Najmä v západnej Európe si pri tejto príležitosti na verejných zhromaždeniach pripomínali medzinárodný deň vojnových veteránov.
O 1. svetovej vojne, ktorú pôvodne označovali ako Veľkú, pretože nik netušil, že o dve desaťročia vypukne ďalšia, ešte väčšia, sa hovorilo aj na pietnom akte pri slovensko-rakúskej hranici v Petržalke. Pred šiestimi rokmi sa tu dokončili rekonštrukčné práce na obnove vojenského cintorína, jediného svojho druhu v Bratislavskom kraji.
V rokoch 1916 až 1918 tu pochovali 331 príslušníkov dvanástich národov, ktorí síce bojovali na rozličných stranách frontov, ale posledný, neúspešný zápas o život zviedli spoločne vo vojenských lazaretoch v Bratislave a neďalekej rakúskej obci Kittsee. Najviac medzi nimi bolo Slovákov a Čechov – stodvanásť.
Za účasti predsedu Národnej rady Petra Pellegriniho, predstaviteľov Ozbrojených síl, diplomatických misií na Slovensku, odbojárov, ale aj novodobých vojenových veteránov a bratislavskej mládeže, v stredu položili vence k centrálnemu krížu, ktorý sa jediný zachoval z pôvodnej architektúry cintorína.
„Aký mala zmysel smrť týchto mužov z polovice Európy, ktorí tu našli miesto svojho posledného odpočinku?“ pýtali sa rečníci. Ak nebola varovaním pred vypuknutím ešte krvavejšieho konfliktu, tak nech je spolu s ďalšími novonadobudnutými skúsenosťami ľudstva mementom v dnešných napätých časoch. Na spomienkové podujatie nadviazal druhý ročník behu na počesť vojnových veteránov.
V prvej svetovej vojne padlo okolo 10 miliónov vojakov, v druhej 24 miliónov, ku ktorým však treba pripočítať státisíce obetí z radov civilného obyvateľstva aj povraždených v rámci holokaustu. Kruté osudy vyše troch stovák vojakov pochovaných na okraji Petržalky upozorňujú, že nielen ľudské životy, ale i mier môže byť krehkejší ako lupene červených makov.
Pôvodný článok z agentúr sme nahradili článkom z denníka Pravda.