Odvolávala sa na vysielanie londýnskeho rozhlasu, ktorý už predtým oznámil správu o kapitulácii nemeckej brannej moci v Remeši. V nedeľu uplynulo 71 rokov od tejto udalosti. Ako ju prežívalo Slovensko?
Nemci kapitulovali dvakrát. Prvýkrát sa vzdali predstaviteľom protihitlerovskej koalície vo francúzskom Remeši, kde vtedy sídlil hlavný stan generála Dwighta Eisenhowera. Stalin si vzápätí vynútil zopakovanie tohto aktu v Berlíne, v sovietskej okupačnej zóne.
Málo sa vie, že v ten istý deň, 8. mája 1945, kapitulovala aj vláda slovenského vojnového štátu na úteku. V rakúskom Kremsmünsteri podpísala dokument, ktorým sa bezvýhradne podrobila americkému generálovi Waltonovi Walkerovi.
V Bratislave už v tom čase úradovala takmer mesiac nová štátna moc, Zbor povereníkov, ktorý ešte na začiatku Povstania ustanovila Slovenská národná rada. Na povereníctve vnútra sa práve konala porada o aktuálnej bezpečnostnej situácii.
Napríklad o tom, že v niektorých mestách berú spravodlivosť do svojich rúk tzv. revolučné milície a popravujú prisluhovačov bývalého režimu. Svojvôli samozvancov bolo treba urobiť rázny koniec.
Z Košíc do Bratislavy vyrazil v ten deň prezident Československa Edvard Beneš so svojím sprievodom. Do metropoly východu prišiel už 3. apríla, deň pred oslobodením Bratislavy vojskami maršala Malinovského, z Londýna cez Moskvu. Košice sa tak na viac ako mesiac stali hlavným mestom obnovujúceho sa spoločného štátu Čechov a Slovákov.
Cestou z Košíc do Bratislavy sa Beneš zastavil ešte v Banskej Bystrici a tam sa dozvedel, že Bystričania oslávili koniec vojny už 7. mája. Správu o nemeckej kapitulácii v meste podvečer toho dňa rozšírili regionálne noviny Vatra.
"Kameloti vykrikovali: Nemecko padlo! Nemecko kapitulovalo, námestie sa čoskoro zaplnilo a tie noviny išli doslova na dračku,“ spomína Koloman Zúrik, ktorý vtedy navštevoval tretí ročník strojníckej priemyslovky.
Ale tak siedmeho, ako aj ôsmeho mája sa ešte v Prahe bojovalo, dymilo sa z barikád. Pravda a ďalšie bratislavské denníky prinášali informácie o priebehu pražského povstania, ako mu idú na pomoc spojenecké vojská.
Foto: MÚZEUM SNP, BANSKÁ BYSTRICA
Beneš mal tých informácií dozaista viac, ale keď sa ho 5. mája ešte v Košiciach spýtali novinári, aký vplyv na ďalší osud ČSR bude mať obsadenie západnej časti krajiny armádou USA, odpovedal bez váhania: „Nijaký, lebo územie celého štátu krátko po jeho oslobodení prevezmeme do vlastnej správy,“ povedal prezident.
Lenže nebolo mu to celkom jedno. Keď na druhý deň jednotky generála Georgea S. Pattona oslobodili Plzeň, Beneš mal – podľa spomienok ľudí z jeho blízkeho okolia, napríklad Prokopa Drtinu – zjavne dobrú náladu, zatiaľ čo komunisti prepadli „chmúrnym úvahám“.
6. mája 1945 mohli byť jednotky generála Georgea Pattona aj v Prahe. Vrchný veliteľ Eisenhower mu však nariadil zostať v Plzni po tom, čo od náčelníka generálneho štábu Alexeja I. Antonova dostal správu, v ktorej sovietske velenie žiada spojencov nepostupovať na východ od pôvodne zamýšľanej línie České Budějovice – Plzeň – Karlove Vary.
Dôvod? „Aby sa predišlo možnému premiešaniu jednotiek.“ Eisenhower to akceptoval, keďže už v apríli dostával správy o napadnutí amerických lietadiel, ktoré sa dostali príliš na východ, sovietskymi stíhačkami a podobným konfliktom sa chcel vyhnúť.
Keď sa Beneš a jeho sprievod vybral 8. mája z Košíc do Banskej Bystrice, bolo už rozhodnuté nielen o kapitulácii nemeckých ozbrojených síl, ale aj tom, ktoré vojská obsadia Prahu. Stojí za zmienku, že prezident cestoval väčšinou autom, slovenské železnice boli totiž po prechode frontu stále v dezolátnom stave. Do Bratislavy dorazila prezidentská autokolóna 9. mája 1945 o 16.30 hodine.
„Mesto sa bohato vyzdobilo zástavami a jeho obyvateľstvo pripravilo prezidentovi republiky slávnostné a srdečné privítanie,“ napísali na druhý deň noviny. „Pri vystúpení z auta dievčatá v národných krojoch odovzdali manželke pána prezidenta kyticu ruží.“
Slávnostné zhromaždenie bratislavskej verejnosti sa konalo na Hviezdoslavom námestí pred Národným divadlom. Jeho balkón bol vyzdobený veľkými obrazmi Stalina a Beneša. Prezident predniesol svoj prejav v slovenčine a okrem iného povedal: „Sľúbme si, že budeme navždy pri sebe stáť a že navždy spolu pôjdeme, aby sa nám nemohlo opakovať to, čo sa nám stalo v tejto vojne.“ Nasledoval búrlivý potlesk…