Jedným z nich bol aj Štefan Šteflovič (93) z Trenčína. Nechce ani počuť, aby sa o ňom hovorilo ako o nejakom hrdinovi. Vraví, že počas vojny bol obyčajným človekom a takým je aj teraz.
Z vojny mu veľa pamiatok nezostalo. Ak nerátame zranenie, čo mu spôsobila mína, tak je to len fotografia vojaka v uniforme Slovenskej armády. Ale doteraz sa dokáže dohovoriť po nemecky aj rusky. Ovláda aj azbuku, píše si v nej niektoré poznámky.
V apríli 1942 dostal povolávací rozkaz, mal vtedy dvadsať rokov. Narukoval do Banskej Bystrice k automobilovému vojsku. Tam si urobil kurz vodiča a mechanika pre opravy vojenských vozidiel. Po troch mesiacoch od narukovania už išiel na front.
„Presne za tri mesiace som už prekračoval hranice do Ruska. V dobytčákoch nás priviezli do mesta Rostov na Done, kde som bol pridelený k spojovaciemu vojsku. Dali mi osobné auto a mojou úlohou bolo voziť dôstojníkov spojovacieho vojska. To všetko v rámci Slovenskej armády. Po 2–3 mesiacoch ma prevelili na Kaukaz, kde som bol až do konca roku 1942,“ spomína Štefan Šteflovič.
Ako technik divíznych autodielní Slovenskej armády sa dostal do najväčšieho ukrajinského prístavu, do mesta Odesa. Slovenskí vojaci tu boli ubytovaní v súkromí. Šteflovičovi sa podarilo nájsť si ubytovanie asi sto metrov od vojenských dielní. Byt patril rodine Kyrila Volčeva, ktorý pracoval v prístave. Keď sa dohodli na ubytovaní, mladý Slovák ani netušil, aký veľký význam to bude mať pre jeho ďalší život. Netrvalo dlho a začal spolupracovať s miestnymi partizánmi.
„Po čase som zistil, že môj domáci je dôležitý pracovník odeského podzemného hnutia. Zo dva týždne ma pozoroval, potom sa spýtal, či by som im v niečom nepomohol, že by ma potreboval na nejaké špeciálne úlohy. To bolo akurát na Vianoce 1943. Odboj zaujímali počty áut, zbraní, munície. A ešte zistiť od šoférov, aké vojská sa pohybujú v oblastiach, odkiaľ prišli. To bola moja výzvedná práca,“ vraví vojnový veterán.
Zrazu prišiel rozkaz, že ďalšia časť autodielní sa musí presunúť do Rumunska. V tejto jednotke mal byť aj Štefan Šteflovič, ale jemu sa nechcelo odísť. Svojmu spolujazdcovi povedal, aby pri nástupe jednotky, ktorý bol ráno o piatej, nastúpil do auta, a keď bude treba odísť, tak nech naštartuje a odíde sám. To bolo niekedy v januári 1944. Ale pri kontrole si niekto všimol, že spolujazdec sedí v kabíne sám, tak začali strateného technika hľadať. Ten sa zatiaľ ukrýval na svojom priváte.
Foto: Milan Kráľ, Pravda
Bolo asi osem hodín, keď zrazu niekto zazvonil pri dverách bytu. Domáca sa išla pozrieť, hneď sa vrátila a vyľakaná mu vraví: „Eto vaši, vintovki u nich“ (to sú vaši, majú pušky). Byt bol na druhom poschodí, nikde v blízkosti okna nebol ani hromozvod, ani odkvapová rúra, aby mohol zliezť dole a ujsť. Tak ho hliadka odviedla. Zavreli ho do pivnice pod autodielňami, kde sa pôvodne skladovalo uhlie. Ešte kým bolo svetlo, tak si poprezeral, ako to tam vyzerá, či by sa odtiaľ nedalo ujsť. Zistil, že dvere naspodu sú opravované pribitými latami, a tie by sa dali odstrániť. Pri prehliadke mu zobrali šnúrky od topánok, ale vrecká na blúze mu nikto neprezrel, a tam mu zostal vreckový nožík a priebojník, čo je oceľová tyčka s ostrým hrotom. Pomocou nich dosky uvoľnil a okolo deviatej večer sa vysúkal von.
Podarilo sa mu prešmyknúť okolo Nemcov a prísť do bytu, kde býval. S domácimi mal dohodnutý signál, ako má zvoniť. Tí ho obliekli do ženských šiat a skryli v inom byte, vzdialenom asi 200 metrov. „Po troch dňoch som vyšiel von a videl som, že pred naším domom stojí auto gestapa. Gestapák stál vonku a pozoroval, čo sa deje okolo. Tak som sa tváril, že som si išiel von len zafajčiť, ušúľal som si "machorku“ a pofajčieval. Neskôr som sa dozvedel, že som bol pre odboj dôležitý, a aj Nemci si uvedomovali, čo všetko sa Rusi mohli odo mňa dozvedieť, preto po mne pátrali," pokračuje Šteflovič.
Na Veľkú noc 1944 bola Odesa oslobodená a už sa nemusel viac skrývať. Spolu s ďalšími slovenskými vojakmi, čo tu zostali, sa vydal na cestu k Moskve, kde malo sídlo československé vojsko. Potom prišlo rozhodnutie, že príslušníci tohto zboru majú ísť na pomoc Slovenskému národnému povstaniu a zapojiť sa do boja o Duklu.
Na Dukle bojoval ako veliteľ druhej roty, piateho práporu, tretej brigády 1. čs. armádneho zboru v ZSSR. „Prišli sme sem 8. septembra 1944. Išli sme peši celú noc s plnou výzbrojou, prešli sme asi 30 kilometrov, ráno sme dorazili unavení a hladní, a hneď bez chvíľky odpočinku sme zaľahli a začali bojovať. Večer nás vystriedali, na druhý deň sme opäť nastúpili. Po niekoľkých dňoch ma z bojov vyradilo zranenie, črepina z míny ma zasiahla do lýtka. Bolo to v noci, Nemci vtedy akoby sa pobláznili, len strieľali a strieľali,“ vraví.
Roztrhané lýtko sa liečilo dlho, ešte Vianoce 1944 trávil v nemocnici. Keď odchádzal z vojenskej nemocnice, v lekárskej správe bolo napísané, že viac do pechoty nemôže. Dostal teda za úlohu starať sa o vojenské trofeje, to znamená o vojenskú techniku, ktorú sa podarilo ukoristiť nepriateľovi. Jeho pôsobiskom sa stal Dobšiná, kde zostal až do konca vojny. O jej skončení sa dozvedel z rozhlasu. Prežíval obrovskú radosť, celé štyri roky sa túlal po bojiskách.
„Pred mojimi očami zomierali ľudia, ktorých som poznal, ktorým som videl do duše. Spomínam si na jedného chlapíka, mal už šesťdesiat rokov, bol to volynský Čech. Spolu sme boli pred Duklou, Nemci nás ostreľovali mínometmi. Neďaleko padla mína a vybuchla. Po pár sekundách ten Čech hovorí: "Co se děje, nic necítím…“ Zasiahla ho črepina a asi mu preťala miechu. Tam aj zomrel," dodal s tým, že neskôr dosť rozmýšľal o tom, ako o ľudskom živote rozhoduje náhoda.
Šteflovič sa stále cíti ako obyčajný človek. O svojom živote napísal autobiografiu Únik z moci šelmy a zbierku básní. Jeho diela zatiaľ vytlačené neboli.