Čo všetko bolo v štyroch zalepených obálkach, je aj po 45 rokoch otázne, ich obsah ukrývajú zatiaľ nedostupné fondy ruských archívov. V piatej bol rozkaz začať operáciu pod kódovým označením Dunaj a pokračovať v nej podľa priloženého plánu. Historici však predpokladajú, že vojenskí plánovači rozpracovali túto operáciu v piatich variantoch a až v "hodine dvanástej“ sa rozhodlo, ktorý scenár dostane prednosť.
Do poslednej chvíle sa napríklad nevedelo, ako dopadne vnútrostranícky boj v Prahe, kde práve zasadalo vtedajšie politické vedenie krajiny – predsedníctvo Ústredného výboru KSČ. „Intervencia vojsk varšavskej päťky sa koordinovala s postupom takzvaného zdravého jadra vo vedení Komunistickej strany Československa,“ vysvetľuje slovenský historik Michal Štefanský, ktorý po roku 1990 pracoval vo vládnej komisii pre objasnenie týchto udalostí.
„Plán spočíval v tom, že skupina ,zdravých síl' vyvolá na zasadnutí rozkol v predsedníctve, vysloví Dubčekovi a jeho prívržencom nedôveru a fakticky prevezme moc v krajine ustanovením takzvanej revolučnej vlády,“ pokračuje Štefanský. „Zároveň mala vydať vyhlásenie, v ktorom by privítala vojenskú intervenciu piatich spriatelených štátov ako bratskú pomoc v záujme záchrany socializmu v Československu.“
Dubček však akoby niečo tušil a začal naťahovať čas, odkladal záverečné hlasovanie. Jeho odporcovia vo vedení – Vasil Biľak, Drahomír Kolder, Alois Indra, Oldřich Švestka a Emil Rigo – tým strácali pôdu pod nohami a postupne prepadávali panike. Najmä po tom, čo niektorí z nich dostali lístok s textom „Vstup spojeneckých vojsk sa odkladá,“ ako to uvádza vo svojich neautorizovaných pamätiach Biľak.
Foto: Rassvet21-go.ru
Moskva sa však, naopak, rozhodla všetko urýchliť. Prevládli obavy, že plány sa prezradia a že ju zradia aj tí, na ktorých podporu sa tak spoliehala.
Invázia sa začala o tri hodiny skôr vydaním hesla Búrka pre dve sovietske výsadkové divízie. Zmenu nečakane nariadil minister obrany ZSSR maršal Andrej Grečko až 20. augusta večer o 21.30 hodine nášho času.
Mohla z toho byť tretia svetová?
Štefanský nevylučuje, že jedna zo spálených obálok obsahovala inštrukcie pre prípad ozbrojeného konfliktu s vojskami NATO. Sovietski stratégovia takúto možnosť pripúšťali, ba maršal Grečko sa na jednej z posledných moskovských porád pred inváziou mal vyjadriť, že „vstup vojsk sa uskutoční, aj keby to viedlo k tretej svetovej vojne“.
Gennadij Nevskij zo Pskova bol v roku 1968 na základnej vojenskej službe v jednotke dislokovanej na území NDR. Keď 21. augusta tento motostrelecký pluk prekročil hranice ČSSR a začal blokovať určený úsek hranice s NSR pri Aši, politruci jednotky vojakom oznámili, že predbehli vojská NATO len o štyri hodiny. "Čiže aj oni sa pripravovali na inváziu do Československa!“ dodnes si myslí Nevskij (a tvrdí to aj na internetovej stránke rassvet21-go.ru).
Minister Andrej Gromyko neopustil v tú pamätnú noc sídlo rezortu zahraničia ZSSR na Smolenskom námestí v Moskve. Na rozdiel od sovietskeho lídra Leonida Brežneva však zachovával pokoj, dokonca si zdriemol v miestnosti vedľa svojej pracovne. Mal zrejme istotu, že ani USA, ani iné členské štáty Severoatlantickej aliancie nebudú prekážať vojenskému zásahu varšavského bloku v Československu.
Už koncom júla 1968 sa o tom ubezpečil sovietsky veľvyslanec v USA Anatolij Dobrynin v rozhovore s vtedajším americkým ministrom zahraničia Deanom Ruskom. Krátko pred inváziou informoval o nej Dobrynin aj prezidenta USA Lyndona Johnsona a z audiencie uňho si odniesol podobný pocit.
„Všetko chceme riešiť silou“
Zdalo sa, že majú všetko do najmenších podobností premyslené a perfektne nacvičené. Veď vpád vojsk do Československa pripravovali sovietski stratégovia prinajmenšom štyri mesiace. Keď však prišlo na lámanie chleba, vynorilo sa pred veliteľmi jednotiek množstvo otvorených otázok, museli zápasiť s nepredvídanými (hoci predvídateľnými) problémami a znášať dôsledky chybných rozhodnutí. Vyplýva to aj zo zverejnených spomienok priamych účastníkov týchto udalostí.
V Odese ešte žije Lev Gorelov, ktorý v roku 1968 velil 7. výsadkovej divízii. Tá okupovala Prahu ako prvá, obsadzovala tam strategické objekty. Dnes má generál už 90 rokov a hovorí: "Mohli sme sa obísť aj bez tejto operácie. Nebolo tam treba posielať vojská, nie je možné, že sa nedalo dohodnúť. Ale my všetko chceme riešiť silou…“ Starému vojakovi možno veriť, v roku 1979 sa už ako hlavný sovietsky vojenský poradca v Kábule postavil proti ozbrojenej intervencii ZSSR v Afganistane. Preto ho stadiaľ odvolali.
Koncom mája 1968 bol však Gorelov iba veliteľ divízie, aj keď dôležitej, a nedovolil si protirečiť ministrovi obrany Grečkovi. Ten si ho koncom mája zavolal k sebe (spolu s veliteľom všetkých výsadkových vojsk ZSSR Vasilijom Margelovom) a prikázal mu: "Vezmeš veliteľov svojich plukov, oblečiete sa ináč, samozrejme, a poletíte do Prahy obzrieť si objekty, ktoré budete dobývať: ústredný výbor strany, vládu, ministerstvo obrany, poštu, mosty, televíziu, rozhlas, železničné stanice.“
"Súdruh minister, naša divízia je výsadková,“ nesmelo pripomenul Gorelov Grečkovi. "Nie sme pripravení bojovať v meste, ani cvičebný poriadok s tým neráta…“ "Ty si generál, porozmýšľaj, ako na to,“ už ho nepočúval maršal.
S veliteľmi plukov a dôstojníkmi svojho štábu sa potom Gorelov vybral do Prahy – cestovali v uniformách pilotov civilného letectva. Dôkladne si tam obzreli predovšetkým letisko v Ruzyni a všetky prístupové cesty k spomínaným objektom, aby ich v hodine H nemuseli prácne a dlho hľadať. "Čo treba vedieť o Prahe?“ pýta sa Gorelov, keď si vybavuje v pamäti dávnu služobnú cestu a hneď aj odpovedá: "Sú tam samé také umelecké, stáročné budovy s takýmito, hľa, hrubými múrmi. Preto stále som rozmýšľal, ako máme v uliciach medzi týmito domami bojovať.“
A s bojmi sa vážne počítalo. Už 12. apríla 1968 dostal generál Alexander Majorov písomný Grečkov rozkaz s predbežným plánom "vpádu 38. armády do Československa s cieľom potlačenia a v prípade nevyhnutnosti aj zničenia kontrarevolúcie na jeho území“.
Jednotky Majorovovej armády vyrazili v noci na 21. augusta zo Zakarpatska cez Michalovce smerom na Trenčín (niektoré z nich aj cez Košice smerom na Banskú Bystricu).
S bojmi počítali „jastrabi“ v sovietskom najvyššom vedení a predovšetkým šéf KGB Jurij Andropov. Podľa vtedajšieho Brežnevovho pomocníka sovietskych tajných služieb Andreja Alexandrova – Agentova, práve Andropov presadil do scenára operácie Dunaj "šokový efekt“ s prvkami zastrašovania.
V čase maďarského povstania v roku 1956 bol Andropov veľvyslancom ZSSR v Budapešti. Predpokladal, že Pražská jar je čosi podobné a že aj v Československu narazia intervenčné vojská na ozbrojený odpor "kontrarevolucionárov“, čo by ospravedlňovalo vojenský zásah. Ale práve to bol kardinálny omyl sovietskych stratégov.
Ministra obrany chcel dať obesiť
Viacerí ruskí vojenskí odborníci dodnes vydávajú Dunaj za vzorový príklad bleskovej operácie, ktorá sa uskutočnila takmer nekrvavo a veľmi efektívne. Spravidla však "zabúdajú“ uviesť, že velitelia jednotiek, ktoré vtrhli do Československa, v prvom slede mali možnosť krátko predtým urobiť rekognoskáciu terénu takpovediac na "mieste činu“.
To však nie je ešte všetko. Intervenčné vojská mohli postupovať naozaj rýchlo, lebo sa nestretávali so žiadnym ozbrojeným odporom. Vraj využili moment prekvapenia, ibaže na odpor so zbraňou sa u nás vlastne nemal kto postaviť.
Československé ozbrojené sily boli paralyzované rozkazom ministra obrany Martina Dzúra a potom aj vyhlásením ich vrchného veliteľa Ludvíka Svobodu, prezidenta republiky: Zachovávať pokoj, nepripustiť krviprelievanie.
Obaja menovaní patrili medzi tých československých ústavných činiteľov, ktorých sovietska strana informovala už v predvečer chystanej operácie. Nechýbalo pritom ani otvorené zastrašovanie. Grečko mal telefonicky Dzúrovi pohroziť: „Ak Česi začnú strieľať po našich vojskách, dám ťa obesiť na prvej osike!“
Nestrieľalo sa, československí vojaci disciplinovane zostali v kasárňach. Civilné obyvateľstvo však vyšlo do ulíc a začalo s pasívnym odporom. Ľudia strhávali smerovky a tabule s názvami obcí a ulíc, prehrádzali cesty tankom vlastnými telami. Pomaľovali múry domov a ploty heslami proti okupantom. Na také niečo interventi neboli pripravení, všade hľadali ozbrojenú kontrarevolúciu a počítali, naopak, s podporou civilného obyvateľstva.
Až do skorých ranných hodín 21. augusta postupovali podľa schváleného plánu operácie. Lietadlá typu Antonov s ôsmimi tisíckami Gorelovových výsadkárov na palube pristávali v polminútových až minútových intervaloch na pražskom letisku Ruzyň.
"Nad mestom sme mali preletieť pokiaľ možno nízko, so zapnutými svetlami,“ spomína generál v.¤v. Anatolij Ševčenko, v čase invázie veliteľ jedného z týchto dopravných leteckých plukov. "Malo to demonštrovať našu silu. Mohutný hukot motorov otriasal okolím.“
Výsadkári vyskakovali na plochu letiska ešte za chodu strojov, utekali k letiskovej budove, rekvirovali zaparkované automobily a uháňali na nich smerom do mesta, aby sa zmocnili určených objektov.
Jedna takáto bojová skupina vedená plukovníkom Andrejom Koršunom a sprevádzaná Šalgovičovými eštebákmi obsadila nadránom na vltavskom nábreží budovu ÚV KSČ. Dubčekovi oznámili, že do dvoch hodín ho postavia pred revolučný tribunál.
Politický krach operácie
Na sovietskom veľvyslanectve sa zatiaľ Brežnevov splnomocnenec Kirill Mazurov (s diplomatickým pasom na meno generál Trofimov) nevzdával pokusu vytvoriť revolučnú vládu vedenú Indrom.
Namáhal sa však márne. Okupačné vojská vystrašili viac „zdravé sily“, vrátane autorov pozývacieho listu, než reformátorov zoskupených okolo Dubčeka. Indra takmer skolaboval, Biľak nariekal, načo vraj prišli "s takým množstvom techniky“. On si vraj myslel že pošlú „menšiu operatívnu skupinu“.
Medzitým sa ulice Prahy i ďalších českých a slovenských miest zapĺňali protestujúcimi davmi. Podľa bývalého agenta KGB Olega Gordijevského však veleniu operácie Dunaj spôsobili najväčšie problémy vysielače Československého rozhlasu.
Darmo vojská obsadili budovy jeho ústredia v Prahe i v Bratislave, vysielanie vzápätí pokračovalo z náhradných štúdií a do značnej miery práve prostredníctvom neho sa stupňovali a usmerňovali prejavy pasívnej rezistencie v celej krajine.
V tejto situácii Mazurov hlásil do Moskvy, že „kým pravičiari sa aktivizujú, ľavičiari ostávajú pasívni“. Naliehavo odporúčal „ešte raz si pohovoriť s Dubčekom“.
Dubčeka nepostavili 21. augusta pred revolučný tribunál. Ešte v ten istý deň ho na pokyn z Moskvy odviezli aj s ďalšími piatimi „zajatcami“ na horskú chatu pri Užhorode. Tam ich držali v izolácii do 23. augusta. Potom však všetkých previezli do Kremľa a sadli s nimi za rokovací stôl. Podľa Štefanského Brežnev tým vlastne priznal politický krach operácie Dunaj. Predsa Dubčeka aj ostatných unesených musel nielen vrátiť domov, ale aj ponechať vo vysokých funkciách. Teraz bolo treba meniť taktiku. Donútiť druhú stranu, aby súhlasila s "dočasným“ pobytom „ohraničeného“ kontingentu sovietskych vojsk.
A hľadať vhodnejšieho lídra pre Československo. Tvrdého, lojálneho…
Udalosti okupácie a Pražskej jari
- Vojská krajín Varšavskej zmluvy (VZ) Sovietskeho zväzu, Poľska, Maďarska, Bulharska v noci z 20 na 21. augusta 1968 vpadli na územie Československa. Vojenské jednotky NDR sa tiež chystali na inváziu, napokon takmer všetky ostali pred československými hranicami. Dôvodom bola snaha predísť spomienkam na nemeckú okupáciu z roku 1939.
- Na operácii pod krycím názvom Dunaj sa zúčastnilo približne pol milióna vojakov, vyše 6 000 tankov, 2 000 diel, 550 bojových a 250 dopravných lietadiel.
- Cieľom zásahu bolo potlačiť obrodný proces známy pod názvom Pražská jar. Začala sa začiatkom roka 1968 nástupom Alexandra Dubčeka do funkcie 1. tajomníka Ústredného výboru KSČ. Ľudia okolo Dubčeka odštartovali reformy politických, spoločenských a ekonomických pomerov. Uvoľnila sa sloboda slova, vedúca úloha komunistov však mala pokračovať ďalej.
- Počas obrodného procesu dostali predstavitelia Československa niekoľko varovaní o vývoji v krajine. V júli 1968 prijalo päť krajín VZ vo Varšave list adresovaný ÚV KSČ, podľa ktorého sa mal odvrátiť kontrarevolučný vývoj v Československu.
- Bezprostredným podnetom k invázii bol pozývací list, aby Sovietsky zväz pomohol proti kontrarevolúcii. Podpísali ho konzervatívni predstavitelia československých komunistov Vasil Biľak, Alois Indra, Antonín Kapek, Drahomír Kolder a Oldřich Švestka. Za list nikto nebol odsúdený. Odovzdať ho mal sovietom Biľak, ten to však poprel. Moskva originál pozývacieho listu nikdy nevydala.
- Počas vojenského zásahu boli zatknutí Alexander Dubček, Josef Smrkovský, Oldřich Černík, František Kriegel a odvlečení na sovietske územie. O dva dni odletel do Moskvy prezident Ludvík Svoboda. Dosiahol prepustenie zadržaných, výsledkom však bolo podpísanie potupných Moskovských protokolov, ktoré znamenali koniec reforiem v Československu. Moskovské protokoly ako jediný nepodpísal František Kriegel.
- V októbri 1968 sa podpísala zmluva o dočasnom pobyte sovietskych vojsk na území Československa. Dočasný pobyt trval takmer 23 rokov.