Pri tupozrakosti jedno oko nevidí okolie trojrozmerne. Aj preto v detskom veku Pavlovi Fajčákovi preliepali oko, aby stimulovali to druhé, „lenivé“. Ako mu pribúdali roky, strácala sa nádej na zlepšenie a lekári mu v deviatich rokoch povedali, že sa s tým už nebude dať robiť nič. Dnes tridsaťpäťročný muž sa nevzdal, zisťoval, hľadal na internete, či predsa len neexistujú možnosti na zlepšenie. Našiel Očnú kliniku v Martine-Priekope, kde experimentujú s novou metódou, pri ktorej používajú pri liečbe počítačové hry.
Pacient si nasadí na oči 3D okuliare, ktoré sú napojené na počítač. V okuliaroch vidí dva oddelené, ale vizuálne podobné obrazy. Každým okom sleduje jeden. Mozog potom musí spojiť oba obrazy. Vďaka hre lekár dokáže kontrolovať, čo pacient vidí. Pred sedením každému pacientovi nastaví okuliare na konkrétnu chybu.
„Pri hraní 3D hier za pomoci 3D okuliarov sa do každého oka premieta obraz v inom ako keby uhle alebo zobrazení a to horšie oko je takýmto spôsobom stimulované,“ vysvetľuje očný lekár Michal Králik.
Pacient po nastavení obrazu v okuliaroch začína hrať, letí v rakete vesmírom, kde sú vesmírne plavidlá, prechádza cez kruhy, ktoré ho zrýchľujú, zostreľuje meteority, ide mu o to, aby sa dostal čo najďalej. Hlavnou métou nie je výhra či najlepšie skóre. Je to vlastne zábavná terapia hrou, keď cvičí lenivé oko, no aj to druhé je aktívne.
Pavol hovorí, že okuliare s virtuálnou realitou mu zlepšili priestorové vnímanie, a to nielen pri hre, ale i v reálnom živote. „Napríklad pri jazde autom, pri predbiehaní, osobne mám pocit, že lepšie vnímam, ako rýchlo sa približuje protiidúce auto. Takisto doostrovanie napríklad pri nastavení tempomatu, kedysi kým som obraz videl ostrý, trvalo pár sekúnd, teraz asi tým, že sa zapája aj to druhé oko, mám to hneď zaostrené,“ uvádza príklady Fajčák.
Za sebou má deväť sedení na klinike, pri ktorých hrával dve hry po 20 minút. Okrem subjektívnych pocitov priniesla terapia aj objektívne výsledky. Tými sú podľa lekárov z Očnej kliniky v Martine-Priekope výsledky polarizačných testov, na základe ktorých vidieť zlepšenie. „Jedna vec je, že pacient vám povie, že vidí lepšie, ale sú tam dokázateľné objektívne výsledky,“ hovorí očný lekár Peter Žiak. Novú terapiu označuje ako tréning zrakových centier lenivého oka.
„Je to určené pacientom, ktorí síce na oko vidia, čiže nie sú úplne slepí alebo nemajú veľmi výrazne zníženú zrakovú ostrosť, ale z dôvodu tupozrakosti na jedno oko vidia horšie. Dá sa povedať, že tým je vyššia šanca na vytrénovanie kvalitného videnia, čím aj to východiskové videnie je lepšie,“ povedal lekár.
Využívanie 3D okuliarov sa javí ako nádejná liečba pre ľudí vo vyššom veku. „Hranica kedy túto technológiu môžeme použiť u detí, je okolo šiesteho roku života. Pretože dieťa musí spolupracovať, chápať, o čo ide. Výhodou je, že je to tréning hravou formou,“ uviedol Žiak.
Najstarší pacient, ktorý metódu absolvoval, má 69 rokov. Zatiaľ terapiu, ktorej výsledky budú súčasťou medzinárodného testovania, absolvovalo v prvej skupine desať pacientov, pokračovať bude ďalších 40 ľudí.
Tupozrakosť
Tupozrakosť (amblyopia) alebo zníženie zrakovej ostrosti postihuje približne dve až štyri percentá populácie. Porucha videnia sa vyvíja už od narodenia. Oči sa nepozerajú na rovnaké body v priestore, a tak do mozgu prichádzajú dva konfliktné obrazy, čomu sa mozog prispôsobí a jeden z obrazov „vypne“. Pacient zároveň stráca schopnosť vidieť priestorovo, obraz vníma v iba v dvojdimenzionálnom rozlíšení.
Dosiaľ sa liečba sústredila najmä na menšie deti, keď sa využívalo preliepanie zdravého oka a trénovalo sa „lenivé“ oko. Metóda testovaná v Martine dáva nádej aj starším ročníkom. Aj keď zrakovú chybu nebude možné úplne odstrániť. „V podstate u pacienta, ktorý na jedno oko vidí horšie, sa snažíme zlepšiť to jeho videnie na to horšie oko čo najviac a snažíme sa docieliť, aby sa mu vnímanie jeho 3D priestoru, čo najviac rozvinulo,“ dopĺňa očný lekár Peter Žiak.