Jej autor Martin Kalman pritom vôbec netušil, že kým on najväčšieho dunajského predátora oživoval s motorovou pílou v mohutnom kmeni topoľa, niekoľko stoviek kilometrov juhovýchodne, v Bukurešti vedci pripravovali plán, ako tohto giganta vrátiť do strednej Európy.
Ako otvoriť vráta?
Vyza sa chodila z Čierneho mora rozmnožovať do Dunaja, až kým jej ľudia v 70. rokoch na Balkáne nepostavili do cesty priehradu Železné vráta. Odborníci teraz hľadajú spôsob, ako rybe umožniť prechod. „Vyzy sa stále vracajú pod Železné vráta. Tam čakajú, snažia sa ísť ďalej, ale nevedia sa dostať cez priehradu,“ hovorí ichtyológ Ústavu zoológie SAV Ladislav Pekárik, ktorý je členom medzinárodnej vedeckej skupiny, ktorá sa snaží vyzu a ďalšie jesetery zachrániť.
Riešenie pritom existuje už dlho. Vo svete je bežné stavať pri priehradách rôzne rybovody, rybie schody či dokonca rybie výťahy, aby sa obnovili pôvodné migračné trasy. Problém je však s veľkosťou týchto stavieb. Bežne sú totiž určené pre ryby, ktoré merajú niekoľko desiatok centimetrov. Vyza, ktorá je najväčším druhom jeseterovitých rýb, však meria niekoľko metrov a postaviť pre ňu rybovod je stále podľa niektorých dunajských ochranárov vecou skôr z vedeckej fantastiky. No Pekárik tvrdí, že šanca tu je. Rumuni už dokonca rozbehli konkrétny projekt.
„V súčasnosti je už štúdia uskutočniteľnosti. Na septembrovom stretnutí v Bukurešti som videl prvé návrhy, ako by to mohlo vyzerať. Je potrebné si uvedomiť, že Železné vráta sú vlastne dve priehrady a treba vymyslieť spôsob, ako ich obe prekonať,“ opisuje Pekárik. Ak sa to podarí, tak by sa do stredného Dunaja okrem vyzy vrátil aj jeseter ruský a jeseter hviezdnatý.
More má v génoch
Má to však jeden háčik. Vedci potrebujú veľa času. Vyza sa totiž dožíva aj 100 rokov a pohlavne dospieva až v dvadsiatke. „Pôjde o dlhodobý proces. Ak by sme ich začali vysádzať u nás, tak budeme čakať 20 rokov, kým by sa prvá z nich vrátila,“ naznačil expert. Vyzu pokusne do Dunaja nasadili pred pár rokmi Maďari. Ich experiment dokázal okrem iného aj to, že vyza má svoje dlhé putovanie zakódované v génoch, pretože maličké, niekoľkocentimetrové jedince sa vydali späť do mora po prúde rieky. A niektorým sa dokonca podarilo preplávať cez Železné vráta bez zranenia…
Kým v Maďarsku možno ešte obdivovať živú vyzu v obrovskom akváriu pri mestečku Tiszafüred, na Slovensku sú to už len kresby a modely. Veľká šesťmetrová kresba pripomína vyzu ľuďom na chodníku pod hradom Devín tesne pri sútoku Dunaja a Moravy. A približne rovnako veľký model je aj v Prírodovednom múzeu v Bratislave. Na tej najnovšej soche vyzy vo Veľkom Léli sa rezbár Kalman narobil osem dní. „Vychádzal som z obrázkov v rybárskych kronikách. No pri vyrezávaní ryby, ktorá sa dnes už nevyskytuje, bola určite aj fantázia a odvaha,“ priznáva rezbár.
Vo Veľkom Léli ešte pred pár rokmi žil Ľudovít Czímer, jeden z posledných rybárov, ktorí mali tú česť stretnúť sa s dunajským obrom zoči-voči. Jeho fascinujúce rozprávanie utkvelo v pamäti Józsefovi Jandásovi, predsedovi Obvodnej organizácie Slovenského rybárskeho zväzu Zlatná na Ostrove. „Bolo to ešte počas druhej svetovej vojny, niekedy v rokoch 1941 až 1942. Do siete, s ktorou vtedy lovili bežné ryby na Dunaji, sa rybárom zamotala vyza. Bola to najväčšia ryba, akú kedy videli,“ hovorí. Podľa odhadu vážila síce „len“ 200 až 300 kilogramov, no budila taký rešpekt, že sa ju rozhodli radšej pustiť, ako by im mala poničiť celú sieť a živobytie v ťažkých časoch.
Honba za kaviárom
Podľa Jandása sa vyza ani nemohla loviť na udicu či do siete. Stavali sa na to špeciálne koly – pasce, do ktorých vyzu nahnali. Podobné kedysi stáli pri zaniknutej obci Vlk, neďaleko Veľkého Lélu, kde sa Dunaj stáča. Kedysi sa tu často rozlieval a bol na tomto mieste plytší. Dnes všetko zarástlo a po lovisku, z ktorého sa na rybie trhy v 19. storočí vozilo mäso a cenný kaviár, tu už nezostali žiadne stopy.
Práve kaviár znamená pre vyzu záhubu. Tvrdí to riaditeľ Prírodovedného múzea v Bratislave Ján Kautman. „Čiernomorská populácia je veľmi slabá. A populácia vyzy v Kaspickom mori je zas vystavená silnému rybolovnému tlaku. Nejde tam o mäso, ale o kaviár, pričom teraz k lovu pristúpili po dlhých rokoch aj Iránci, pretože je to výnosný biznis,“ poznamenáva.
Poslednú vyzu sme na Slovensku videli v roku 1957. Celkovo v 20. storočí bolo podľa Kautmana zaznamenaných minimum nálezov, možno desať. „Už vtedy bolo veľmi vzácne ju v Dunaji zazrieť. Pod jej úbytok sa podpísal nadmerný lov, pretože išlo o výdatný zdroj mäsa. A tiež postavenie migračných bariér, priehrad. Ak tu aj nejaké jedince zostali, nedokázali sa vrátiť do mora a celá tá populácia vyhynula,“ vysvetľuje.
Nik z oslovených odborníkov si netrúfol odhadnúť, čo sa v ekosystéme zmenilo, keď z neho vypadol najväčší predátor, ktorý stojí na vrchole celej pyramídy. Zhodli sa na tom, že sú to možno zmeny ťažko postrehnuteľné pre bežných ľudí, ale aj tak stojí za to túto rybu vrátiť na svoje miesto. „Každý človek si myslí, že záchrana hradov je dôležitá, aby sme si ich uchovali. No aj vyzy sú naše dedičstvo. Ľudia považujú prírodu za niečo samozrejmé, ale aj k nej treba mať zodpovednosť. Ak si ju zničíme, nikdy sa nám ju už nepodarí zachrániť,“ dodáva ichtyológ Pekárik.