Myslí si to predseda Akadémie Jaromír Pastorek, ktorý upozorňuje, že iné štáty sa správajú v zlých časoch presne naopak.
Keď minister financií Peter Kažimír vlani prvýkrát predstavil návrh rozpočtu na rok 2013, SAV mala dostať o 18 percent menej peňazí ako rok predtým, ale nakoniec po všetkých rokovaniach dostala o milión viac ako predošlý rok. V čom je teraz situácia iná?
Problémy s rozpočtom sú každoročné. Môže sa zopakovať aj situácia z iných rokov, ale je tu niekoľko nových vecí. V minulosti nebol prijatý ústavný zákon o dlhovej brzde. Práve na jeho základe je v návrhu rozpočtu pod sumami napísané, že treba nájsť 400 miliónov eur, ktoré sa ušetria. Je iluzórne predstavovať si, že my sa na tom nebudeme podieľať. Už teraz sme však na hrane našich možností. Počas posledných 7 až 8 rokov sme sa vôbec nerozvíjali. Keď porovnáme rozpočty v susedných krajinách, čo majú dva až tri razy viac peňazí na pracovníkov, tak tu naozaj niet z čoho šetriť. Každý štát, keď je kríza, chce posilniť vedu a výskum, pretože z toho idú inovácie a očakáva sa, že toto má byť jeden z motorov rastu. Je mi ľúto, že u nás to neplatí. Pre vedeckých pracovníkov je pritom veľmi dôležitá stabilita. V zahraničí majú napísané presne, koľko sa bude dávať na vedu v najbližších desiatich rokoch. A dodrží sa to. No u nás, kde je to s rozpočtom ako na hojdačke, to nejde.
Čo bude nasledovať, ak ku kráteniu rozpočtu SAV o 10,6 milióna naozaj dôjde?
Akadémia má už dnes tak urobený rozpočet, aby iba prežila. Keď si zoberieme jeho štruktúru, sú tam tri hlavné zložky – mzdové prostriedky, bežné položky a kapitálové prostriedky. Zo 60 miliónov eur sú kapitálové prostriedky niečo cez 500-tisíc, čo je katastrofálne, pretože z toho nemôžeme nakúpiť žiadne prístroje a je to len na niekoľko aktivít. Potom zostanú už iba bežné prostriedky, ktoré idú na chod ústavov a vystačia im asi na tri mesiace. Všetko ostatné musia získavať projektmi. Mzdové prostriedky sú zase na hrane, o čom svedčí priemerná mzda 820 eur. Nie je teda možné, aby sme prilákali kvalitných vedeckých pracovníkov. Po škrtaní, o akom sa hovorí, by teda muselo prísť masívne prepúšťanie, ktoré odhadujeme na 600 ľudí. Následne by sa pre to ohrozili už zazmluvnené projekty, čerpanie štrukturálnych fondov a medzinárodná spolupráca, najmä rámcové projekty. Dotklo by sa to väčšiny mladých pracovníkov, no škody by boli oveľa väčšie. Prejavili by sa o pár rokov. Ľahšie sa búra, ako stavia znova.
Minister školstva Dušan Čaplovič nedávno hovoril, že chce zabezpečiť viac peňazí na vzdelávanie a vedu… Hovorili ste s ním o pripravovanom krátení rozpočtu SAV?
Myslím, že ani minister školstva nie je spokojný s touto situáciou. Treba sa opýtať jeho. Pri podpisovaní zmluvy o vedeckých parkoch mi však povedal, že sám je z toho nešťastný.
Ministerstvo financií však tvrdí, že šetriť sa musí aj na základe prebiehajúcej reformy verejnej správy ESO. Ako sa do nej dostala Akadémia?
V SAV je viac ako 60 rozpočtových a príspevkových organizácií a ministerstvo si myslí, že keď ich zlúčime a zredukujeme, tak veľa ušetríme. Na to, aby sa to zmenilo, sa však potrebujeme transformovať na verejno-výskumnú inštitúciu. Lenže to nejde tak rýchlo. V Česku to pripravovali sedem rokov.
Takže na zlučovanie v rámci SAV tlačia ministerstvá vnútra a financií?
Hlavne ministerstvo vnútra, lebo je to zámer ESO.
Existujú však analýzy, ktoré by dokazovali, že sa transformáciou SAV na verejno-výskumnú inštitúciu ušetrí?
Nie.
Aký postoj k tejto zmene máte vy?
Odhliadnuc od ESO, chceme prerobiť súčasné rozpočtové a príspevkové inštitúcie SAV na verejno-výskumné. Nijako to neobmedzí ich vedecko-výskumné aktivity a štruktúru, akurát budú mať iný štatút a napríklad budú môcť vstupovať do obchodných spoločností. Bude to však zložitý proces, pretože pojem vedecko-výskumná inštitúcia naša legislatíva nepozná a treba ho v nej najprv zadefinovať. Zároveň si uvedomujeme, že je potrebná aj určitá reorganizácia. Chceme, aby ústavy boli samostatnejšie, mali väčšiu autonómiu a boli projektovo, personálne a ekonomicky silnejšie.
Ako by to vyzeralo v praxi z hľadiska riadenia ústavov?
Chceli by sme zachovať dvojstupňový model. Bolo by predsedníctvo volené snemom s určitými právomocami a pod ním inštitúcie ako právny subjekt. Predsedníctvo sa uznieslo na tom, že by mohlo ísť o deväť sekcií, hoci je to zatiaľ len návrh, s ktorým niektorí súhlasia a iní nie. Sekcie by mali právnu subjektivitu, svojich šéfov, vedecké rady a všetko ostatné. Spadali by pod ne jednotlivé ústavy, čo by však muselo byť v rovnováhe vzhľadom na technické vedy, prírodovedné, spoločenskovedné a tak ďalej. Šlo by teda o štruktúru podobnú vysokým školám, kde je rektorát, fakulty a katedry. Ak by sme šli touto cestou, každá sekcia by rozhodovala, aká bude jej politika. Navyše, aj ústavy by ľahšie prežili v sekcii. Dnes sa totiž môže stať, že ak malý ústav neuspeje v projektoch, dostane sa do finančných problémov. Sekcia by mu však mohla pomôcť.
Niektoré ústavy sa obávajú, že reorganizácia Akadémie povedie k ich násilnému zlučovaniu. Je to tak?
Sú ústavy, ktoré majú vyše sto ľudí, iné zase iba do 20. Ak by došlo k ich zaradeniu do sekcií – päť až sedem ústavov podľa počtu pracovníkov – dosiahli by približne vyvážené počty. Práve z toho vychádza obava niektorých riaditeľov, ktorí sa boja, že tým by značka ústavu stratila na význame. To je skôr psychologická obava. Navyše, spoločenskovedné ústavy nemajú obslužný personál. Pri vede nezáleží na tom, kto má právnu subjektivitu a kto nie. Dostávali sme sa však do situácie, keď sa napríklad vypísala výzva na vytvorenie univerzitných vedeckých parkov, bola nastavená tak, že keby šli do toho samostatné ústavy, tak by nesplnili podmienky. Museli by mať totiž napríklad desať rámcových programov, a to nemal ani jeden ústav. Čiže museli sa zlúčiť a zastrešiť to pod hlavičkou Akadémie.
Je predstava, koľko ústavov by mohlo byť po začlenení pod sekcie?
Je návrh, aby sme zredukovali počet rozpočtových a príspevkových organizácií. Netvrdím, že keď prejdeme na vedecko-výskumnú inštitúciu, čo by sme chceli na budúci rok, tam už bude jedno, koľko ich bude. Vieme si akurát vymodelovať, čo by bolo optimum podľa Českej akadémie vied, kde je 50 inštitúcií. Keď si zoberieme, že SAV je o polovicu menšia, verejno-výskumných inštitúcií by sme mohli mať asi 25. Isté však je, že ich nemôže byť 56 ako dnes.
Kedy sa utrasie ten počet?
Myslím si, že príprava na sekcie bude trvať do konca budúceho roka. Dovtedy by sme mali mať hotovú transformáciu. Dohodli sme sa s Ústavom štátu a práva, že pripraví legislatívu o základnej štruktúre Akadémie.
Pokiaľ ide o výsledky, ste s prácou SAV spokojný?
Áno. Keď sme si robili analýzy, koľko je input a output, tak nám vyšlo, že sme stále relatívne dobrí. Univerzita Komenského zverejnila správu, podľa ktorej sa robí 40 percent výskumu Slovenska práve u nás. To je neoklamateľné. O kvalite našich publikácií svedčia aj ohlasy zo sveta. Veda v Akadémii je kľúčová na Slovensku. No sme až na trinástom mieste v rámci regiónu. To nás trápi.
Je to spôsobené len financiami?
Financiami a štruktúrou. V takejto situácii nemôžeme uvažovať o rozvojových projektoch. Napríklad v Česku je rozpočet Akadémie asi 7 miliárd Kčs (271 miliónov eur, pozn. red.). Proti odlevu mozgov je nevyhnutné bojovať dvoma spôsobmi. Vedcov treba zaplatiť a ponúknuť im atraktívne témy. Musia vidieť, že majú možnosť svojho vedeckého rastu. Bez toho to nepôjde. Obávam sa, že keď to zredukujeme, nik k nám už nepôjde, lebo sa tu bude prepúšťať.
Zle sme na tom však aj v čerpaní eurofondov, kde sme na chvoste krajín EÚ. Prečo je problém aj s tým?
Na zlepšenie čerpania eurofondov treba spraviť najmä zmeny v jednotlivých operačných programoch. Verím, že v ďalšom programovacom období to bude lepšie. Pri eurofondoch nie je dostatočná komunikácia medzi poskytovateľom a prijímateľom. Je za tým aj nekompetentnosť. Nemôžeme čerpať peniaze na to, na čo neexistuje výzva. Sami sme z toho nešťastní.