Zákon o lobingu podľa jedného z predkladateľov Pavla Hrušovského (KDH) zapadá do antikorupčnej politiky, ktorá by mala mať za cieľ stransparentniť kontakty najvyšších ústavných činiteľov so záujmovými skupinami alebo lobistami.
Kresťanskí demokrati chceli zákonom definovať, kto môže byť lobista a za akých podmienok môže lobing vykonávať. Návrh rovnako určuje pojem lobing, stanovuje podmienky, za akých sa môže uskutočniť a zároveň opisuje práva a povinnosti lobistov a verejných funkcionárov. Stanovuje tiež sankcie za porušenie príslušných ustanovení. Lobista podľa návrhu vykonáva lobing na základe žiadosti klienta alebo vo svoj prospech.
Lobovať by mohli u verejných funkcionárov, ktorých taxatívny výpočet ustanovuje zákon. Podmienkou pre výkon lobingu je zaregistrovanie lobistu do zoznamu, ktorý vedie ministerstvo vnútra. Lobista okrem zákonom stanovených náležitostí mal podľa návrhu uviesť i informáciu, v akej oblasti vykonáva alebo plánuje vykonávať lobing.
Zákon o lobingu by sa podľa poslanca za Smer Antona Martvoňa mohol negatívne obrátiť proti bežným občanom, proti tripartite, proti sociálnym partnerom, profesijným komorám, proti cirkvi, ale aj proti mimovládnym neziskovým organizáciám. „Na to, aby sa poslanci oboznamovali s problémami jednotlivých skupín obyvateľstva, netreba zákon o lobingu. Poslanci sú povinní sami chodiť medzi bežných ľudí a nie čakať v NR SR v kancelárii, kým ich osloví nejaký lobista s visačkou, ktorý sa už bude môcť nekontrolovane a voľne pohybovať po NR SR,“ konštatoval.
Výsledkom nových pravidiel podľa neho môže byť, že politici budú odkazovať občanov a mimovládne organizácie na oficiálnych lobistov a nebudú sa s nimi vôbec stretávať. „Príkladom takéhoto modelu je napr. Európsky parlament,“ vysvetlil.