Spočiatku však zďaleka nie každý deň ani v rovnakom čase, tvorili iba výplň ostatného programu. Formát známy pod názvom Večerníček, s pravidelným každodenným aj časovo vymedzeným vysielaním, odštartoval o desať rokov neskôr.
Deduško Večerníček, ktorý dodnes rozprávku deťom večer čo večer neúnavne ohlasuje, má síce v rodnom liste v dátume narodenia zapísaný až rok 1977. Ako nadčasový symbol tohto televízneho fenoménu si však môže už teraz dopriať hneď dvojnásobné oslavy.
„Zo začiatku sme viac-menej len kopírovali rozhlasové rozprávky, ktoré už vtedy mali dlhšiu tradíciu. Pred kamerou ich prosto naživo čítali známi slovenskí herci ako Karol Machata, Gustáv Valach, Eva Kristínová či iní,“ spomína Milan Antonič, ktorý už takmer 45 rokov spravuje televízny archív RTVS.
Pred deduškom bol ježko aj panáci
Úplne prvá pôvodná rozprávka zo slovenskej animovanej televíznej tvorby, odvysielaná ešte v čiernobielej ére, mala názov Ako si mačky kúpili televízor. Podľa literárnej predlohy spisovateľky Jaroslavy Blažkovej ju zrežíroval Ján Chlebík a narozprával Július Pántik.
V prvej zvučke, ktorá večerným televíznym rozprávkam predchádzala, sa objavoval pichľavý sympaťák. „Túto zvučku sme používali do roku 1970. Začínala sa záberom na rozsvietené okná domu vo večernom mestečku. Kamera do jedného z nich nazrela, v byte za ním sedel ježko, práve si zapol televízor a začal ho sledovať… Po rozprávke zase televízor vypol, ľahol si do postieľky, zhasol svetlo a postupne sa pozhasínali aj ostatné okienka,“ priblížil Antonič. Hrdinami druhej zvučky, vysielanej v rokoch 1971 až 1976, boli zase dvaja „pletení“ panáci, ktorí podobne najprv vychádzali a potom sa schovávali do škatule so šitím.
„Keď sa v roku 1975 formát Večerníčka stanovil ako štandardný, zvučka s panákmi ešte istý čas dobiehala,“ hovorí Antonič. Od roku 1970, keď boli vo Vysokých Tatrách majstrovstvá sveta v klasickom lyžovaní, však televízia postupne nabiehala na farebné vysielanie. Takže sa napokon dočkali aj rozprávky, na ktoré v roku 1977 začal malých, ale často aj dospelých priaznivcov pozývať „vo farbe“ stvárnený deduško.
„Je to jednoznačne najstaršia slovenská televízna zvučka, ktorá sa nepretržite vysiela až do súčasnosti,“ konštatuje Antonič. Akúkoľvek jej „inováciu“ by deti určite neprijali. Stačilo, že za čias riaditeľa Richarda Rybníčka sa urobila jej digitálna verzia, ktorá, podľa televízneho archivára, pôsobí v porovnaní s pôvodinou trochu „tvrdo“. Námet pre túto zvučku dodala dramaturgička Anna Minichová, výtvarne ho spracoval Ladislav Čapek a hudbu zložil Jaroslav Celba.
Kroner si Maťka s Kubkom užíval
S deduškom Večerníčkom vyrastali celé generácie detí. Ak sa v niektorý deň, napríklad pre technickú poruchu, na obrazovky nedostavil, v televízii sa okamžite rozdrnčali telefóny. Hrnuli sa sťažnosti nahnevaných rodičov, ktorí nevedeli upokojiť svojich plačúcich potomkov.
„Malí diváci tiež vždy veľmi prísne sledovali, či beží tá správna zvučka. Zo štyroch verzií, ktoré sa menili počas ročných období, presne v dni jarnej a jesennej rovnodennosti a letného a zimného slnovratu,“ spomína Antonič. Stalo sa podľa neho napríklad, že na jeseň napadol sneh a technik predčasne zaradil dedka v zimnom kabátiku. Alebo, naopak, že v marci, keď už bolo vonku počasie ako na jar, „aktualizoval“ ešte pred prvým jarným dňom jarnú verziu. „Do sídla televízie následne putovali kopy pobúrených listov od najmenších,“ zdôrazní.
Popularitu „rozprávkového starkého“ ďalej znásobil ním inšpirovaný večerníčkový seriál o tom, čo tento deduško robí, ak práve v televízore nezažína hviezdičky. „Jednoducho musel vzniknúť, jeho výrobu si objednali samotné deti v stovkách listov,“ tvrdí správca televízneho archívu. Seriál sa narodil v polovici 80. rokov, volal sa V chalúpke a za chalúpkou. Ukazoval, kde dedko býva, ako si varí či aké dobrodružstvá zažíva so svojím psíkom. Celkovo mal 28 častí, po sedem pre jar, leto, jeseň a zimu.
Z tisícov a tisícov Večerníčkov, ktoré dodnes išli v televízii, sa vyčlenili niektoré naozaj nezabudnuteľné. Jednoznačne najväčší úspech mala kreslená séria Pásli ovce valasi, s povestnými postavičkami Maťka a Kubka, ktoré nahovoril Jozef Kroner. „Otcovou najväčšou láskou bola práca pre deti. Keď dostal ponuku na tento seriál, tešil sa ako malý chlapec a robil ho s nesmiernou chuťou. Na Maťkovi s Kubkom som vyrástla ja, moje deti a verím, že keď raz budem mať vnúčatá, aj tie si ju obľúbia,“ spomína dcéra umelca Zuzana Kronerová. Týchto rozprávok sa kedysi na VHS kazetách predalo toľko, že predaj nijakého iného televízneho produktu to dosiaľ neprekonal.
Jediný čierny bod
Veľmi známa však bola aj bábková animácia rozprávky Čin-čin, podľa predlohy Ľudmily Podjavorinskej, ktorá, hoci vznikla na konci 60. rokov, bola farebná. Nádherne ju vtedy narozprával Ivan Krajíček. Alebo seriál Jurošík, vyrobený „na dva vrhy“ v rokoch 1991 až 1993 a neskôr aj v 2010 až 2011, ktorý nakreslil karikaturista Marián Vanek a nahovoril Stano Dančiak.
„Prelomová bola aj kombinovaná hraná aj animovaná séria Hlavičkových rozprávok o tatranských vílach Slabejke a Lomničke, v ktorej exceloval herec Josef Dvořák. Bola dielom autorskej dvojice výtvarníka Ivana Popoviča a režiséra Gejzu Ďuriaka,“ spomína správca.
Čo sa týka vysielacích časov, Večerníček obvykle „chodil“ pred hlavnými správami. Po roku 1989 sa istý čas vysielal až vo dvoch časoch, na prvom aj druhom televíznom programe, keďže deti chodia spať v rôznu dobu a niektoré si svoju reláciu rady „skontrolovali“. V súčasnosti, trochu v tieni množstva aj špecializovaných „rozprávkových“ televíznych kanálov, sa pravidelne vysiela len na „dvojke“ o 18.45 h.
„Večerníček vždy prinášal nielen pokoj do domácností, ale mal aj nezaplatiteľný výchovný aspekt. Od počiatku sa vysielal v slovenčine, vyžaduje to priamo zákon. Ani za federácie neponúkal rozprávky v českom jazyku,“ pripomína Antonič. Hádam jediným čiernym bodom v jeho histórii bol predaj licencie na Deduška Večerníčka ako „nekomerčného symbolu detstva“ za 15-tisíc eur na účely reklamy istej poisťovne. Stalo sa tak v roku 2011, keď televíziu viedla Miloslava Zemková, a spor s dedičmi autorských práv sa vtedy takmer skončil na súde.