa však s veľkou pravdepodobnosťou začne až tento rok. Nie hladko. V pláne sa totiž okrem električkovej trate objavila aj nová štvorprúdová cesta, ktorá má viesť oddychovou zónou pozdĺž Chorvátskeho ramena. To sa väčšine Petržalčanov nepáči. Kliatba nosného systému sa teda nekončí ani v roku 2013.

Zahusťovanie po Novembri
Keď v roku 1990 pri svojej návšteve Bratislavy vtedajší československý prezident Václav Havel v jednom prejave nazval najväčšie sídlisko v strednej Európe králikárňou, mnohých obyvateľov Petržalky sa jeho slová dotkli. To ešte netušili, že v nasledujúcich rokoch bude na niektorých miestach výraz králikáreň prekonaný a vhodnejšie by bolo prirovnanie k sardinkám v konzerve. Prvá generácia nových Petržalčanov, ktorá sa narodila koncom 70. a začiatkom 80. rokov, sledovala ako lúky, na ktorých sa ako deti naháňali, miznú pre novú výstavbu. Keďže v 90. rokoch a začiatkom minulého desaťročia ešte nebolo povedomie Petržalčanov silné, nové budovy pribúdali bez odporu. Dnes sa vďaka občianskym aktivistom o novej výstavbe aspoň diskutuje.

Absencia centra
„Celú rozsiahlu štvrť postavili opakovaním niekoľkých jednoduchých vzorov. V očiach Bratislavčana navyknutého na štýlovú pestrosť Starého Mesta sa táto štvrť premieňala na plochý labyrint, kde sa cítil stratený, lebo mu chýbali orientačné body a všetko vyzeralo rovnako,“ napísal filozof Miroslav Marcelli v predslove publikácie Petržalka identity. Keď obyvatelia sídliska prestali brať svoj domov len ako nocľaháreň, začali si uvedomovať, že im chýba centrum. Pôvodne sa mali služby pre občanov koncentrovať pozdĺž trate metra, to sa však nikdy nerealizovalo. Projekt Petržalského korza, ktorý spustili v roku 2000, dopadol zase rozpačito. A hoci si za roky vytvorila Petržalka mnohé obľúbené lokály, 100-tisícové sídlisko dodnes nemá akési živé srdce.

Nedostatok parkovacích miest
Jedno parkovacie miesto na päť bytov. Šialenstvo? Nie, prax pri plánovaní Petržalky v 70. rokoch. Práve tu treba hľadať pôvod pálčivého petržalského problému s nedostatkom parkovacích miest, ktorých v súčasnosti chýba asi 18-tisíc. Bežnou praxou na mnohých miestach je preto parkovanie na chodníku priamo pod bránami. V istých lokalitách zase ľudia parkujú svoje autá aj tak, že blokujú iné. Šoféri zablokovaných áut potom pri výjazde odtláčajú nezabrzdené prekážajúce vozidlá, aby mohli odísť. Mestská časť sa tento problém snaží riešiť už niekoľko rokov. Najnovšie uprednostňovaním rezidentov, ale aj výstavbou parkovacích domov. To však v očiach obyvateľov predstavuje aj ďalšie zahusťovanie sídliska.

Boj s pochybnou povesťou
Ako ukazuje televízna reportáž z roku 1968, pravý breh Dunaja mal nelichotivú povesť už aj za čias starej Petržalky. Redaktor v ňom spomína, že verejnosť vníma Petržalku ako sídlo chuligánov a výtržníkov. Vo svojich začiatkoch malo sídlisko zase pečať sociálneho experimentu, keď medzi panely „naukladali“ najrôznejšie skupiny ľudí. V 90. rokoch sa zase ujal názov „slovenský Bronx“. Nebolo neobvyklé, ak sa ešte pred niekoľkými rokmi na vetu „Som z Petržalky“ odpovedalo otázkou „A nebojíš sa tam?“ Je pravda, že drogy sa v Petržalke predávali a predávajú. Anonymita sídliska zase napomáha vandalizmu. Rozhodne však Petržalku nemožno označovať prívlastkom geto. Aj dnes to však treba „Mimopetržalčanom“ vysvetľovať.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku