Leopoldovská masakra stále neprebolela

, 22.11.2016 17:00
Leopoldov, pamätník, policajt
Pamätník s menami obetí leopoldovskej tragédie. Snímka je z augusta tohto roka. Autor: ,

Televízia v ten večer náhle prerušila vysielaný film. Okamžite bolo jasné, že sa deje čosi mimoriadne. Z naliehavého oznamu, ktorý prišiel vzápätí, behal mráz po chrbte.

Sedem väzňov na úteku. Unikli z najprísnejšieho slovenského väzenia s najtvrdšími podmienkami v Leopoldove. Sú ozbrojení, na rukách majú krv piatich členov väzenskej stráže a jedného väzňa, ktorých bezohľadne zavraždili. Ľudia nielen z blízkeho okolia mesta sa vtedy doma pozamykali, pozatvárali okná. A ovládol ich strach.

„Nedá sa na to zabudnúť,“ spomína 25 rokov po leopoldovskej masakre Oľga Zennerová, matka najmladšej obete. „So smrťou syna sa nikdy nevyrovnáme, stále to bude bolieť. Útechou je nám aspoň dcérka a jej dve deti,“ hovorí žena, ktorá aj s manželom Gustávom chodí pravidelne na každé výročie tragédie zapáliť „k base“ sviečku. Aj túto stredu zájdu obaja na spomienkovú slávnosť a omšu pri príležitosti štvrťstoročia smutnej udalosti.

Písal sa 23. november 1991, keď sa skupinka leopoldovských odsúdených odhodlala na útek, ktorý chystala už dva mesiace. Boli pripravení prebiť sa von za každú cenu. Tibor Polgári (vtedy 30-ročný) „sedel“ za lúpežné prepadnutie a vydieranie deväť rokov, Ondrej Harvan (30) zase 23 rokov za vraždu. Vladimírovi Dudovi (25) vymeral súd za krádeže osem rokov, Milošovi Urigovi (22) za lúpež sedem, Václavovi Fedákovi (21) štyri a Daliborovi Bajgerovi (20) 11 rokov. Posledný Bartolomej Botoš (26) si odpykával 10 rokov za násilnú trestnú činnosť.

Cestu na slobodu začali trestanci vraždou dozorcu Františka Slobodu (†37). Polgári ho po skončení sčítania väzňov požiadal, aby mu otvoril mrežu, vraj chce iba do schránky hodiť list. Keď sa tak stalo, strážnika napadol. Pridal sa aj Uriga, ktorý ho sedemkrát bodol nožom do hrudníka a namieste usmrtil. Polgári sa prezliekol do Slobodovej rovnošaty. Na to sa utečenci presunuli do väzenskej kancelárie. Tam zbili, spútali a okradli štyroch dozorcov a obliekli si ich uniformy. Zmocnili sa aj kľúčov od mreží oddeľujúcich jednotlivé bloky a vnikli do priestoru operačného strediska pri hlavnej bráne väznice. Tam potom brutálne nožmi zavraždili štyroch strážcov: Milana Černého (†50), Milana Galbavého (†34), Igora Jošta (†28) a Mariána Zennera (†20). Ďalších dvoch ťažko zranili a posledného si aj s dvoma samopalmi a štyrmi pištoľami zobrali ako rukojemníka. Spolu s ním sa ešte vrátili späť do väznice, kde Polgári bez milosti zastrelil väzňa, ktorého vraj „nemal rád“.

Leopoldovská väznica.
Leopoldovská väznica. Autor: SITA, Diana Černáková

Už voľní potom trestanci zamierili do Poľska. Tam plánovali nastúpiť na loď a odplávať do Austrálie. Najprv ukradli zopár áut, ale vždy skončili s prázdnou nádržou. Preto sa rozhodli pokračovať vlakom. No dopustili sa chyby. Nastúpili na spoj, ktorý ich odviezol naspäť do Leopoldova. Na druhý deň boli nútení vzdať sa polícii, ktorá ich po rozsiahlej akcii objavila ukrytých v stohu neďaleko poľnohospodárskeho družstva v obci Žlkovce v okrese Hlohovec. Celá dráma trvala len okolo 20 hodín, no jej dôsledky boli mimoriadne tragické. Okrem slobodného Zennera boli všetci zavraždení muži ženatí a zanechali po sebe vdovy a dokopy deväť detí.

Vrahov odsúdili vo februári 1993. Polgári, Uriga a Harvan dostali doživotie, Botoš 18, Bajger a Fedák 15 a Duda 13 rokov väzenia. Harvana našli krátko po rozsudku v cele obeseného. Od masakry uplynuli roky a traja z jej aktérov sú už dnes na slobode. Ako prvého prepustili v roku 2009 Fedáka, ktorý si odsedel 19 rokov. „Je mi to veľmi ľúto, ale neviem to už zmeniť,“ povedal po opustení väzenia. Duda sa spoza mreží dostal v roku 2011, Bajger vlani. Botošovi sa výkon trestu skončí v novembri 2017. Polgári, ktorý je za mrežami nepretržite od roku 1984, čím drží rekord najdlhšie väzneného slovenského občana, môže požiadať o podmienečné prepustenie v roku 2018. Uriga o štyri roky neskôr.

Prečo sa leopoldovskí väzni odhodlali na túto brutálnu formu úteku? Treba si pripomenúť kontext vtedajšej doby. Bolo krátko po nežnej revolúcii a amnestii, ktorú vyhlásil vtedajší prezident ČSFR Václav Havel. V Leopoldove boli umiestnení najťažší zločinci, za vraždy, znásilnenia, lúpeže. Ani rozsiahla Havlova amnestia sa preto nevzťahovala na všetkých z 2 500 tamojších trestancov. Tí, čo museli zostať, cítili krivdu. Medzi nimi aj väzeň Polgári. Už v roku 1990 sa zviditeľnil ako hlavný iniciátor nepokojov, ktoré vyvrcholili najväčšou väzenskou vzburou v slovenských dejinách.

Schyľovalo sa k nej tri mesiace, keď agresivita a odvaha väzňov postupne rástli. A naplno prepukla 28. marca 1990 ráno, keď zapálili strechu väznice a pri jednej z brán nechali vybuchnúť plynové fľaše. Po šesťhodinovom neúspešnom vyjednávaní zasiahli jednotky rýchleho nasadenia a vzbúrencov spacifikovali. Konečná bilancia? Jeden väzeň mŕtvy, 30 zranených, materiálne škody za vyše 27 miliónov Kčs. Zo 145 obvinených obžalovali 73 osôb, z ktorých bolo v apríli 1993 odsúdených 61, a to celkovo na 345 rokov a 10 mesiacov. Polgári, ktorý sa počas vzbury vyhlásil za „riaditeľa väznice“, však dva mesiace predtým vyfasoval výnimočný trest za neskoršiu masakru.

Podľa generálneho riaditeľa Zboru väzenskej a justičnej stráže Milana Ivana je vražda piatich príslušníkov zboru pri úteku odsúdených pred 25 rokmi dodnes mementom upozorňujúcim na náročnosť a rizikovosť povolania dozorcu. „Aj preto je zámerom vedenia zboru a ministerstva spravodlivosti vyvíjať maximálne úsilie, aby sa podobná tragédia neopakovala, aby už nikdy pri plnení služobných povinností nebolo obetované to najcennejšie – ľudský život,“ zdôraznil Ivan. Ako dodal, potvrdením tohto zámeru je zlepšovanie podmienok výkonu služby, zvyšovanie pripravenosti a výcviku, osobnej bezpečnosti, skvalitňovanie vybavenosti, ale aj modernizácia a zvýšenie bezpečnosti objektov a väzenských zariadení.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#väznica #Leopoldov #masakra
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku