Horehronský spev sa usiluje o svetový punc

„Náš región sa spája skôr s vysokou nezamestnanosťou a tvrdým životom, no máme tu aj niečo, čím sa skutočne môžeme pochváliť a na čom môžeme stavať. Horehronský viachlasný spev je dedičstvo, ktoré nám zanechali naši predkovia a jeho tradícia sa tu udržala celé stáročia,“ hovorí 35-ročný Jaroslav Bodnárik z Pohorelej, iniciátor nominácie horehronského viachlasného spevu do slovenského zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva. Ak budú úspešní, môžu sa usilovať aj o zápis do rovnakého zoznamu UNESCO.

Trávnice, svadobné, mužské ťahavé či rýchle čardášové piesne v typickej regionálnej interpretácii až dodnes pretrvali aj zásluhou mužských a ženských speváckych skupín. Túto tradíciu dodnes udržali v Polomke, Závadke nad Hronom, Heľpe, Pohorelej, Šumiaci, Telgárte a vo Vernári, kde pôsobia folklórne súbory dospelých, ale aj detí. Vystupujú na regionálnych festivaloch, na prestížnych podujatiach v rámci Slovenska a v zahraničí, prezentujú sa aj vlastnými nahrávkami.

„Výnimočnosť horehronského viachlasu je v tom, že takmer vždy začína predspevák alebo predspeváčka, ku ktorému sa pripojí zbor. Ten spieva vždy v troch alebo u žien aj v štyroch tónových polohách. Je tam spodný hlas, stredný ako základný a vrchný, nazývaný tercia. Spôsob zaspievania konkrétnej piesne a hlavne tercie sa pri každej interpretácii tej istej pesničky mení, takže každá je v podstate originál,“ približuje Bodnárik, ktorý spieva v mužskej skupine folklórneho súboru Kráľova Hoľa v Pohorelej.

K spevu ho priviedli už v detstve stará mama a najmä mama, ktorá je známa sólová speváčka horehronských piesní. „Náš viachlasný spev je fenoménom regiónu. Najznámejšou pesničkou je určite šumiacka Na Kráľovej holi, ktorá sa na celom Slovensku spieva horehronsky, aj keď nikdy to nie je tak, ako keď ju zaspievajú naši ľudia, ktorí to majú jednoducho v krvi,“ dodáva.

Na Horehroní sa tradičný spev v mnohých rodinách prenáša z pokolenia na pokolenie. Potvrdzuje to 66-ročná Mária Knižková, šéfka folklórnej skupiny dospelých Telgárt, ktorá kedysi viedla aj tamojší detský súbor.

„Tento spev spod Kráľovej hole, v ktorom ľudia vedeli prechádzať plynulo z hlasu do hlasu, sa považuje za najarchaickejší, pričom piesne sa nápadne podobajú liturgickým spevom. Tradícia sa prenáša generáciami, spievajú už vnúčatá detí, s ktorými som kedysi pracovala. Je to klenot, ktorý treba vyzdvihnúť,“ povedala.

Špecifický viachlasný spev je najvýraznejší znak horehronskej ľudovej hudobnej kultúry, ktorý má svoj základ v liturgickom speve. Pôvodne na Horehroní dominovalo pravoslávne, potom aj gréckokatolícke náboženstvo.

Na rozdiel od obcí od Pohorelej po Polomku, ktoré sa neskôr katolicizovali, Šumiac, Telgárt a Vernár si východný obrad zachovali doteraz. Horehronský spev reprezentuje pastiersku a pastiersko-roľnícku kultúru, ktorú priniesla valašská kolonizácia v 15. až 16. storočí. Jeho nomináciu do slovenského zoznamu podporilo všetkých sedem spomínaných horehronských obcí.

„Je to pre nás niečo, čo môže zviditeľniť náš región aj z pohľadu cestovného ruchu, ktorý je pre nás prioritou. Určite by nám to pomohlo a my sa budeme snažiť podporovať túto aktivitu po každej stránke,“ zhrnula starostka Pohorelej Jana Tkáčiková.

Do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska sú tento rok navrhnuté dva prvky. Okrem Horehroncov nomináciu podal aj ÚĽUV, ktorý doň navrhol modrotlač. „Nominácie sme v súčasnosti predložili odborným oponentom na posúdenie. Spolu s posudkami ich bude hodnotiť odborná komisia. Výsledky by mali byť známe do konca tohto roka,“ uviedla Eva Ryšavá z Centra pre tradičnú ľudovú kultúru, ktoré je hlavným realizátorom tohto zoznamu.

Zaradenie do slovenského zoznamu je základnou podmienkou na to, aby sa prvok mohol uchádzať o zápis do Zoznamu nehmotného svetového dedičstva ľudstva UNESCO. V ňom má Slovensko zapísanú Fujaru a jej hudbu (2005) a Terchovskú muziku (2013). V slovenskom zozname je aktuálne deväť prvkov.