Čo by ste pomenovali ako najsilnejší odkaz prezidenta Michala Kováča?
Vo veľmi vážnej, dokonca v rozhodujúcej dejinnej chvíli pre Slovensko sa okolo jeho demokratického postoja zhromaždilo celé demokratické Slovensko a zároveň aj nádej zahraničia, ktoré chcelo, aby sme boli súčasťou EÚ a NATO. Bol to on, okolo ktorého sa všetko točilo. Malý odkaz je tiež v tom, že dejiny naozaj často tvoria jednotlivci, že takýto správny postoj môže mať jeden človek.
Ako ste ho vnímali v bežnom ľudskom kontakte?
Vždy ten vzťah s ním bol veľmi korektný a naše rozhovory boli úprimné a boli rovnaké vtedy, keď som bol predseda parlamentu a on minister financií, a tiež po tom, čo odišiel s Vladimírom Mečiarom a ja som zostal vo VPN. Aj potom, keď bol prezidentom. Čiže on sa nezmenil, zostal rovnakým človekom.
Faktom je, že Michal Kováč bol v počiatkoch HZDS, teda v rokoch 1991 a 1992, blízkym spolupracovníkom vtedajšieho premiéra a šéfa HZDS Vladimíra Mečiara. Ako sa vtedy prejavoval ako politik?
Keď sme odvolávali Vladimíra Mečiara z funkcie v apríli 1991, tak Michala Kováča a Rudolfa Filkusa sme v centrále VPN vyčleňovali z celého Mečiarovho kolektívu. Preto sme ich aj neodvolali. Michal Kováč a Rudolf Filkus prišli ku mne do kancelárie predsedu a povedali, že podávajú rezignáciu a trvajú na nej. Vtedy bol Michal Kováč takmer identifikovaný s Vladimírom Mečiarom. Na moju adresu povedal niečo také, že asi závidím Vladimírovi Mečiarovi jeho schopnosti, keď naňho útočím. Ale nenarušilo to naše vzťahy. Treba povedať, že v rozhodujúcich chvíľach, keď bol zápas medzi VPN a Vladimírom Mečiarom, Michal Kováč bol na druhej strane. Priznám sa, že kvôli tomu som ho v prezidentských voľbách v parlamente nevolil. Povedal som si, že cez toto sa celkom neviem dostať.
Michal Kováč bol posledným predsedom Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej federatívnej republiky, akú úlohu zohral pri delení bývalej federácie?
Mám to len sprostredkovane, že bol pokojný a konštruktívny. Tie rokovania boli často hektické a plné emócií. Treba tiež povedať, že Michal Kováč chcel samostatné Slovensko. Záležalo mu na tom, a preto zrejme tvoril pri rokovaniach líniu, ktorá smerovala k rozdeleniu. Všetky tie modely konfederácie či únie s Českom boli nereálne.
Po rozdelení federácie Michal Kováč nebol spočiatku hlavným favoritom HZDS pri voľbe hlavy štátu v Národnej rade. V prvej voľbe neuspel iný kandidát hnutia Roman Kováč. Čo napokon zavážilo, že Michal Kováč získal dostatočnú podporu?
Od začiatku ho sprevádzalo, že bol korektným a priateľským človekom. Prišiel ku nám rokovať aj na KDH. Pamätám si, že ako ústavnoprávny výbor sme boli v Tatrách a jeden z poslancov HZDS mi povedal, že sú rozhodnutí Michala Kováča voliť. Myslím si, že zavážilo jeho ľudské, pokojné vystupovanie. Bol človekom konsenzu a mal aj skúsenosti. Po oznámení o jeho zvolení za prezidenta celá sála v parlamente začala spontánne tlieskať. Pamätám si, že na tvári Vladimíra Mečiara nejaký veľký šťastný úsmev nebol.
Zlomový okamžik nastal vtedy, keď si Michal Kováč uvedomil, že alebo sa vzoprie, alebo bude v područí.
Kľúčovým momentom v politickom vývoji Slovenska sa stala Kováčova správa o stave republiky v marci 1994, v ktorej kritizoval pôsobenie Mečiarovej vlády, čo následne viedlo k jej odvolaniu. Dá sa povedať, že od toho momentu sa stal Kováč najväčším politickým nepriateľom Mečiara?
Nie, myslím si, že sa to začalo už dávnejšie. Už na jeseň 1992 prišiel za nami na KDH jeden režisér s odkazom od Milana Kňažka, že krajina je vo veľkom nebezpečenstve. Vzápätí na to bol tlak na odchod Kňažka. Michal Kováč najskôr váhal a potom Kňažka odvolal. Potom išli kauzy s odmietnutím vymenovania Ivana Lexu za ministra privatizácie. Zlomový okamžik podľa mňa nastal vtedy, keď si Michal Kováč uvedomil, že alebo sa vzoprie, alebo bude v područí. Podľa mňa si uvedomil niekoľko vecí, že dosiahol svoj životný vrchol, a teda si zrátal, či po ňom zostane pamiatka, alebo zostane niekým, koho si nebudú vážiť. Tá správa prezidenta bola veľmi zaujímavá. Michal Kováč vystúpil spôsobom, ktorý bol trošku aj úsmevný. Prečítal svoj riadny prejav a keď ho dokončil, vytiahol ďalšie dva papiere, ktoré boli jeho, a povedal ten svoj pamätný prejav. Vtedy nastala pre nás situácia, a zrejme to isté si uvedomila aj SDĽ, že alebo teraz odvoláme Mečiara, alebo Michal Kováč zostane v tom zápase osamotený.
Nepovažujete za chybu, že po odvolaní premiéra Mečiara nastupujúca vláda Jozefa Moravčíka nezostala pri moci dlhšie ako len do jesene 1994?
Považujem to za veľkú chybu, ale to bola záležitosť SDĽ. Trvala na tom, že voľby musia byť rýchlo. V rámci toho povedala, že netreba odvolať Ivana Gašparoviča a zostane na poste predsedu parlamentu. Vtedy v postkomunistickej Európe bola na vrchole ľavica a SDĽ bola presvedčená, že predčasné voľby vyhrá. Nakoniec sa v koalícii Spoločná voľba len o chlp dostala do parlamentu.
V auguste 1995 agenti SIS podľa výpovede jej vtedajšieho príslušníka Oskara Fegyveresa uniesli prezidentovho syna do Rakúska. Únos sa vyšetril, ale nedostal sa pred súd kvôli Mečiarovým amnestiám. Prečo politici nepovýšili spravodlivosť nad tvrdenie, že amnestie sú právne nezrušiteľné?
KDH do toho stále bilo. Bola to prvá agenda KDH. Vždy som sa vyjadroval, že sme dali generálny pardon v novembri 1989 a druhýkrát sa generálny pardon na Slovensku nemôže dávať. No nebolo 90 hlasov. Robert Fico hovoril, že amnestie boli morálny suterén a že ich zrušenie je z ústavného hľadiska nemožné. Nie je to pravda. Spokojne sa môžu zrušiť, ak boli z morálneho hľadiska neprípustné. Takto sme rušili rozsudky z celého obdobia komunizmu zákonmi o rehabilitácii. Morálny princíp stojí nad zákonom. Právne by to bolo v poriadku. Myslím si, že tá veľká úcta, ktorú teraz vláda a Robert Fico preukázali Michalovi Kováčovi, nejakým spôsobom to všetko nahrádza.
Aj keď sa prezident rozhodnutia súdu nedožil, myslíte si, že raz kauza únosu poputuje pred súd?
Mala by. Je to záväzok. Na Slovensku sa všetko prepáči a nič sa nedotiahne do konca. Mečiarove amnestie sú takou výzvou, aby sme sa s tým vysporiadali. Aj keď by to už bolo premlčané, ale ide o historickú pravdu.
Prezident Kováč čelil viacerým snahám, aby odišiel z najvyššej ústavnej funkcie, ale nič ho nezlomilo.
V tom bol pevný. Som presvedčený, že za touto jeho pevnosťou bola aj viera v Boha. To je obrovsky silný ľudský a psychologický moment, že človek sa môže vnútorne oprieť o niečo, v čo verí, že je večné a trvalé. Potom to boli aj jeho prirodzené danosti a tuhá východniarska nátura. Som presvedčený, že našiel nás, celú opozíciu, ktorá sa okolo neho zomkla. A nielen my, ale aj okolité krajiny vrátane Západu a USA.