Cesta mladého Aliho za štúdiom sa však skončila na Slovensku. Po ôsmich rokoch je z neho miesto advokáta robotník pracujúci na 12-hodinové zmeny a živiteľ rodiny.
„Zo Sýrie sme mali prejsť do Ruska a odtiaľ do Poľska, aby sme mali jednoduchšiu cestu v Schengene,“ spomína na plánovanú trasu Ali. Keď odchádzal, netušil, že z Ruska bude jeho nelegálna cesta sťažená. Polovicu trasy do Poľska totiž museli prejsť pešo. „Napokon sme sa dostali cez Poľsko na Slovensko.“ V Košiciach sa štvorčlenná skupina utečencov dostala do rúk cudzineckej polície. Ali skončil v tábore v Opatovskej Novej Vsi, kde požiadal o azyl.
Kvôli žiadosti mu migračný úrad odobral odtlačok prstov. Tým ho automaticky zaradili do európskej databázy žiadateľov o azyl. Vtedy netušil, že tým sa jeho sny o kariére advokáta úplne rozplynuli. „V tábore nedokázal dlho vydržať. Boli tam dospelí ľudia, ktorí mali iné záujmy, nebolo tam dobre. Už by som ho nechcel ani vidieť,“ opisuje svoje zážitky Ali. V tábore mali raňajky, obed, ale nepamätá si, že by im dali večeru. Podľa jeho slov bola budova v hroznom stave.
Po troch dňoch Ali zavolal svojmu strýkovi, aby našiel spôsob, ako ho z tábora dostať. „Prišlo po mňa auto a previezlo ma do Bratislavy. Odtiaľ ma jedna žena v kufri auta odviezla do Viedne,“ rozpráva. Za pomoci ďalších ľudí sa dostal do Švédska, kde ho čakal strýko. Po deviatich mesiacoch ho však na základe odtlačkov a druhej žiadosti o azyl vo Švédsku odhalili a chceli ho poslať do krajiny, kde prvý raz žiadal o azyl. Ali zvolil radšej útek do Švajčiarska. Tam ho polícia opäť objavila a poslala na Slovensko.
V čase, keď Ali druhýkrát žiadal o azyl vo Švédsku, mohli migranti žiadať o azyl len raz. V krajine, kde svoju žiadosť odovzdali, museli zostať. Dnes už platí rozsudok Európskeho súdneho dvora, ktorý umožňuje dieťaťu zotrvať v krajine, kde má nejakú rodinu a nemusí sa vrátiť do štátu, kde o azyl žiadalo prvýkrát.
Po návrate zo Švajčiarska sa 17-ročný Ali ocitol na štyri mesiace v azylovom tábore v Gabčíkove. „Nestarali sa o nás. Nechodili sme do školy. Mali sme len dvakrát týždenne hodinu slovenčiny, čo bolo málo,“ opisuje. Napriek tomu, že nebol na Slovensku spokojný, chcel spoznať svoje možnosti, učiť sa jazyk a študovať.
Po opustení tábora navštevoval anglickú školu v Bratislave. Musel však platiť nájom, školu a súbežne so štúdiom sa rozhodol pracovať. „Robil som 12 hodín a keď som sa dostal do školy, bol som unavený, a tak som ju nedokončil,“ spomína dnes 24-ročný Slovák, zamestnanec bratislavskej automobilky, živiteľ rodiny, ktorému už iracké jedlá a kultúra nevoňajú. Na Slovensko si zvykol a drží ho tu rodina a priatelia.
Prípadov maloletých, ktorí zo Slovenska, rovnako ako Ali, utečú, je veľa. O ich osude nikto nevie. Na problém miznutia detí, ktoré k nám prichádzajú z tretích krajín bez rodičov, upozornila nezisková organizácia Liga za ľudské práva. Maloletých zadrží cudzinecká polícia a umiestni v domove v Medzilaborciach. Niektorí požiadajú o azyl a presunú ich do azylových táborov.
Tam žijú s dospelými, ale hrozí im kontakt s prevádzačmi a obchodníkmi s ľuďmi. Z táborov a domovov utekajú na západ za lepšou budúcnosťou. Späť sa už nevracajú. Presnú príčinu ich odchodu a počet detí nikto nezisťuje. „Od roku 2009 do 2013 na Slovensko prišlo 775 odlúčených detí. My odhadujeme, že až 99 percent z nich zmizlo,“ hovorí Katarína Fajnorová, právnička Ligy za ľudské práva. Väčšina maloletých sa podľa nej stratí do 48 až 72 hodín. „Detský domov nahlási ich zmiznutie polícii. Deti sa nezaradia do pátracej databázy Patros ani do Schengenského informačného systému. Neprebehne celoštátne ani medzinárodné pátranie,“ upozorňuje Fajnorová.
Predsedníčka Ligy za ľudské práva Zuzana Števulová hovorí, že je potrebné, aby v domovoch, na úradoch práce a na ministerstve školstva pochopili, že pre deti je dôležité, aby sa od prvého kontaktu dozvedeli o možnostiach vzdelávania a aby ich pri požiadaní o azyl nepresunuli do tábora, kde je pre ne nevhodné prostredie.