Hneď po vojne totiž objekt prevzala armáda a až do roku 2009 bol bývalý pracovný tábor pod ministerstvom vnútra, kým neprešiel pod rezort kultúry. Práve tento krok umožnil, že v Seredi vyrastie v najbližších rokoch Múzeum holokaustu pod záštitou Slovenského národného múzea – Múzea židovskej kultúry.
Po Povstaní prišla Eichmannova pravá ruka
S výstavbou pôvodných kasární sa v Seredi začalo v priestoroch bývalého Ženijného veliteľstva, v septembri 1941 tu bol zriadený pôvodne dislokačný, teda pracovný tábor pre židovské obyvateľstvo. V pracovnom tábore bola veľká stolárska dielňa, nachádzala sa tu aj krajčírska dielňa či prevádzka na výrobu betónového tovaru alebo spracovanie angorskej vlny. Okrem piatich barakov, veliteľstva a pracovných dielní bola v areáli aj jediná židovská nemocnica na území vojnového slovenského štátu.
Práve pôvodné baraky, veliteľstvo, „appelplatz“ a nemocnica sú súčasťou oploteného areálu, pripraveného na premenu na moderné Múzeum holokaustu. Napriek vizuálnym zmenám a úžitkovému charakteru budov v niekoľkých povojnových dekádach je nesmierne dôležité zachovať pomyselnú pamäťovú stopu miesta.
Medzi smutné udalosti vystihujúce tragický charakter epochy, v ktorej priestory slúžili ako pracovný a koncentračný tábor, patria napríklad aj posledné dva transporty pred prerušením tejto činnosti roku 1942. Zo spomínanej židovskej nemocnice prvý z nich na istú smrť vyviezol bezvládnych pacientov a druhý psychicky a fyzicky postihnutých, zozbieraných zo všetkých ústavov na Slovensku.
Týmto obrazom začína v areáli tábora svoje rozprávanie Martin Korčok, zástupca riaditeľa Múzea židovskej kultúry, zodpovedný za budovanie Múzea holokaustu Sereď. Vysvetľuje, že históriu tábora možno rozdeliť na dve éry – Prvú a Druhú Sereď. Prvá Sereď trvala od zriadenia tábora roku 1941 až po vypuknutie Slovenského národného povstania. V tomto období došlo k prvým transportom i k ich prerušeniu.
V Druhej Seredi, datovanej od Slovenského národného povstania až po 31. marec 1945, bol veliteľom tábora Alois Brunner, ktorého sem osobne poslal Adolf Eichmann, jeden z hlavných iniciátorov holokaustu. V tomto období sa pracovný tábor premenil na koncentračný. Sústredili v ňom Židov, ktorí ešte zostali na Slovensku, celkovo išlo o 11 719 ľudí. Brunnerovo obdobie je charakterizované mimoriadne krutým zaobchádzaním. V Druhej Seredi už dochádzalo k týraniu a vraždám väzňov priamo v pivničných priestoroch dodnes zachovanej budovy veliteľstva tábora.
Seredské svedectvá
Eli Vago spomína v jednom zo série filmov Seredské svedectvá, ktoré nakrúca občianske združenie Edah, ako spolu s otcom a sestrou ušli z tábora počas Slovenského národného povstania. Rozhodli sa doň nevrátiť aj napriek tomu, že v tom čase Židom sľubovali, že pokiaľ sa dobrovoľne vrátia, nič sa im nestane. Po SNP však nastúpilo tvrdé Brunnerovo obdobie Druhej Serede a situácia v tábore sa podstatne zhoršila. Niektorí z tých, čo zostali alebo sa vrátili, boli zavraždení alebo deportovaní do Osvienčimu.
Foto: REPROFOTO: Archív EDAH O.Z.
V jednotlivých barakoch bývalo v neľudských podmienkach niekoľko desiatok ľudí v jedinej miestnosti, múrom v nich boli oddelené iba nevyhovujúce hygienické zariadenia – minimálny počet toaliet a studená voda. V období Prvej Serede bol jeden z barakov určený ľuďom s „vyšším“ postavením, napríklad vedúcim drevoskladu alebo stolárskej dielne. Tí tu mohli bývať s celými rodinami v miestnostiach veľkých 3×3 metre, ktoré boli oddelené priečkami.
Jednou z takých rodín bola aj rodina Naftali Fürsta, ktorého otec bol odborníkom na nákup a sušenie dreva v stolárskej dielni. V Seredských svedectvách spomína aj na tragický okamih z neskoršieho obdobia, keď Alois Brunner osobne, pri nástupe na „appelplatzi“, rozdelil jeho rodinu – matku, brata a starú mamu. „Prišiel pred nás, triasli sme sa. Pozerá sa na nás a hovorí: ‚Vy nie ste Židia!‘ Môj brat mal toľko rozumu, že mu odpovedal: ‚Máte pravdu, my nie sme Židia.‘ Spýtal sa, čo tu teda robíme, a brat povedal, že nevie, prečo nás chytili. Naraz hovorí: ‚Vystúpte odtiaľto a choďte do iného rohu a tam čakajte.‘ Moju babičku nechal stáť na mieste a poslal ju do skupiny určenej na transporty. Pre moju mamičku to bola strašná situácia. Musela nechať svoju matku stáť a vedela pritom, že je to poslednýkrát, čo ju vidí.“
Ján Hanák, ktorý sa ocitol v tábore roku 1944, v ďalšom filme Seredských svedectiev hovorí: „Vo veľkých miestnostiach nás bolo 50 alebo 60. Spali sme na drevených pričniach, na každej nás bolo päť, dole jedna deka, nad nami druhá deka. Pamätám si na zimu, hlad, nástupy na dvore v slabom oblečení.“ Väzňov v tábore trápil hlad: „Zistil som, kde bola kuchyňa, za ňou boli vyhodené šupky z oškrabaných zemiakov. Keďže sme mali v strede miestnosti malú piecku, piekli sme si s bratom šupky a to bol základ našej potravy v Seredi.“
Foto: Jana Kočišová
V tábore z celkového počtu väznených tvorili Židia až 98 percent, v Druhej Seredi k nim pribudli aj odbojári a partizáni zaistení v Povstaní. Práve na ich počesť visí na jednom z barakov aj inštalovaná pamätná tabuľa. Slovo Židia by však na nej návštevník hľadal márne: „Sereďou prešlo v transportoch takmer 16-tisíc Židov, len málo z väzňov bolo Nežidov. Napriek tomu sa v období totality, keď sa inštalovala v areáli tabuľa, o Židoch nehovorilo a vždy išlo o ilegálnych pracovníkov odboja, účastníkov SNP a rasovo prenasledovaných,“ dopĺňa Martin Korčok pamätnú tabuľu.
Rekonštrukcia podľa spomienok
Podľa pôvodného plánu sa malo múzeum otvárať už tento rok, no po zmene na poste ministra kultúry roku 2010 bol projekt dočasne pozastavený. V súčasnosti je realizácia múzea zaradená do regionálneho operačného programu, jeho pravidlá zaväzujú k tomu, aby sa múzeum otvorilo najneskôr do 24 mesiacov od získania finančných prostriedkov. Martin Korčok optimisticky odhaduje, že by múzeum mohli otvoriť v druhej polovici roka 2015. Napriek tomu, že boli práce na múzeu viac ako rok pozastavené, pokračovalo sa vo výskume, nakrúcaní filmov v spolupráci s občianskym združením Edah i v organizovaní spomienkových akcií, ktoré sú úzko nadviazané na plánovanú realizáciu Múzea holokaustu.
Slovenské národné múzeum získalo areál vo dvoch etapách, päť barakov bolo následné vyhlásených za Národnú kultúrnu pamiatku, druhú časť areálu tvorenú „appelplatzom“, jedinou židovskou nemocnicou na území vtedajšieho Slovenska a veliteľstvom nadobudlo múzeum vlani. Preto sa v prvotnom pláne realizácie počíta zatiaľ len s využitím piatich pôvodne „ubytovacích“ barakov. V štyroch z nich bude expozícia, v piatom vzdelávacie stredisko, ktoré už teraz pracuje na výskume. Jeho súčasťou sú i vzdelávacie materiály, ktoré produkuje Edah v spolupráci s Múzeom židovskej kultúry. Medzi ďalšie výskumné aktivity patrí i archívny výskum realizovaný Slovenským národným archívom pod vedením Radoslava Ragača. Uskutočniť by chceli i archeologický výskum. Jedným z prvých krokov realizácie Múzea holokaustu bude rekonštrukcia spomínaných barakov, ktoré by sa mali čo najviac priblížiť tomu, ako vyzerali v čase druhej svetovej vojny.
Pri realizácii tak múzeum opäť využije i spomienky pamätníkov, konkrétne dvoch architektov – Abrahama Pressburgera a Arieha Fatrana, ktorí holokaust prežili. Martin Korčok vysvetľuje: „Nakreslili nám vnútorné usporiadanie budov tak, ako si ho pamätajú. Abraham Pressburger býval v budove číslo jedna (,,privilegovaná" časť so samostatnými miestnosťami pre rodiny, pozn. red.), Arieh Fatran tu bol za Brunnera, v zime, v čase, keď sa v barakoch spalo na slame a rohožiach a bola tam jediná piecka vykurujúca celý priestor. Okná sa neotvárali vôbec alebo ťažko a boli znútra začmudené. Keďže boli malé, dnu sa dostávalo málo svetla, viselo tam len niekoľko káblov so žiarovkami. Keď si to vizuálne predstavovali, na niektoré veci si spomínali ťažko. Napríklad nedokážeme určiť farbu interiéru a niekoľko ďalších vecí, ktoré by nám pomohli dať interiér do stopercentného stavu.“
Expozície aj pamätník so zasklenou strechou
Každý z barakov, ktorý bude slúžiť na expozíciu, bude zameraný na jednu konkrétnu tematickú oblasť. Prvý z nich bude mapovať holokaust slovenských Židov vo všeobecnosti, nielen s obmedzením na územie vtedajšieho slovenského štátu. Keďže časť južného Slovenska pripadla po Viedenskej arbitráži Maďarsku, 40-tisíc Židom, ktorí žili na tomto území, sa podľa Martina Korčoka nevenuje dostatočná pozornosť ani u nás, ani v Maďarsku. Múzeum holokaustu Sereď by to chcelo zmeniť.
Foto: Ilustrácia: Slovenský národný archív
Druhý a tretí barak bude zameraný na život väzňov v pracovnom tábore v Seredi, chod jednotlivých dielní, ubytovanie a každodenný život. Jednotlivé expozície budú rozdelené podľa období na Prvú a Druhú Sereď. Atmosféru budú dokresľovať audiovizuálne prvky, výpovede tých, čo prežili, i rôzne ruchy, zvuky, prelínanie svetla a tmy. Spoločne by mala expozícia vytvárať čo najucelenejší obraz o holokauste na Slovensku: „V prvých troch objektoch chceme dať dostatočný priestor tomu, aby sme vysvetlili, že Slovensko kolaborovalo s Nemeckom a že ide o historický omyl myslieť si, že iba Nemci a SS-áci deportovali Židov z tohto územia. Práve väčšina Židov, okolo 57 800 osôb, bola deportovaná v prvej vlne transportov. Za ich vyvezenie, logistiku transportov až po samotný proces odovzdania na slovensko-poľskej hranici môžu Slováci,“ dodáva Martin Korčok.
V budúcom múzeu si nájde svoje miesto i symbolický pamätník obetiam holokaustu. Slúžiť mu bude štvrtý barak, rozdelený na dve časti. V prvej z nich bude menný zoznam všetkých známych obetí holokaustu zo Slovenska, ktorý bol vytvorený v spolupráci s izraelským pamätníkom Jad Vašem a Slovenským národným archívom. Druhá časť sa zameria na ľudí, ktorí Židov zachraňovali. V nej plánujú v Seredi zaskliť strechu baraku a zasadiť tam strom rohovník, ktorý býva na počesť záchrancov vysadený práve v pamätníku Jad Vašem v Izraeli.
Dôležitá os
Koncentračný tábor v Seredi je jediným podobne zachovaným miestom na Slovensku. Napriek tomu udalosti, ktoré sú s týmto miestom neoddeliteľne spojené, sú všeobecne len málo známe. Je preto dôležité, že na mieste naplnenom tragickou históriou vznikne nielen jej memento, ale i expozícia vybudovaná na modernej a interaktívnej báze. Tá prepojením pôsobivých audiovizuálnych prvkov s históriou nadviaže na drsný a tragický obraz pomerov ľudí väznených v tomto tábore.
Foto: Jana Kočišová
Dôležitá je aj realizácia výskumu a skutočnosť, že aspoň niekoľko príbehov spojených so Sereďou i s holokaustom na území celého Slovenska je zvečnených aj vo filmoch združenia Edah. Práve to tvorí s Múzeom židovskej kultúry na Slovensku dôležitú os iniciátorov vzniku nového múzea. Martin Korčok zároveň dodáva: „Múzeum holokaustu Sereď bude zastávať funkciu jednej z popredných slovenských inštitúcií pri presadzovaní a podpore základných ľudských práv a slobôd a ako vzdelávacie stredisko k ľudským právam a právam národnostných menšín.“ Zdá sa, že múzeum, pamätník, vzdelávacie stredisko s tragickým genius loci tohto miesta splní svoj cieľ bez zvyšku.