Ako by ste zhodnotili súčasný stav slovenskej spoločnosti? Kam sa za uplynulý rok posunula?
Nemám zázračný prístroj, ktorý by to zmeral, no v dobrom stave naša spoločnosť určite nie je. Vnímavosť a citlivosť k druhým, osobitne tým najslabším, akoby v našej krajine klesala nižšie a nižšie. Ako v každých voľbách, aj teraz narástla miera „samozrejmosti“, že časť občanov možno paušálne odsúdiť a nepovažovať ich za hodných, aby sme k nim pristupovali solidárne a delili sa s nimi o spoločenské bohatstvo. Je to dôsledok toho, že politické sily navzájom súťažia a predbiehajú sa v tom, ktorá voči „nehodným“ nasadí tvrdší kurz. A ktorá pre seba lepšie zhodnotí negatívne nálady, ktoré k nim prechováva časť spoločnosti. Naši politici sa prosto snažia hovoriť jazykom nahnevaných, ktorí svoju zlú situáciu pripisujú chudobným.
A komu ju teda treba pripísať?
Spoločnosť zvulgárnela, ľudia prestávajú cítiť zodpovednosť za životy iných – s výnimkou svojich najbližších.
Nuž rozhodne je jednoduchšie ukazovať prstom na ľudí odkázaných na dávky v hmotnej núdzi ako na tých, ktorí si nadeľujú štedré platy či vysoké odmeny v správnych radách firiem a odchádzajú z nich s nehoráznymi zlatými padákmi. Pravdaže, tí druhí vždy budú tvrdiť, že si prehnane nadštandardné príjmy zaslúžia, veď aj pre novinárov je obyčajne nemožné zistiť, za čo ich vlastne berú. No popri nich je tu veľké percento ľudí, ktorí sú za svoju prácu veľmi slabo platení a prežívajú existenčnú neistotu. A vidia, že štát im v ich zložitej situácii nie je dostatočnou oporou, že im takmer nijako nepomáha. Preto v nich rastie zlosť a nenávisť voči najchudobnejším, ku ktorým – aspoň oni si to myslia – je vraj štát príliš štedrý. Namiesto toho, aby kritizovali zlý spôsob prerozdeľovania vytvoreného verejného bohatstva v prospech skupiny najbohatších, ktorí ho k sebe sústreďujú čoraz viac a nie sú ani ochotní platiť dane, obviňujú najslabších, ktorým štát dáva pár eur na holé prežitie. Na dávky v núdzi idú pritom len asi tri percentá zo zdrojov celého sociálneho systému. Dávky nezaručujú ani len životné minimum. To považujem za neprijateľné. Viem, že moje názory mnohých ľudí rozčuľujú. Nech sa však zamyslia – vymenili by svoj život za život tých, ktorí žijú z dávok?
Negatívny postoj voči najchudobnejším sa teda prehlbuje?
Spoločnosť zvulgárnela, ľudia prestávajú cítiť zodpovednosť za životy iných – s výnimkou svojich najbližších. Morálne vylučovanie najchudobnejších sa zvyšuje a je smutné, že výraznejšie u mladých. Sociologický ústav v tomto roku chystá veľký výskum hodnôt a už sme v tomto smere s menšími skupinami respondentov, diferencovanými podľa veku aj vzdelania, riešili témy ako spravodlivosť, dôvera či záujem o životné podmienky rôznych skupín obyvateľstva. Nešlo ešte o reprezentatívny výskum, len nás zaujímalo, ako ľudia argumentujú, zdôvodňujú svoje názory. Ukázalo sa, že k všeľudskej solidarite a humanizmu sa hlásili len najvyššie vekové kategórie. Naopak, tí zo skupiny najmladších, či už to bola lekárka, alebo rušňovodič, prezentovali veľmi tvrdé a odmietavé postoje voči ľuďom bez práce a štát kritizovali za to, že Rómov rozmaznáva na úkor pracujúcich.
Aj vládni politici však čoraz viac zdôrazňujú, že doteraz boli k istým skupinám spoločnosti – konkrétne menujú najmä Rómov – priveľmi benevolentní. Pripisujú tomu rast preferencií extrémistov a sľubujú, že pritvrdia.
Existuje bonmot, že veľmi bohatí platia stredne bohatých (vrátane ľudí okolo médií), aby vysvetľovali tým, čo sú na tom ešte horšie, že za ich problémy nemôžu tí navrchu, ktorí kontrolujú verejné bohatstvo, ale, naopak, tí úplne dole. Tento princíp stále intenzívnejšie vplýva na vývoj verejnej mienky. Politici získavajú voličské body vyhláseniami, aké urobia reštrikcie voči najbiednejším. Poukazujú na nich ako na verejnú záťaž, príživníkov, ktorí vraj slušným občanom strpčujú život. A s každými voľbami prichádzajú čerstvé „infúzie myslenia“, ktorými sa predsudky časti obyvateľstva legitimizujú na úroveň politicky správneho uvažovania. Pritom opäť prešiel rok, v ktorom sa vôbec nevalorizovali dávky v hmotnej núdzi. A nikto v tom na politikov ani netlačí, hoci okrem základnej dávky, ktorá v roku 2013 stúpla o smiešne euro desať, ostatné nerastú už od roku 2009, ba niektoré ešte dlhšie.
Ekonomika však v celej Európe rastie, aj na Slovensku sa výrazne znížila nezamestnanosť. Prečo bežní ľudia lepšie časy akosi necítia?
Všimnime si, že o tom, ako nám je dnes úžasne, nás zväčša presviedčajú materiálne dobre zabezpečení ľudia.
Aj keď človek konečne získa prácu, automaticky to neznamená, že mu výrazne vzrastie príjem. Preto aj vláda tlačí na rast minimálnej mzdy a umožňuje súbeh mzdy a sociálnych dávok, čo považujem za veľmi pozitívne. Množstvo ľudí sa však naďalej pohybuje tesne nad príjmovou hranicou, keď už nemajú nárok na sociálnu pomoc, napríklad v podobe školských pomôcok či obedov pre deti zadarmo. A keďže stále majú problém prežiť z dňa na deň a platiť všetky účty, chápu ako nesmiernu krivdu, ak deti „menej usilovných“ rodičov zošity do školy dostanú od štátu. Toto robí veľmi zlú krv medzi chudobnými a chudobnejšími. Napríklad vo Švédsku či v Estónsku dostávajú obedy v škole zadarmo všetky deti – sedia spolu, nadväzujú kamarátstva, zbližuje to rozdielne sociálne vrstvy. Aj v Česku zaviedli program, ktorým zvýšili možnosť bezplatného školského stravovania aj pre deti z papierovo nie chudobných rodín. U nás prevažuje ekonomické klišé, že čo je zadarmo, to si nevážime. To, samozrejme, konvenuje rozpočtovému hľadisku. O pozitívach univerzálnych sociálnych programov sa vôbec neuvažuje.
Premiér aj na nedávnom sneme Smeru hovoril o „konci politickej korektnosti“. Myslel tým, podľa vás, aj tvrdšie postupy voči ľuďom žijúcim zo štátnych dávok?
Z toho, čo povedal, sa jednoznačne nedá vyvodiť nič. Zrejme to z jeho strany bola len taká rýchla odpoveď na očakávania časti voličov Smeru. S pojmom „korektnosť“ sa u nás vôbec žongluje dosť pochybným spôsobom. Kedysi s tým začali pravicovo orientovaní politici, ktorí chodili po rozumy do USA. Lenže na Slovensku sme nikdy neviedli verejnú diskusiu o tom, čo sa ním vlastne myslí. Chýba nám tu základné pochopenie, že ak Fero niečo ukradol, nie je politicky správne považovať za zlodejov „všetkých Ferov“. V spoločnosti, kde sa ctia ľudské práva, treba ku každému človeku pristupovať ako k jedinečnej bytosti, morálne zodpovednej za svoje skutky. Nie robiť zodpovednou celú skupinu obyvateľov.
Predseda vlády spolu s ministrom práce Richterom sľúbili pre budúci rok urobiť opatrenia voči ľuďom, ktorým sa vraj nechce pracovať.
Sledovala som ich slová veľmi pozorne, no vyplynulo mi z nich skôr to, že potrebujú riešiť praktický problém. Že totiž časť z tých, čo by sa mohli riadne zamestnať, roky pracuje na dohody. Prečo sa však nezamerajú na zamestnávateľov, ktorí im tieto pozície nanucujú a dlhodobo ich v nich držia? Štát v minulosti veľmi uvoľnil pracovné pravidlá, firmy ľudí zamestnávajú na nútené živnosti, na dohody, načierno, len aby čo najviac ušetrili na cene práce. Nespokojnosť čelných politikov by sa mala zacieliť na podnikateľov, nie na ľudí, ktorých jedinou šancou je poslúchať ich.
V roku 1989 sme verili v pozitívnu zmenu. Prečo sú dnes toľkí občania nespokojní?
Treba nám predovšetkým urobiť veľkú sebareflexiu, či vôbec ešte chceme fungovať ako spoločnosť.
Všimnime si, že o tom, ako nám je dnes úžasne, nás zväčša presviedčajú materiálne dobre zabezpečení ľudia. Je pravda, že za socializmu ľudia trpeli neslobodou, ale skôr duchovnou. Veriaci museli tajiť svoje náboženské presvedčenie, obmedzovala nás štátna ideológia, nesmeli sme vyjadriť názor, trestali nás za rodinný pôvod, za emigráciu príbuzných. Nebolo však zase až tak veľa ľudí, ktorí protestovali proti nedostatočnému materiálnemu zabezpečeniu. Aj čo sa týka vtedajšieho školstva a zdravotníctva, v tvrdeniach, ako sme na tom boli zle, je dosť demagógie. Vtedy sme sa však vôbec nebáli straty materiálnej slobody, základných istôt. Zámerom tých, ktorí stáli v roku 1989 na tribúnach, určite nebolo vytvoriť v spoločnosti tieto priepastné sociálne rozdiely. Lenže rýchlo sme sa stali súčasťou globálneho trhu, veľa podnikov v tvrdej konkurencii skrachovalo, časť ľudskej práce nahradili nové technológie. Mnohí, aj kvalifikovaní, zamestnanci sa stali zbytočnými. A frustrovanými z toho, že ich spoločnosť zrazu nepotrebuje. Majú pocit porazených. A opäť – hľadajú vinníkov…
O chudobe na Slovensku sa hovorí aj v súvislosti s migračnou krízou. Viete odhadnúť, či bude prílev utečencov pokračovať a aké budú jeho dosahy u nás?
To naozaj neviem, to je ťažká otázka. Myslím si však, že by sme mali byť pripravení, že ľudia budú utekať z krajín, kde sa vytvárajú neznesiteľné situácie. A my na to pripravení nie sme, veď, ako znovu tvrdím, ignorujeme aj časť svojich občanov a vytvárame model, že sú na príťaž a netreba sa o nich zaujímať. Takto sa nedá udržať spoločnosť. V prípade utečencov sa však tiež nemôžeme tváriť, že vieme vojenské konflikty zastaviť či kontrolovať zbrojárske koncerny a ďalšie subjekty, ktoré ich pomáhajú udržiavať. Jediné, čím naša malá krajina vie pomôcť, je prijať tých utečencov, ktorí chcú prísť žiť k nám. Do neštedrého štátu, kde človeka so štatútom utečenca čaká rovnako úbohá pomoc, aká je dostupná pre našich chudobných.
Ponúknete na záver nejakú víziu, ako zlý spoločenský trend zmeniť?
Treba nám predovšetkým urobiť veľkú sebareflexiu, či vôbec ešte chceme fungovať ako spoločnosť. Ľudia sa tu totiž už navzájom odsudzujú aj vtedy, keď sa ani nepoznajú. Ste prosto nehodní preto, že vykonávate tú a tú profesiu. Alebo že patríte k tej a tej etnickej skupine. Nesolidarita má také rozmery, až sa natíska myšlienka – tak sa teda rozpustime a choďme si každý svojom… Ak však chceme existovať spolu, mali by sme si ujasniť prečo. A ako máme túto krajinu spoločne viesť, aby nebola priestorom vzájomného ponižovania sa, ubližovania si či tvrdého egoistického pretláčania sa lakťami. Možno by stačilo vrátiť sa a pozorne si prečítať niektoré z tej kopy medzinárodných ľudskoprávnych dokumentov, čo sme tu poprijímali. Sú v nich zakotvené morálne záväzky, ktorým by sme mali porozumieť a začať ich vzťahovať na vlastné konanie.