Vzory na malých štvorčekoch obkladačiek za barom kaviarne sa zvláštne lesknú, pretáčajú a premieňajú. Nedokážem sa od nich odpútať, iba kmitám očami z jednej strany na druhú. Nič iné nevnímam. Až kým nezačnú neznesiteľne hlasno tikať veľké hodiny na stene, ktorých ručičky blikajú na červeno. Do toho všetkého sa miešajú postupne silnejúce zvuky kávovaru.
Postava na opačnej strane začala kopať do lavice. Keď sa na ňu chcem pozrieť, vydesí ma plameň šľahajúci z kozuba, na barovom pulte vzápätí drnčí mobil tak hlasno, že mám nutkanie zapchať si uši.
Konečne si môžem zložiť okuliare a slúchadlá simulátora a zbaviť sa skľučujúcej zmesi zvukov a obrazov. Autisti takú možnosť nemajú. Pocity z minútového programu virtuálneho simulátora sú ich každodennou realitou. Veľmi výrazne vnímajú detaily, ktorých väčšinu my ostatní vieme pohodlne ignorovať. Pri všetkom, čo robia, sa musia vyrovnávať s „neporiadkom“ vonkajších podnetov. Prekáža im nepravidelnosť, väčšinou potrebujú mať presný program a pokyny.
S diagnózou autizmus a so všetkým, čo je s ňou spojené, sa pasuje aj 23-ročný Juraj Vacula. Nechce sedieť doma, pomáha mu pocit, že je užitočný a môže niečo robiť. Vyskúšal viacero zamestnaní. Lisoval baly, lepil etikety na výrobky, robil pomocné práce v kancelárii. Na žiadnom mieste však nevydržal dlho. Dôvodom bolo najmä nepochopenie zo strany kolegov.
„Hlavný problém bol v tom, že ľudia, ktorí v zamestnaniach boli, sa správali tak, akoby chceli moju diagnózu vymazať. Pozerali sa na mňa, akoby som si ju vymýšľal. Chceli ku mne pristupovať ako k zdravému človeku, a to sa nedá. Niekedy sa mi napríklad stáva, že pri práci sa nenajem a treba mi to pripomínať. Tým, že v jednej zo spoločností, kde som bol zamestnaný, robila aj moja mama, doniesla mi desiatu. Účtovníčka na ňu spustila, prečo by mi mala nosiť jedlo ako malému dieťaťu,“ opisuje svoje skúsenosti Juraj.
Ako sám hovorí, práca je preňho dôležitá. Jednak preto, lebo vyžiť z polovičného invalidného dôchodku sa nedá, a okrem toho, keď je stále doma, upadá. Ďalším dôvodom sú podľa neho viaceré schopnosti, ktorými práve autisti vynikajú. Sú precízni, pedantní, nevedia klamať či intrigovať, čo by malo zamestnávateľovi iba vyhovovať.
Na ceste za vysnívanou prácou teraz Jurajovi pomáha koučka Anikó. „Naša spolupráca je v podobe dobrého kamarátstva. Robíme spolu úlohy, diskutujeme. Teraz plánujeme nejaké počítačové kurzy. Chcel by som robiť na informáciách železníc, pretože ma baví doprava. To by som si chcel vyskúšať,“ plánuje Juraj.
Anikó je v projekte Autisti v práci. V rámci neho sa školí desať koučov, ktorí pracujú so skupinou tridsiatich autistov z rôznych častí Slovenska. Pripravujú ich na zamestnanie, a tým aj integrujú do spoločnosti. Projekt je určený pre ľahšie a stredné formy tejto vývojovej poruchy. Podmienkou je, aby autisti boli ochotní a schopní pracovať.
„Kouč si s takýmto človekom vytvorí vzťah, musí si získať jeho dôveru. Následne zisťuje oblasti jeho záujmu a snaží sa určiť druhy prác, ktoré by boli preňho vhodné. Na základe toho potom vyhľadá potenciálneho zamestnávateľa v okolí bydliska klienta a pripraví pracovné prostredie na príchod človeka s autizmom. Klient príde pracovné prostredie najskôr pozorovať, aby si naň zvykol, a s pomocou trénera sa zapracuje. Cieľom je, aby autista postupne pracovať sám,“ vysvetlil Mikuláš Štubňa zo Spoločnosti na pomoc osobám s autizmom (SPOSA), ktorá projekt organizuje.
Podľa ďalšej koučky Silvie Šmihelovej autisti vyhľadávajú samostatnú prácu v tichom prostredí, keďže citlivo vnímajú hluk a rôzne podnety. Vyhovuje im napríklad administratíva, práce v záhrade alebo upratovanie. Veľmi dôležité je, aby presne vedeli, čo je náplňou práce.
„Mnohokrát sa stretneme s prípadom, že klient si napríklad predstavuje prácu v sklade ako to, čo chce robiť. Ale keď sme si tú činnosť prešli reálne, tak sa to vôbec nezlučovalo ani s jeho zdravotným stavom a nakoniec ani s predstavami,“ spresnila Šmihelová.
Prezident Asociácie zamestnávateľských zväzov a združení SR Rastislav Machunka považuje projekt Autisti v práci za veľké plus. Má však podľa neho význam skôr pre ľudí s touto diagnózou ako pre zamestnávateľov. „Je to riešenie pre niekoľkých ľudí, ktorí majú tento problém. Pre zamestnávateľov to nejaký zásadný význam nemá,“ povedal Machunka.