Ťažkosti nastávajú už ráno, keď asistentky musia prísť do práce skôr, aby si stihli vyzdvihnúť diktafóny. V prípade, že sa im nejaký ujde, napoja ho na nabíjačku a vyčistia od záznamov z predchádzajúceho dňa. Nadčasy im nikto nezaplatí a mesačne za necelých päťsto eur v hrubom si prácu občas berú aj domov. O uvoľnení financií na ich platy síce rezort spravodlivosti rokuje s ministrom financií od začiatku roka, zatiaľ bezvýsledne.
Bratislavský súd, ktorý na Slovensku pojednáva v najvyššom počte vecí, má deväť pojednávacích miestností a deväť diktafónov. O ne sa delí asi päťdesiatka sudcov. Za prístroje zodpovedá dozorná úradníčka, u ktorej si ich asistentky pred pojednávaním vyzdvihnú. „Problém je v tom, že sudcov je 46 a niektorí majú denne aj tri a viac pojednávaní za sebou. Podľa vyhlášky ministerstva spravodlivosti treba zabezpečiť ich nahrávku, a keď sa pojednávania prelínajú, musia to asistentky vyriešiť,“ uviedla Jana Gašparová, riaditeľka správy súdu.
Situácia sa komplikuje ešte viac, ak okresní sudcovia na pojednávanie využívajú aj priestory krajského súdu v Justičnom paláci, v ktorom sídli aj Okresný súd Bratislava I. Na tieto miestnosti okresný súd diktafóny pridelené nemá. „Chodia si diktafóny požičiavať na krajský súd a podávajú si ich z ruky do ruky,“ vysvetľuje dozorná úradníčka Darina Farkašová. Podľa Gašparovej by riešením bolo, ak by mal každý sudca a jeho asistentka pridelený diktafón.
„Preberú ho ako mobilný telefón a sú zaň hmotne zodpovední. Pred časom som písala žiadosť o pridelenie finančných prostriedkov pre zakúpenie ďalších zariadení. Odpoveď sme ešte nedostali,“ dodala Gašparová.
Rovnaký problém vidí aj sudkyňa, ktorá nechcela byť menovaná. „Zariadenia nie sú určené pre senát, ale len pre jednotlivé pojednávacie miestnosti. Po pojednávaniach je potrebné nahrávky prehrať do systému, pretože na druhý deň už zariadenie potrebuje niekto iný a je potrebné ho úplne vyčistiť,“ priblížila. Podľa nej keď sa pojednávanie skončí o pol piatej, asistentka ešte musí s nahrávkami pracovať. Zabezpečí ich stiahnutie do informačného systému. Ak to v ten deň nestíha, na druhý deň musí prísť do práce skôr.
Okresný súd dostal diktafóny až v januári. Zamestnanci nemali veľa času na spoznávanie systému. „Začiatky boli ťažké, lebo asistentky samy zisťovali, ako systém funguje. Občas prídu na to, že pojednávanie nebolo nahraté, záznamy sa z diktafónu nestiahli alebo neboli použiteľné,“ doplnila Farkašová. „Mali sme jedno školenie ako prezentáciu zariadení a systému, dostali sme užívateľské príručky a to bolo všetko. Nikto si nás neposadil, aby nám ukázal, ako celý systém funguje,“ zdôrazňuje Lucia Gočálová, jedna z asistentiek súdu.
Z diktafónov sťahujú záznamy cez počítač do spoločného informačného systému, čo im zaberie aj desiatky minút. Niekedy sa stáva, že diktafón so systémom nekomunikuje. „Systém zamŕza a nikdy nevieme, čo sa z diktafónu stiahlo, pretože na spoločnom serveri, kde sa nahrávka ukladá, sa zobrazí po prenose až na druhý deň,“ opisuje Gočálová. Na zázname však viac dominuje zvuk klávesnice ako výpovede účastníkov konania.
Asistentky v nahrávaní zmysel nevidia. „Možno je to naozaj len na kontrolu sudcov. Zdržuje to. Napríklad pri vyhlásení rozsudku po piatich minútach zistím, že diktafón nebliká a zabudla som si ho zapnúť,“ mieni Gočálová. Často sa musí sústrediť na viacero vecí naraz. Na slová sudcu, ktorý jej diktuje rozsudok, sledovanie paragrafov, písanie i obsluhu diktafónu.
Aj podľa sudcov ide o zbytočné zaťaženie asistentiek. „Pre nás je negatívum to, že nevieme, čo všetko na tej nahrávke je a čo do systému sťahujeme. Či si na zázname nešušká obhajca s klientom, lebo to sa nemôže dostať von,“ uviedol jeden zo sudcov. Problém podľa neho je aj to, že údaje, ktoré na pojednávaní odznejú, sú vysoko osobné.
„Osobné údaje ľudí sa dostanú na verejnosť bez toho, aby sme mali akúkoľvek možnosť už raz poškodených ľudí chrániť. Ale to nikoho nezaujíma,“ dodal sudca, ktorý si myslí, že nahrávanie pojednávaní hraničí s porušením ochrany osobných údajov.