O tomto aj iných dávnych nevyriešených zločinoch a fungovaní vtedajšej polície sa hovorilo v piatok na 1. ročníku konferencie policajných historikov na Bratislavskom hrade.
To, aké rozdiely boli medzi vtedajšou a súčasnou policajnou prácou, sa dá podľa českého podplukovníka vo výslužbe Radeka Galaša najlepšie ukázať práve na vražde Otýlie Vranskej (22). Rodáčka z Brezna bola zavraždená 1. septembra 1933. Jej rozštvrtené telo našla polícia na druhý deň v dvoch kufroch na rozličných miestach. Na bratislavskej železničnej stanici sa našla jej hlava a dolné končatiny, v Košiciach zasa trup. Oba kufre mali byť odoslané z Prahy, prípad preto pripadol pražským kriminalistom. Vranská pochádzala z chudobnej rodiny a ako 18-ročná odišla do Prahy, kde si zarábala ako príležitostná prostitútka.
„Policajti boli vtedy schopní zistiť krvnú skupinu páchateľa. Bodka. Boli schopní porovnať napríklad vlasy a zistiť, či boli páchateľove. Nemali však možnosť skúmať DNA či zistiť daktyloskopické odtlačky z povrchu tela,“ vysvetľuje Galaš. Ak by už vtedy mala polícia poznatky z biológie a vedeli by zisťovať chemické stopy, podľa neho by vraha určite našli. „Nedokázali však ani porovnať DNA z kufra či prachové a mikroskopické stopy, ktoré sa tam našli. Nezistilo sa ani, kde boli kufre vyrobené a kde Vranskú zavraždil,“ spresňuje. Brutálnosť páchateľa, ktorý telo naporcioval do kufrov, podľa Galaša svedčí o tom, že bol z blízkeho okolia Vranskej. Podľa neho sa snažil čo najviac znemožniť identifikovanie jej tela a pozostatky odviezť čo najďalej od miesta činu. Vrah chcel telo asi pôvodne odpratať až do Podkarpatskej Rusi, kde vlak končil. Jeden vagón však železničiari náhodne odpojili v Košiciach. Zhodou okolností išlo práve o ten, kde vrah uložil kufor s jej telom.
Podľa Galaša sa metódy policajnej práce začali prudko rozvíjať v dvadsiatych rokoch minulého storočia. Zvyšovala sa úroveň poznania, po vojne začala napredovať aj veda. Tá polícii vždy pomáhala a bude aj naďalej. Kriminalistický postup pri pátraní sa však na rozdiel od technických metód nezmenil ani po rokoch. „Vždy to bolo a stále je o nohách, hlave a zápisníku. Správny kriminalista si to musí vychodiť, musí premýšľať a používať hlavu. A musí mať aj obrovskú dávku šťastia,“ vraví.
A práve vďaka zdokonaľovaniu policajnej techniky má podplukovník nádej na skoré objasnenie najzáhadnejšieho a najmedializovanejšieho zločinu v dejinách československej policajnej histórie. Múzeum polície Českej republiky totiž prípad nedávno otvorilo a zistilo sa, že aj po 81 rokoch sa uchoval genetický materiál pravdepodobného vraha. Ten mala Vranská v ruke. Podľa Galaša nemohol patriť jej, pretože hlava bola v inom kufri. Hoci na prípad je uvalené embargo, podplukovník prezradil, že už majú konkrétne mená podozrivých. Tí síce nažive nie sú, ale políciu pri pátraní poháňa vpred túžba prípad konečne uzavrieť. „Koniec koncov do vesmíru lietajú raketoplány, tak ešte aby sme nedokázali odhaliť páchateľa,“ úsmevne uzatvára. Na prvom ročníku konferencie vystúpilo 19 prednášajúcich, z toho bolo desať Čechov. Podľa riaditeľa Slovenskej policajno-historickej spoločnosti Jerguša Sivoša chcú z toho urobiť tradíciu. „Cieľom konferencie je vytvoriť priestor na prezentáciu nových poznatkov, historických dokumentov, ale aj predmetov. Už sme stanovili termín 2. ročníka. Uskutoční sa 15. mája budúceho roka,“ povedal Sivoš. Okrem nich sa na organizovaní konferencie podieľala aj Slovenská faleristická spoločnosť, Územná úradovňa Bratislava X slovenskej sekcie IPA a Slovenské národné múzeum .