Sucho ako na Sahare. Pred 66 rokmi bolo ešte horšie

Vtedy nepršalo celú jar, leto i jeseň. A keď niekde náhodou spŕchlo, tak len tak naoko, aby sa nepovedalo.

V podobnom duchu opisujú situáciu v roku 1947 aj obecné kroniky. „Neprší celý máj, až okolo 10. júna, potom zasa sucho do 9. júla,“ zaznamenal kronikár šarišskej obce Krivany. „Od 10. júla po daždi je opäť sucho až do 19. júla, kedy sa prihnala búrka.“ Na mnohých miestach vyschli studne a vodovodná sieť na slovenskom vidieku bola vtedy ešte veľmi riedka. „Vodu si musia ľudia nosiť od kapličky,“ stojí v kronike obce Vysoká, ktorá leží medzi Sabinovom a Lipanmi. Blahodarná vlaha chýbala aj Gemeru.

Najhoršie však bolo v južných okresoch, predovšetkým na juhozápade Slovenska. Vtedajší meteorológ Štefan Petrovič vypočítal, že napríklad v okolí Senice chýbalo v lete 1947 do normálu až 150 mm vlahy, čiže každý hektár potreboval okolo 10-tisíc hektolitrov vody. V lete sa prejavil nízky úhrn zrážok ešte z jarných mesiacov. Podľa starého porekadla pastierovi nemá v máji ani palica uschnúť. Ibaže v máji 1947 spadlo na celom južnom, strednom a východnom Slovensku v priemere menej ako 10 a v Hurbanove len 5 milimetrov zrážok.

Nepršalo 83 dní

Hurbanovo sa vtedy „vyznamenalo“ aj iným spôsobom. Nepretržité sucho tam trvalo 83 dní. Nikde na Slovensku sa dodnes nezaznamenalo dlhšie suché obdobie. Podľa niektorých príručiek pravdepodobnosť zopakovania je v tomto prípade až 330 rokov.

Sucho v roku 1947 postihlo aj okolité krajiny. Napríklad pri Viedni sa na sklonku leta dalo cez Dunaj prejsť pešo. Celá Európa trpela nedostatkom vody…

Aj súčasní klimatológovia považujú sucho pred 66 rokmi za čosi výnimočné. Podľa profesora Milana Lapina z Univerzity Komenského sa na ňom podpísala najmä vysoká teplota vzduchu a nízke úhrny zrážok. V roku 1947 totiž sucho pokračovalo celé leto a ináč to nebolo ani v jeseni. Bolo dva roky po druhej svetovej vojne a krajina sa iba pozvoľna spamätávala z jej strašných následkov. Začiatkom jesene vláda nariadila drastické zníženie prídelu potravín, ktoré už aj predtým obyvateľstvo mohlo dostať iba v rámci tzv. lístkového systému. Odteraz sa však prídely či "body“ určovali na všetky potraviny.

Medzitým sa rozhodovalo, kde nakúpiť chýbajúce obilie a krmoviny: na Západe alebo na Východe? Aj tu išlo o zložitú hru, tentoraz so zahraničnopoli­tickou orientáciou štátu. Bolo však viac-menej rozhodnuté, keď chýbajúce obilie začalo prichádzať vlakmi cez Čiernu nad Tisou…

Oto Dub už vtedy vedel, ako na to

Extrémne sucho už vtedy vyvolalo odbornú diskusiu o tom, ako sa vyvarovať podobných živelných pohrôm. Hydrológ Oto Dub upozornil na neriešené vodohospodárske problémy Slovenska, na potrebu vybudovať meliorácie, zavlažovaco-odvodňovací systém. Navrhol však aj ďalšie, len zdanlivo podružné opatrenia. Napríklad „vysádzať stromové vetrolamy a živé ploty proti smeru teplých vetrov na zamedzenie prílišného vysušovania pôdy“. Za dôležité označil aj zalesňovanie a podstatné zvýšenie počtu malých vodných nádrží a rybníkov.

Meteorológ Petrovič kritizoval koristnícky prístup človeka k prírode: „Vyrúbali sa lesíky a háje, aby sa získala pôda na pestovanie obilnín a cukrovky, vysušili sa umelé nádrže, a tak sa značne zmenšili iné zdroje vlhkosti.“ Viacerí odborníci vyslovili obavy, či sa rok 1947 nezopakuje a či sa netreba pripraviť na dlhodobejší boj proti suchote. Zrejme predbehli svoju dobu, lebo frekvencia vyslovene „suchých“ rokov sa zvyšuje aj koncom 20. a začiatkom 21. storočia (roky 1994, 2000, a najmä 2003).

Slovensko je však na ne nedostatočne pripravené aj teraz, na čo už vlani v rozhovore pre Pravdu upozornila Pavla Pekárová, riaditeľka Ústavu hydrológie SAV v Bratislave. V nádržiach totiž nemáme toľko vody, aby sa dalo bez väčších problémov zvládnuť aj katastrofálne sucho.

Medzinárodné štandardy určujú, že štát má mať taký objem vodných nádrží, aby dokázali zachytiť 20 až 40 percent vody, ktorá ročne odtečie riekami z územia Slovenska. Zatiaľ je však koeficient "zaregulovania odtoku vody“ mimoriadne nízky – dosahuje menej ako osem percent.