Modranská keramika bojuje o záchranu

05.10.2014 17:00
slovenská ľudová majolika, modranská keramika,...
Korene výroby keramiky v Modre siahajú do 14. storočia. Jej krásne tvary a farebné vzory tamojší zruční remeselníci dodnes formujú a maľujú s fortieľom a láskou. Autor: ,

Fujara, valaška, bryndzové halušky... K výrobkom symbolizujúcim Slovensko vždy patrila aj keramika z Modry.

Výrobné družstvo Slovenská ľudová majolika, ktoré v mestečku v podhorí Malých Karpát stráži jej rovnomennú chránenú značku, sa však dnes borí s vážnymi problémami. S 19 remeselníkmi, ktorí tu z niekdajších vyše troch stoviek ešte zostali pracovať, sa trhové hospodárstvo nemazná.

„Nedávno sme predali podstatnú časť bývalého výrobného areálu a z výnosu sa nám podarilo splatiť značnú časť dlhov vrátane poistných odvodov. Sociálna poisťovňa nám však dodatočne vyrubila 55-tisíc eur ako penále z omeškania, čo nás doslova zrazilo na kolená,“ hovorí šéf predstavenstva družstva Rastislav Kľučár.

Kľučky si vo firme už dlhšie podávajú exekútori, len na prvotnú „resuscitáciu“ z dlhov by družstvo podľa Kľučára potrebovalo aspoň 100-tisíc eur. Na investície, ktoré by ho pomohli reštrukturalizovať, či na modernizáciu produkcie, o ktorú už z veľkej časti nie je záujem, ešte aspoň rovnakú sumu. „Oslovili sme ministerstvá, prezidentskú kanceláriu aj iné inštitúcie. Niektorí prejavili pochopenie, no finančne nám nikto neprispel. Potrebovali by sme získať investora, ktorému by stálo za to zachrániť jednu slovenskú tradíciu,“ konštatuje Kľučár.

Ministerstvo kultúry argumentuje, že nemá zdroje ani zákonné možnosti na to, aby zachraňovalo súkromný výrobný podnik, napriek stáročnej tradícii. „Zo zákona môže finančne podporovať iba organizácie vo vlastnej zriaďovateľskej pôsobnosti, prípadne tie, ktoré patria medzi oprávnených žiadateľov prostredníctvom rezortných dotačných programov,“ uviedol hovorca Jozef Bednár.

Hlina z Talianska, farby odneviemkiaľ

Pri necelej dvadsiatke zamestnancov má výrobné družstvo momentálne až 35 majiteľov, ktorí si však dlho nedelili žiadne zisky. Niektorí podielnici už z neho odišli. „Čo iné mi zostávalo? Asi rok som nedostal plnú výplatu. Tak som to vzdal a živím sa ako údržbár. Hoci keramike sa ďalej venujem a keramikárom pomáham, ako sa len dá,“ hovorí Ľuboš Šimonovič, ktorý pre družstvo pracoval 30 rokov.

Z modranskej keramiky by sa podľa neho aj dnes dali vyrábať servisy pre reštaurácie a kaviarne či mnohé iné okrasné aj úžitkové produkty, ktoré by pri dobrom marketingu určite išli na odbyt. Predchádzať by tomu však musel nákup nových technológií, keďže tie doterajšie sú zastarané a opotrebované. Takisto by sa bolo treba rýchlo vrátiť k výchove keramikárskeho „dorastu“, keďže väčšina pracovníkov malej modranskej manufaktúry je dávno po päťdesiatke a nemá nasledovníkov.

„A bude vlastne ešte modranská keramika z Modry?“ pýta sa Šimonovič. Spresní, že v okolí Modry napríklad možno ťažiť tony hliny vhodnej na výrobu keramiky. No strojovňa na úpravu hliny, ktorá trvá niekoľko rokov, už v podniku nejestvuje. Majú v ňom síce ešte nejaké staré zásoby, no zhruba do roka sa minú. Keramikári, ktorí sa odčlenili, už teraz využívajú hlinu dovezenú z Talianska, Nemecka, Rakúska. Inú možnosť však čochvíľa nebude mať ani samotné družstvo. „Podobne farby, kedysi sa dovážali výhradne z českej Roudnice nad Labem, teraz sa kupujú od rôznych výrobcov,“ dodáva keramikár.

Aj Kľučár pripúšťa, že viacerí remeselníci sa od družstva odpútali a na vlastnú päsť robia aj predávajú „akože originálnu“ keramiku. „Možno by krach družstva privítali, uvoľnilo by to značku. Ako jednotlivci by však potom len ťažko garantovali vzory a celkovú kvalitu či zdravotnú neškodnosť výrobkov,“ varuje.

Po zlatej ére strmý pád

Pôvod slova „majolika“ je španielsky – slovo „mallorca“ znamená pestrofarebnú keramiku. Názov mesta Modra však nesúvisí s modrou farbou, vzniklo z nemeckého „modor“, v preklade „močiar“. Práve mokrade menili naplaveniny z vrchov na hlinu vhodnú na výrobu keramických predmetov.

V roku 1636 vznikol v Modre hrnčiarsky a keramikársky cech. V 17. a 18. storočí tadiaľ vandrovali tovariši z Čiech, Moravy, Sliezska, Rakúska a Bavorska, poniektorí sa tu usadili. Rozvoju remesla pomohli habáni, keramikári vyhnaní z Nemecka, ktorí sa v 30. rokoch 19. storočia usídlili na Záhorí či v Dolnom Rakúsku. Tí poznali omnoho náročnejšie postupy výroby majoliky – fajansy, ktoré začali uplatňovať aj v novej domovine. Kredit cechu v roku 1883 ešte zvýšil keramikár Jozef Mičko, keď v Modre zriadil keramicko-priemyselné učilište. Zlaté časy zažila modranská majolika v 20. storočí. Za prvej republiky získala prestížne ocenenia na súťažiach v Paríži, Filadelfii či Barcelone. V ére socializmu vzniklo výrobné družstvo, ktoré sa v roku 1952 ustálilo pod názvom Slovenská ľudová majolika. „Vtedy bol o naše výrobky obrovský záujem. Kupovali ich tisíce ľudí, niektorí ich zbierali, boli to vyhľadávané dary k narodeninám. Pred podnikovou predajňou sa stálo v rade už od štvrtej ráno,“ spomína Kľučár.

V tom čase pre družstvo pracovalo 350 zamestnancov, štát mu prostredníctvom daňových úľav prakticky zaplatil nový výrobný areál. „K nemu sme koncom 80. rokov pristavili budovu, v ktorej sme mienili zamestnať 50 džbankárov. Črtala sa obrovská objednávka pre Sovietsky zväz,“ pokračuje. No práve vtedy nastal zlom. Zmenil sa politický režim, odbyt začal rapídne klesať, zostal len dlh z investície, s ktorým už štát družstevníkom nepomohol.

„Prvýkrát som do družstva ako technológ vstúpil v roku 1999. Vtedy v ňom pracovalo 130 zamestnancov a na sklade sa kopila päťročná firemná produkcia. Mzdy ľudia nedostávali z výroby, ale len z peňazí získaných z prenájmu prebytočných priestorov. Nevidel som však snahu niečo na tom zmeniť, preto som radšej odišiel,“ hovorí Kľučár.

Vlani v septembri sa postavil na čelo firmy. „To už bol takmer celý areál rozpredaný, za 980-tisíc eur, čo bola údajne len polovica trhovej hodnoty,“ hovorí. Predaj bol vraj taký nevýhodný, že dnes družstevníci vlastne hradia prenájom za to, čo kedysi vlastnili, a len za možnosť prejsť ráno vrátnicou istý čas platili mesačne 800 eur.

Čo bude ďalej?

Podľa Kľučára východiská z tejto situácie existujú, až na chýbajúce peniaze. Družstvo má komplexný plán, snaží sa rozbehnúť obchodné a marketingové aktivity, nový web s e-shopom v niekoľkých jazykových verziách, spracovaný je katalóg a propagačné materiály, črtá sa spolupráca s novými odberateľmi aj umelcami.

Skeptický je však pri týchto úvahách miestny podnikateľ Štefan Gregorička, majiteľ modranského hotela Majolika a zároveň správca miestneho Múzea keramiky, ktoré vyrástlo na troskách historickej manufaktúry. „V mene záchrany značky som ochotný zamestnať v múzeu piatich-šiestich remeselníkov, ktorí by ďalej tvorili keramiku a prípadne pre záujemcov robili aj kurzy jej výroby. Všetkým však prácu dať nedokážem, aj preto družstvo moju ponuku odmietlo,“ uvádza.

Gregorička pripomína, že sám v minulosti viackrát pomáhal družstvu splatiť dlhy. Napríklad v roku 2003 od neho odkúpil ruinu, na ktorej dnes stojí hotel s navštevovaným múzeom. V roku 2010 chcel odkúpiť aj administratívnu budovu a po rekonštrukcii a modernizácii zariadenia prevziať zamestnancov do svojej firmy, čo by družstevníkom umožnilo predať zvyšný areál, vyplatiť si podiely a ukončiť činnosť.

„Moju vtedajšiu ponuku odmietli, hoci neskôr majetok aj tak predali, a to fakt pod cenu a s nevýhodnou zmluvou. Areál si jednoducho prejedli a stále vyrábajú stratu. Nemajú už čo predať a nepochopili, o čom je súkromné podnikanie,“ tvrdí Gregorička. Predložením tohtoročného návrhu, ako dodáva, chcel aspoň zachrániť niekoľko pracovných miest a zachovať tradíciu výroby pod reálnym vedením, „nie čakaním, kto ich zase zadotuje, aby prežili ďalší rok“.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Modra #majolika #keramika
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku