„K určeniu tohto dátumu nás viedli dva dôvody,“ vysvetlil tento posun šéf tlačového odboru prezidentskej kancelárie Roman Krpelan. Podľa neho jednak zavážila už akoby tradícia neskoršieho vyznamenávania, ktorú uplatňovali aj bývalé hlavy štátu. A jednak termín vyplynul z rozhovorov s vyznamenávanými osobnosťami, ktorým vyhovoval z hľadiska osobnej účasti. „Nechceli sme im vyznamenania posielať cez iné osoby,“ dodal Krpelan.
Podľa odborníka na protokol Jarolíma Antala je však toto Kiskovo konanie len „pokračujúcou hanbou, ktorá je už vlastná tejto bezútešnej krajine“. „Ani absolútny ignorant by štátne vyznamenania, ktoré zákon prikazuje udeliť na štátny sviatok Dňa vzniku SR, neodovzdával až 13. januára,“ tvrdí Antal. Pripomína, že jediným Kiskovým verejným činom v prvý deň roka, na ktorý má pripadať aj oslava slovenskej štátnosti, bola účasť na katolíckej omši v Katedrále svätého Martina. „Keby si pán Kiska dal aspoň toľkú námahu, aby v duchu sľubu byť prezidentom všetkých občanov zavítal napríklad aj na bohoslužbu k luteránom alebo baptistom,“ uvažuje protokolista.
Akt kladenia vencov, sľub nových brancov, povyšovanie vojenskej generality, stretnutia s predstaviteľmi diplomatických zborov či večerná štátna recepcia, to je podľa Antala len minimálny rozsah podujatí, ktorým si svoje dni štátnosti pripomínajú naozaj vyspelé krajiny. V tejto súvislosti porovnáva, ako si štátnosť vážia a oslavujú v susednom Česku. „Tam jednoducho neprichádza do úvahy, aby si hlava štátu zmyslela posunúť vyznamenávanie z 28. októbra niekedy na výročie VOSR,“ zdôrazňuje. „Česko je jednoducho kultúrna krajina, v ktorej takýto akt naživo prenášajú verejnoprávne médiá a na nasledujúci deň tejto udalosti venujú celoštátne denníky aj polovicu obsahu,“ pokračuje.
Odovzdávanie vyznamenaní v utorok naživo ponúkla aj slovenská verejnoprávna televízia. Antal však upozornil, že v sále napríklad chýbal štátny znak, štátna hymna v rozpore s protokolom zaznela až pred koncom podujatia a na jeho začiatku namiesto nej štyria violončelisti zahrali oficiálnu hymnu vysokej školy v Skalici. „Nechápem tiež, kto premenoval Sieň Ústavy SR na Rytiersku sálu. Čo sme v Rakúsko-Uhorsku?!“ pýta sa.
Gašparovič minulý rok odovzdal najvyššie štátne vyznamenania 7. januára, v roku 2009 to bolo 8. januára, v roku 2012 zase 3. januára a podobne. V deň, keď mu to prikazuje zákon, teda presne 1. januára, tak počas 10 rokov vo funkcii urobil len pri príležitosti 15. a 20. výročia vzniku republiky, teda v rokoch 2008 a 2013.
Ani predchádzajúci prezidenti však v tejto sfére nešli vzorom. Rudolf Schuster napríklad v roku 2002 oceňoval 3. januára, no o rok neskôr, čiže 10 rokov po vzniku republiky, presne 1. januára. Michal Kováč si napríklad v roku 1998 splnil túto svoju ústavnú právomoc 2. januára. „Ale vyznamenávať s 12-dňovým oneskorením, to sme tu teda ešte nemali!“ hodnotí Antal.
Aj Gašparovič pritom zdôvodňoval oneskorenie špecifickosťou dátumu štátneho sviatku, ktorý pripadá na Nový rok, keď doznievajú silvestrovské oslavy. „Takýto dôvod však rozhodne neobstojí. Je to predsa veľká česť, ktorej sa dostane tomu, komu odovzdáva ocenenie najvyšší predstaviteľ tohto štátu. Obvykle sa to stáva len raz za život. Uvažovať preto, že po Silvestri sa mi to veľmi nehodí alebo, že si radšej užijem dovolenku, je preto úbohé a nedôstojné,“ mieni protokolista.