Spolubesedníkom je však v skutočnosti mladý muž. A cestu k poznaniu, k akému sa mnohí nedopracujú do konca života, mu zrejme otvorila zlá diagnóza, ktorú dostal do vienka už pri narodení – detská mozgová obrna. Pre „déemočku“ nevie chodiť, len pomaly dokáže písať na počítači. Prirodzenou súčasťou jeho každodenného bytia je invalidný vozík. Napriek tomu od neho nepočujete negatívne slovo, ponosu, plačlivé reči. Nesťažuje sa, nikoho neohovára, aj prípadnú kritiku napokon obráti pozitívnym smerom.
„Na čo som hrdý? Na to, že sa mi darí rozvíjať, posúvať sa dopredu, že som už prekonal viacero limitov, ktoré som spočiatku považoval za neprekonateľné,“ tvrdí Bratislavčan Jozef Griač (27).
Napriek naozaj vážnemu telesnému postihnutiu tento dušou stále chalan akoby nepoznal prekážky. Po skončení bakalárskeho štúdia pokračuje v prvom ročníku magisterského, na bratislavskej Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety. Keď skončí, chce sa venovať ľuďom s podobným osudom. „Aby pochopili, že tento svet – hoci je, aký je – je tu aj pre nich. A že nemá zmysel kdesi sa pred ním ukryť a osamote nariekať,“ zdôrazní.
Jozef Griač naplno pracuje v občianskom združení Imobilio. „Momentálne sa podieľame na výstavbe študijného a výskumno-vývojového centra na Jamnického ulici v Karlovej Vsi,“ hovorí hrdo. Hrubá stavba budúceho zariadenia je už hotová. Po dokončení bude slúžiť na rehabilitáciu ľuďom ako on, aby sa jednoduchšie začlenili do spoločnosti. Ako však spresní, zďaleka to nebude len o cvičeniach a kúpeľných procedúrach. „Budeme sa podieľať na tvorbe a skúšaní nových protéz, robotických oblekov či iných moderných pomôcok pre nás postihnutých. Chystáme sa tam tiež robiť prednášky, organizovať spoločenské podujatia a ďalšie aktivity,“ približuje.
Foto: Archív Jozefa Griača
Najväčšou Jozefovou vášňou je však šport. Konkrétne boccia, teda súťažná hra, medzi hendikepovanými veľmi obľúbená. „Podobá sa francúzskej národnej hre petangue. Nehrá sa však s kovovými guľami, ale s koženými loptičkami,“ vysvetľuje. V boccii sa už vypracoval na slovenskú špičku. Tento rok túžil cestovať aj na letnú paralympiádu do Ria, no zhoršený zdravotný stav mu to nedovolil. „Zato sme v Imobiliu ohromne fandili našim boccistom, ktorí v zostave Michaela Balcová, Samuel Andrejčík a nehrajúci Róbert Ďurkovič vybojovali pre Slovensko historicky prvé paralympijské zlato v tejto hre,“ pripomenie.
Sám si neúčasť vynahradil aspoň bronzovou medailou, ktorú získal v novembri na súťaži Boccia Masters v Šamoríne. Rád organizuje a zároveň sa zúčastňuje na turnaji svojho materského združenia Imobilio Cup, ktorý mal premiéru predvlani na trenčianskej Pohode. V priestoroch budúceho karloveského centra plánujú z neho urobiť podujatie s tradíciou. „Budú sa na ňom môcť zúčastniť úplne všetci záujemcovia, aj zdraví ľudia. Lenže s podmienkou, že si aj oni pri hre sadnú na vozík. Chceme totiž, aby nás pochopili, nie ľutovali,“ priblíži zmysel vyžadovanej „opačnej integrácie“.
Veľmi pekne hovorí Jozef o svojich rodičoch. „Starajú sa o mňa mimoriadne. Vďačím im za všetko, čo som v živote dosiahol. O to viac, že vidím, že nie všetci ľudia ako ja dostali doma také dobré zázemie,“ uvažuje. No a vďačný je aj svojej asistentke, dnes už priateľke Silvii. Trochu sa červená, keď vraví, ako s ňou rád chodí do kina, do divadla. „Nedávno sme boli v KC Dunaj, na pásme poézie, ktorú recitoval Robo Roth, náš obľúbený herec,“ spomenie. Mrzí ho, že medzi ľuďmi v ostatnom čase narastá agresivita, že sú k sebe neúctiví, neúprimní, nepomáhajú si. „Nie je to dobré. Ale nie je to ani nezmeniteľné. A všetci sme tu na to, aby sme to zmenili. Aj my postihnutí, už nie sme segregovaní v ústraní, už vytŕčame hlavy,“ uvažuje.
Veľmi sa teší na Vianoce. Pár dní dozadu sa skvelo zabavil na predvianočnom bazári „chalaňov“, známej štvorice slovenských hercov a zabávačov. „Zahrali sme si bocciu, pekne všetci na vozíčkoch. A potom sme sa až po uši napráskali palacinkami,“ smeje sa. Ako dodá, aj o to sa chce zasadiť, aby sa o ľuďoch, ako je on, nehovorilo zväčša len okolo vianočných sviatkov.