Od posledných parlamentných volieb pôsobenie SDKÚ prekrýval tichý súboj Freša s Luciou Žitňanskou. Tá sa na vlaňajšom straníckom kongrese neúspešne uchádzala o predsednícku stoličku, ale nezúročila kredit najpopulárnejšej političky SDKÚ podľa počtu preferenčných hlasov.
V prieskumoch sa dnes SDKÚ pohybuje na úrovni okolo 7 až 8 percent. V parlamentných voľbách v roku 2002 strane vyjadrilo dôveru takmer 434 000 voličov. Tento strop však už neprekonala a jej popularita postupne začala upadať. Istou vzpruhou bol rok 2010. Vtedy jej výrazne pomohla Iveta Radičová, ktorá zasadla do kresla predsedníčky vlády. Šok zažila SDKÚ vlani, keď veľa nechýbalo, aby zostala za bránami parlamentu. Dosiahla podporu len 6,09 percenta, čo bolo 155 744 voličov.
Frešo zatiaľ nerobí ani to, čo sa darilo Dzurindovi. Dotiahnuť do strany známe tváre. Tak to bolo s Ivanom Miklošom, Ivetou Radičovou, Magdou Vášáryovou, Petrom Šťastným. Dzurinda tiež vravieval, že majú silný aj druhý sled mladých ľudí typu Miroslava Beblavého. Podľa sociológa Martina Slosiarika SDKÚ stavala hlavne na ekonomickej dimenzii svojej politiky a silnom reformátorskom kurze. „Pavlovi Frešovi preto neostáva nič iné, ako nájsť takéto typy osobností, čo však nebude jednoduché,“ usúdil sociológ.
V politickom zákulisí sa sporadicky objavujú zmienky, či by nemal strane pomôcť práve Dzurinda. Proti však hovorí fakt, že z vrcholovej politiky odišiel ako najnepopulárnejší politik. Navyše, zviazaný s viacerými škandálmi, vrátane spisu Gorila a financovania strany, pre ktoré Dzurinda v roku 2010 ani nekandidoval v parlamentných voľbách.
„Neviem na to odpovedať. Dalo by sa to nasimulovať u súčasných i bývalých voličov, či by takýto návrat akceptovali,“ zauvažoval sociológ Slosiarik. Podľa neho však ide aj o to, aká pachuť zostala u voličov a či by dokázali zabudnúť práve na slabý výsledok z posledných volieb, keď Dzurinda nedokázal dobre vyhodnotiť situáciu.
Štart SDKÚ bol veľkolepý. Mala povesť premiérskej strany, fakticky sa o nej rozhodlo na Úrade vlády. Vyrástla na základoch parlamentných platforiem piatich strán KDH, DU, DS, SDSS a SZS, ktoré išli v roku 1998 do zápasu s Mečiarovým HZDS ako volebná strana. Toto spojenectvo bolo vynútené vtedajším volebným zákonom, nemalo však dlhé trvanie.
Ustanovujúci snem SDKÚ bol počas symbolického dňa 17. novembra 2000. Hoci počiatočne strana spájala kresťanské a liberálne prúdy politiky, postupne sa posúvala skôr do priestoru občiansko-liberálnej strany. Kresťanský myšlienkový prúd začalo vykrývať KDH. Dzurinda pôvodnú snahu zlúčiť svoju stranu s kresťanskými demokratmi nenaplnil. Podarilo sa mu len integrovať SDKÚ s menšími stranami DU a DS.