Ľudia z pracovných agentúr sa domnievajú, že dôvodom je neochota nezamestnaných cestovať za prácou alebo sa za ňou presťahovať – čo je inde vo svete bežné. Sociologička však tvrdí, že v skutočnosti na to nemajú šance ani dôvod, keďže odchod z domáceho prostredia im sociálnu situáciu nezlepší, nanajvýš si zničia rodinu.
„Drvivej väčšine sa nechce za prácou cestovať ani sa presťahovať,“ mieni prezident HR Aliancie (bývalej Asociácie personálnych agentúr Slovenska) Luboš Sirota. Podľa neho, ak štát konečne účinne nezasiahne, v roku 2016 nezamestnaných prestane ubúdať. A deväť percent zostane „dnom“, pod ktoré už miera nezamestnanosti neklesne.
Práve pracovné agentúry pritom kritizujú, že na Slovensku príliš rastie minimálna mzda, že sa pre zamestnávateľov sprísnil Zákonník práce.Monika Čambáliková, sociologička
Podnikom, pokračuje Sirota, nezostane iné, len dovážať pracovnú silu z Bulharska a Rumunska, no aj pre tú bude Slovensko iba prestupnou krajinou na ceste za lukratívnejšou prácou na Západe. Kam, ostatne, smerujú aj mnohí Slováci, keďže je im jedno, či za robotou pocestujú 500 kilometrov do Bratislavy alebo 1 500 do Nemecka či Veľkej Británie, kde však získajú viacnásobnú mzdu. „Na tento začarovaný kruh nemá štát v súčasnosti riešenie,“ hodnotí Sirota.
HR Aliancia si v októbri dala urobiť prieskum, z ktorého vyplynulo, že ochota nezamestnaných cestovať za prácou je mizivá. Najnižšia dokonca v Banskobystrickom kraji, kde je nezamestnanosť v rámci Slovenska druhá najvyššia. Asi dve tretiny z reprezentatívnej vzorky 400 oslovených by síce za prácou dochádzali, väčšina najviac hodinu denne. Sťahovať sa za prácou odmietlo 71,5 percenta respondentov.
Sociologička SAV Monika Čambáliková výsledky výskumu spochybňuje a upozorňuje, že jeho metodika nezohľadňuje dôležité faktory. Napríklad, že ľudia sa nemajú do čoho presťahovať, že na cesty za prácou im zrušili dopravné spoje, že dochádzkou často získajú len takú nízku mzdu, aká v kombinácii s cestovným a ďalšími nákladmi ich rodinám neponúkne vyšší štandard – akurát ich rozbije. „Práve pracovné agentúry pritom kritizujú, že na Slovensku príliš rastie minimálna mzda, že sa pre zamestnávateľov sprísnil Zákonník práce,“ pripomína Čambáliková.
Podľa prieskumu je priemerný Slovák ochotný za cestovanie za prácou platiť najviac 50 eur mesačne. Pätina opýtaných povedala, že cestovanie si „finančne nemôže dovoliť“. Sirota z toho vyvodzuje, že mnohí nezamestnaní v skutočnosti prácu majú. Príjem, ktorý si „vyskladajú“ zo sociálnych dávok, prác na dohody, rôznych „fušiek“, prípadne z predaja produktov svojej záhradky, je zrejme vyšší, než by mali v riadnom zamestnaní s odpočtom výdavkov na dopravu.
Sociologička reaguje, že v tomto správaní nezamestnaného netreba hľadať lenivosť, ale logiku. „Naši ľudia chodili v minulosti na múračky za oceán. Aj dnes sa slovenské ženy musia starať nie o vlastné deti, ale o seniorov v zahraničí, aby svojim rodinám zabezpečili slušnejšie príjmy. Majú možnosť získať ich doma? Aj keby prešli stovky kilometrov?“ pýta sa. Podľa nej by ľudia nemali byť postihovaní za to, že sa správajú racionálne.
Skutočný dôvod, prečo si agentúry z vlastnej vôle dali prieskum urobiť, vidí sociologička skôr v tom, že v nezamestnaných tušia cieľovú skupinu, na ktorej budú môcť výhodne zarobiť. Najmä v súvislosti s najnovším zámerom ministerstva práce, ktoré chce s nimi spolupracovať pri riešení problémov s nezamestnanosťou. „Zbadali veľký priestor pre svoje podnikanie a aktivity,“ mieni odborníčka. Odporúča im, nech sa namiesto zdierania a kontrolovania ľudí, či „náhodou nepredali susedovi načierno zopár domácich paradajok, aby vôbec prežili“, pousilovali radšej pomôcť im prijateľným spôsobom.
HR Aliancia uznáva, že silným dôvodom nesťahovať sa je nedostatok nájomných bytov. V bytofonde je asi 50-tisíc nájomných bytov, čo je podiel necelých päť percent. Kým v Rakúsku je to 40, vo Švajčiarsku 50 percent. A kto predá hoci aj veľký dom v Rimavskej Sobote, nemá pri súčasných cenách nehnuteľností šancu kúpiť si za zinkasované peniaze vlastné bývanie v Bratislave. „Výstavba dostupného nájomného bývania výrazne zaostáva. Mnohí ľudia nechcú bývať na ubytovniach a prenájmy súkromných bytov sú pre nich pridrahé. Preto radšej zostávajú doma a poberajú dávky,“ pripúšťa člen prezídia HR Aliancie Peter Dosedla.
Rozvoj nájomného bývania si terajšia vláda v roku 2012 zakotvila do programového vyhlásenia. Vlani pribudlo asi 2 000, záujem však bol až o zhruba 5 000 ďalších nájomných bytov. Tohto roku na ne štátny rozpočet vyčlenil 20 miliónov eur. Bytovka s 20 bytmi vyjde pritom asi na milión eur. Vláda oznámila, že v oblastiach s vyššou nezamestnanosťou dotácie na ich výstavbu dosiahnu 55 až 85 percent. Zvyšok sumy si budú môcť mestá a obce požičať za nulový úrok od Štátneho fondu rozvoja bývania. Situácii by pomohlo, keby takéto byty neponúkal len verejný sektor, ale aj súkromné firmy. Tie však chcú radšej postavené byty okamžite predať, nie čakať, že sa im náklady vrátia o 15–20 rokov.
Mierne uľahčiť presťahovanie sa za prácou by od januára mohla už schválená novela zákona o službách zamestnanosti. Zavádza príspevok na mobilitu a prácu. „Kto sa čo i len prechodne presťahuje do vzdialenosti aspoň 70 km, štát mu zaplatí 80 percent nákladov na bývanie, najviac však pol roka a v sume 250 eur mesačne,“ pripomína štátny tajomník rezortu práce Branislav Ondruš. Príspevok by podľa neho v roku 2016 mohol pomôcť presťahovať sa asi 800 žiadateľom.