Hoci ju náš zákon nedovoľuje, neznamená to, že sa na Slovensku nevykonáva v tichosti. Rezort spravodlivosti však zmenu zákona v tejto oblasti nepripravuje a otázku eutanázie sa nechystá otvárať ani ministerstvo zdravotníctva.
Doteraz tabuizovanú tému na Slovensku rozprúdil smutný prípad rodiny, kde život svojho ťažko chorého syna Dominika mal predčasne ukončiť jeho otec. V ich popradskom byte ho odpojil od pľúcnej ventilácie a chlapec sa udusil. Muž je obvinený z vraždy a polícia ho vzala do väzby. V tejto súvislosti sa začali ozývať hlasy, podľa ktorých by otec nemal byť posudzovaný prísne. Poukazujú na to, že viac ako 20-ročná starostlivosť o imobilné dieťa ho mohla vyčerpať fyzicky aj psychicky.
Prečítajte si glosu Mariána Repu O smrti.
Právnik, ktorý si neželá uviesť svoje meno, pre Pravdu povedal, že príbeh Dominika nie je jediný. „Viem o prípade, keď si pacient dlhodobo pripútaný k lôžku želal umrieť. Aby neboli stíhaní tí, ktorí by mu k smrti dopomohli na Slovensku, išli s ním do Švajčiarska. Vo Švajčiarsku je eutanázia povolená,“ opísal advokát.
O tom, že do Švajčiarska chodia ľudia aj za eutanáziou, vie aj ľudskoprávny aktivista Peter Weisenbacher. „Treba sa zamyslieť nad tým, že existuje ľudské právo na dôstojnosť a dôstojnú zdravotnícku starostlivosť. Mnohí ľudia si môžu klásť otázku, či eutanázia nie je náhodou len odpoveďou na to, že Slovensko má problém s paliatívnou medicínou a pomocou ťažko chorým a ich rodinám,“ mieni Weisenbacher.
Pripomenul, že je verejným tajomstvom, že v nemocniciach sa „tiché“ eutanázie vykonávajú, ale žiadny lekár to neprizná. „Pokiaľ má niekto také kruté bolesti, že normálna dávka analgetík nezaberá, tak je lekár viazaný mu dávku zvyšovať, a môže mu ju zvyšovať až pokým mu pacient nepovie, že už necíti bolesť. A to v zásade vedie k úmrtiu,“ vysvetlil Weisenbacher.
Existenciu „tichej eutanázie“ potvrdil aj psychológ Karol Kleinmann zo Slovenskej zdravotníckej univerzity. „Hovorí sa o tom a dokonca som počul, že ju robia aj rodinní príslušníci. Ak máte matku na smrteľnej posteli, ktorá má pred sebou pár týždňov života a trpí neznesiteľnými bolesťami napriek tomu, že berie morfium a máte medicínske vzdelanie, no tak je veľmi "lákavé pomôcť“ najbližšiemu a nenechať ho trápiť sa," povedal Kleinmann.
Celú problematiku eutanázie považuje za veľmi náročnú a je presvedčený, že si vyžaduje dôkladné a hlboké analýzy a výskumy. „Katolíci hovoria, že vždy treba život zachovať a nikto nemá právo ho narušiť. Ale kto má právo na to, aby vás napojil na prístroje a vy fungujete tak, že o sebe ani neviete?“ zamýšľa sa Kleinmann.
V téme sú aj otázky, ktoré skôr hovoria proti eutanázii. Ide o najmä jej zneužitie zo strany rodiny, ktorá sa nechce starať o chorého. Ďalší argument zase hovorí o pokroku v medicíne, ktorý je rýchly. Na choroby, ktoré sa dnes považujú za nevyliečiteľné, môže o pár rokov existovať liečba.
Štátne inštitúcie túto tému nepovažujú za aktuálnu a zmeny nechystajú. Neplánujú ani zakotviť asistované usmrtenie vo výnimočných prípadoch. Zdravotníctvo nechce o eutanázii ani počuť, s otázkami nás ministerstvo odkázalo na rezort spravodlivosti. „Eutanázia nie je téma jedného rezortu a kompetencie v danej veci má primárne ministerstvo spravodlivosti,“ reagoval zdravotnícky hovorca Peter Bubla.
Ministerstvo spravodlivosti tvrdí, že všeobecne ide o nadrezortnú tému, ktorá spadá do pôsobnosti viacerých rezortov. „Pri tejto problematike treba dôsledne rozlišovať terminológiu, otázky paliatívnej medicíny a brať aj do úvahy platný právny stav v oblasti zdravotnej starostlivosti a ochrany práv pacienta,“ povedala jeho hovorkyňa Alexandra Donevová a dodala, že zmenu v tejto oblasti nechystajú.
Dôvod, prečo by sa rozhodol človek pre dobrovoľnú smrť s pomocou lekára, sa dá podľa psychológa Kleinmanna nájsť v ľudskej psychike. „Psychická bolesť je niekedy oveľa horšia ako fyzická,“ vysvetľuje psychológ. Ľudia majú podľa neho najsilnejší pud zachovania života, a preto tento úkon radšej zveria do rúk lekárovi, ktorý to urobí za nich,“ uzavrel psychológ.
K európskym krajinám, kde je eutanázia legálna, patrí Belgicko, Holandsko, Luxembursko, Švajčiarsko a Albánsko. V týchto štátoch sa jej hovorí aj aktívna eutanázia a predstavuje podanie smrtiaceho prostriedku na žiadosť chorého. Vo väčšine európskych krajín ako je Slovensko, Francúzsko, Taliansko, Veľká Británia a ďalšie je zakázaná.
Advokát, ktorý Pravde potvrdil cestovanie Slovákov za eutanáziou, opísal, ako to Švajčiarsku prebieha. V krajine fungujú organizácie, ktorá pomáhajú záujemcom umrieť. Pacienta uložia v byte svojej organizácie do postele a pripravia mu smrteľnú dávku barbiturátov (lieky tlmiace centrálny nervový systém). Ten ich potom sám užije. Všetko nakrúcajú na kameru, prítomní sú dvaja svedkovia a po smrti okamžite kontaktujú políciu.
Takéto inštitúcie ponúkajú svoje služby aj cudzincom. Podmienkou je, aby najprv poslali lekársku správu. Kritériom je, že musí ísť o nevyliečiteľne chorých a trpiacich pacientov, medzi nimi sú aj ľudia s ťažkými depresiami. Nasleduje stretnutie s pracovníkmi kliniky a nezávislým lekárom. Chorý človek s nimi absolvuje dve stretnutia, medzi ktorými musí byť dlhší časový odstup. Pacient musí podpísať vyhlásenie, že si želá smrť a musia ho podpísať aj dvaja svedkovia. Ak sa niekto zo zdravotných dôvodov podpísať nemôže, nakrúti sa video, v ktorom dá ústny súhlas. Listiny i videá sa archivujú. Pred eutanáziou sa pacienta viackrát pýtajú, či je o svojom rozhodnutí presvedčený, poslednýkrát túto otázku dostane niekoľko minút pred smrťou. Eutanázia v takomto zariadení stojí niekoľko tisíc eur.