V reakcii na kauzu rôznych rozhodnutí senátov Najvyššieho súdu uviedla, že je potrebné pripraviť nový zákon o disciplinárnych konaniach. A to tak, aby boli presne vymedzené skutkové podstaty, ako je to v Trestnom zákone.
Bol podľa vás spor o zákonnosť inšpekcie viac právny alebo viac politický problém?
Celý spor o zákonnosti policajnej inšpekcie som vnímala skôr v rovine právnej, keďže som trestný sudca, nie v politickej rovine. Sú tu dve rozhodnutia Najvyššieho súdu. Jedno je rozhodnutie senátu, ktorému predsedal doktor Harabin. Druhé je rozhodnutie senátu, ktorému predsedal doktor Kliment.
Prvé rozhodnutie stojí v podstate na tom, že spod obžaloby bol oslobodený obžalovaný na základe toho, že dôkazy vykonávané v prípravnom konaní nevykonával orgán, ktorý je na to zákonom splnomocnený. Vykonávala to inšpekcia ministerstva vnútra. Podľa tohto rozhodnutia inšpekcia nemôže vykonávať úkony ako orgán činný v trestnom konaní, keďže nie je súčasťou Policajného zboru ako takého. Na základe toho senát obžalovaného oslobodil.
Ďalšie rozhodnutie Klimentovho senátu vyvracia názor predchádzajúceho s tým, že rozoberá postavenie inšpekcie. Uvádza, že napriek tomu, že je inšpekcia priamo podriadená ministrovi vnútra, je orgánom, ktorý môže vykonávať vyšetrovanie, a to z toho dôvodu, že je súčasťou Policajného zboru.
To, že samotná inšpekcia nie je podriadená priamo prezídiu Policajného zboru, ale je podriadená ministrovi vnútra, čo umožňuje zákon, ešte neznamená, že inšpekcia nie je súčasťou Policajného zboru.
Ako hodnotíte, že právna neistota a chaos okolo týchto rozličných rozhodnutí senátov Najvyššieho súdu trvali až pol roka?
Zamýšľala som sa nad tým, čo je dlhšia doba a kedy má zaujať stanovisko kolégium Najvyššieho súdu k dvom rozdielnym rozhodnutiam. Tu si treba uvedomiť, že ak vyjdú takéto rozdielne rozhodnutia, predseda kolégia má povinnosť zvolať kolégium, aby všetci sudcovia trestnoprávneho kolégia zaujali k týmto rozhodnutiam stanovisko. Je to dôležité najmä pre súdy nižšieho stupňa, aby vedeli, akým spôsobom majú rozhodovať.
Zaujatie stanoviska je veľmi dôležité práve pre právnu istotu a právnu stabilitu. Zjednoteniu stanoviska však predchádza určitý proces. Vyjadruje sa k tomu právnická fakulta, odborná verejnosť, kolégiá krajských súdov, Generálna prokuratúra. Najvyšší súd má byť vzorom. Myslím si však, že tá lehota sa dala skrátiť.
Vy ako dlhoročná trestná sudkyňa ste mali v minulosti nejaké pochybnosti, čo sa týka zákonnosti inšpekcie?
Nie. O inšpekcii som ohľadom zákonnosti nemala žiadne pochybnosti ani v minulosti a nemám ich ani teraz. Netreba si zamieňať, že inšpekcia je tu od roku 2007, pretože to nie je pravda. V tom roku bola len zmena organizačného poriadku ministerstva vnútra. Inšpekčná služba ako taká pôsobí vlastne od septembra 1994. Vtedy bola zaradená medzi zvláštne služby Policajného zboru.
Predsedníčka Najvyššieho súdu podala návrh na disciplinárne stíhanie troch sudcov senátu za svojvoľné rozhodovanie. Navyše sudcov Štefana Harabina a Viliama Dohňanského navrhuje preradiť na nižší súd. Čo si o tom myslíte?
Senát doktora Harabina v prípade právoplatne odsúdenej osoby, ktorá páchala majetkovú trestnú činnosť aj sexuálne násilie na sedemročnom dievčatku, rozhodol tak, že na slobode máme právoplatne odsúdeného páchateľa, ktorý sa tejto trestnej činnosti dopustil. To je pre mňa absolútne neprijateľné. Myslím si, že v tomto prípade ide o nespravodlivé rozhodnutie.
Toto je jasný príklad toho, ako má rozhodnutie jednotlivcov vplyv na celú justíciu. A to v tom smere, že aj verejnosťou bolo takéto rozhodnutie veľmi negatívne vnímané. Predsedníčka Najvyššieho súdu zodpovedá za chod súdu, ale taktiež ako predsedníčka súdu je povinná, ak sa dozvie, že sudca porušil svoje povinnosti, podať návrh na začatie disciplinárneho konania.
Takže postupovala len a len v súlade so zákonom a v súlade s tým, čo jej zákon ukladá. Samotné rozhodnutie o pochybení či nepochybení je však na disciplinárnom súde.
Možno sudcu potrestať za právny názor? Tým totiž argumentuje Štefan Harabin, že ho nemožno disciplinárne stíhať.
Sudcu nemožno v žiadnom prípade trestať ani stíhať za právny názor, ktorý vysloví v rozhodnutí. Treba však veľmi dôsledne rozlíšiť, čo je právny názor a čo je svojvoľné rozhodnutie. Tá hranica je naozaj niekedy veľmi tenká. Sudca je povinný rozhodovať v súlade s ústavou a so zákonmi. Veľmi často sa však zabúda na to, že je povinný rozhodovať aj spravodlivo.
Je spravodlivé, keď sa na slobodu dostane právoplatne odsúdený človek, ktorý spáchal množstvo trestných činov, vrátane sexuálneho násilia? Dostal sa na slobodu vďaka právnemu názoru, že sudca, ktorý ho súdil, bol v Česku odsúdený za prečin ohrozenia pod vplyvom alkoholu. Teraz si každý môže nájsť odpoveď sám, keď si položí na misky váh, čo je v tomto prípade spravodlivé.
Zvlášť, keď bol tento sudca odsúdený v Českej republike za prečin, ktorý bol v tom čase na Slovensku priestupkom. Paradoxom je, že doteraz nebol nijaký sudca disciplinárne odsúdený za svojvoľné rozhodnutie. Už by bolo treba jednoznačne určiť, čo je svojvôľa a čo právny názor. K tomuto by mal v prvom rade zaujať stanovisko aj disciplinárny súd.
Aj v minulosti bolo podaných viacero disciplinárnych návrhov za svojvoľné rozhodnutie, kde však ani raz disciplinárny senát nerozhodol, že ide o svojvoľné rozhodnutie. S tým sa nestotožňujem. Nedá sa všetko podriadiť pod právny názor.
Riešenie vidím v tom, že treba pripraviť nový zákon týkajúci sa disciplinárnych konaní. A to nielen ako procesný predpis, ktorý určuje priebeh disciplinárnych konaní, ale tak, aby boli presne vymedzené skutkové podstaty, ako je to v Trestnom zákone, a pravidlá budú jasné.
Dôveryhodnosť justície v očiach verejnosti prakticky neexistuje, po tejto kauze sa ešte viac znížila. Myslíte si, že ide o individuálne zlyhania alebo je to chyba systému?
Justícia je negatívne hodnotená verejnosťou práve v dôsledku zlyhania jednotlivcov. K tomuto zlyhaniu najčastejšie dochádza najmä u trestných sudcov. Verejnosť citlivo vníma kauzy, keď sudca nevezme do väzby obvineného, a ten následne zastrelí svoju partnerku a jej matku, alebo prepustí na slobodu právoplatne odsúdeného sexuálneho násilníka.
Rovnako procesné pochybenia pri obvinených vydaných z cudziny, keď je po rokoch hľadania takáto osoba prepustená z väzby. Toto veľmi znižuje dôveru v súdnictvo. Ďalšou príčinou nedôveryhodnosti sú prieťahy v konaní a reštančné veci. Treba povedať, že justícia nemá problém vysporiadať sa s prípadmi, ktoré denne prichádzajú na súdy. Tie sa vybavujú pomerne rýchlo, problémom sú staré prípady.
Justíciu najprv zavalila kupónová privatizácia, potom prišli rôzne pokusy, keď sa najprv vytvárali a neskôr sa rušili súdy. To bol jeden veľký chaos, kde sa spisy len prenášali a neriešili. Teraz sú súdy zavalené spotrebiteľskými vecami a množstvom exekúcií. Justícia a sudcovia potrebujú pokoj na prácu a jasné pravidlá.
Teraz hýbe justíciou elektronizácia. Vnímam to pozitívne. Ale vpadla do justície, ako by ste niekoho z praveku prehodili do súčasnej doby. V prvom rade však bolo treba situáciu v justícii uspokojiť a nevnášať politiku do justície, a to sa nám podarilo.
Ako štátna tajomníčka rezortu spravodlivosti ste sa venovali legislatívne najmä zákonom, ktoré majú chrániť spotrebiteľov. Viaceré sú už účinné, pomohli bežným ľuďom ohrozovaným šmejdmi, nebankovkami či exekúciami?
Veľmi som sa potešila, že vlani bol prijatý balík zákonov, ktorý zásadným spôsobom zmenil pohľad na spotrebiteľa a jeho ochranu. Veľmi dôležité je, že po dlhých rokoch bol do Občianskeho zákonníka zavedený pojem úžera. Dovtedy bol len v Trestnom zákone. Dôležité tiež bolo stanovenie maximálnej sumy 2-tisíc eur, pri ktorej nie je možné vykonať dobrovoľnú dražbu na nehnuteľnosť a rovnako nemožno predať nehnuteľnosť v exekúcii.
Považujem to za prvý pomerne veľký krok, ale ešte stále to nestačí. Nebankové subjekty a šmejdi stále hľadajú medzery v zákonoch s úmyslom zneužiť toho slabšieho. Čaká nás ešte veľa práce na zákonoch, aby sme vedeli každého, kto je v slabšom postavení, ochrániť.
Nebankovky museli požiadať o novú licenciu. Dostávajú ju však znovu aj pochybné spoločnosti. Načo sa teda menil zákon?
Cieľom tejto právnej úpravy bolo zabrániť pôsobeniu úžerníckych spoločností. Nebankové spoločnosti dostali tzv. druhú šancu. S udelením licencie akoby sa očistili. S týmto sa nemôžem stotožniť. Je to však v gescií ministerstva financií a Národnej banky Slovenska. Potešilo ma, že sa o túto problematiku začal zaujímať generálny prokurátor.
K týmto nebankovým subjektom treba povedať, že za nimi zostávajú milióny exekúcií ľudí. Ľudia sú exekvovaní na základe predovšetkým rozhodcovských rozsudkov. Až osemdesiat percent týchto rozhodcovských rozsudkov je nezákonných.
Ak tieto nebankové subjekty naozaj získali licenciu a chcú pôsobiť v tomto podnikateľskom segmente, nech prejavia dobrú vôľu a zoberú všetky exekúcie späť. Právni zástupcovia nebankoviek veľmi dobre vedia, z akého dôvodu a prečo súdy nezákonné exekúcie zastavujú.
Aký je stav s exekúciami najmä u dôchodcov, ktorí sú najviac ohrození?
Na základe informácií Sociálnej poisťovne sme na súdoch preverili exekúcie týkajúce sa seniorov. Tisícky takýchto exekúcií bolo zastavených z dôvodu nezákonnosti. Problémom však je, že stále chodia ďalšie a ďalšie návrhy.
Sú to stále tie isté spoločnosti, pre ktoré sa seniori stali ľahkou korisťou. Seniori sa totiž nedokážu brániť, majú malé, ale stabilné príjmy a sú vlastníkmi bytov alebo domov. Týmto bezbranným ľuďom chceme pomáhať. Nemôžeme ich trestať za chudobu.