Celkovo bolo zo Slovenska deportovaných 68– až 71-tisíc Židov, koľko z toho boli deti, podľa historika možno iba odhadovať, no určite išlo o desaťtisíce. Deportovaným židovským deťom na hlavnej železničnej stanici v Bratislave odhalili pamätnú tabuľu.
„Mal som desať a pol roka, keď nás 2. novembra 1944 zobrali celú rodinu, otca, mamu, mňa aj môjho brata,“ spomína dnes 84-ročný Tomy Shacham, ktorý je jedným z trinástich detí na fotografii z oslobodeného koncentračného tábora Auschwitz, ktorá obletela svet. Najskôr ho s rodinou odviedli do pracovného tábora v Seredi, kde však zostali iba týždeň. Odtiaľ už mierili rovno do Auschwitzu. „V dobe, keď sme do tábora prišli, tam už neboli plynové komory, preto sme išli všetci spolu do baráka. Od dva dni nato zobrali všetky veľké deti od 10 rokov spolu s otcami na prácu. Mne sa však podarilo zostať s matkou ešte dva dni,“ dodal Shacham.
Potom podľa Tomyho rozprávania deti zobrali do kúpeľne, kde ich nasilu oddelili od mám. „Samozrejme, veľmi sme plakali a kričali, pretože sme zostali úplne bez rodičov,“ vracia sa v myšlienkach. Ako veľký brat si pod ochranné krídla zobral desať malých detí. V priebehu nasledujúcich troch mesiacov deväť z jeho zverencov dostalo týfus a zomrelo. Zostal iba jediný päťročný chlapec, dva dni pred oslobodením ochorel aj on. „Stále sme hľadali jedlo a snažili sa zostať vnútri v bloku, pretože vonku bola strašná zima,“ opísal dni v tábore Tomy Shacham.
Historik Ivan Kamenec vysvetlil, že v prvých takzvaných pracovných odsunoch ešte deti neboli. „Rodinné transporty sa začali od 11. apríla 1942, posledný odišiel 20. októbra 1942 a vo všetkých boli deti. Pokiaľ ja viem, špeciálne detské vypravené neboli. Všetky deti, ktoré sa dostali do vyhladzovacích táborov, išli v rámci rodinných transportov. Tie sa uskutočnili po obnovení v septembri 1944 už pod kuratelou nacistických okupačných jednotiek. V prvých absolútna väčšina zahynula. Deti aj so starcami boli najzraniteľnejší, či bola selekcia, alebo nie, pretože boli pre nacistov nepotrební,“ ozrejmil historik.
Do polovice novembra 1944 bol najhorší Auschwitz. Tam väčšina z väzňov, a v prvom rade detí, zahynula. „Išli rovno do plynových komôr. Keď prichádzali po novembri 1944, plynové komory už nefungovali. To neznamená, že sa nevraždilo, ale už nie takým premysleným spôsobom,“ konštatoval Kamenec.
Jedným z príkladov rodinného transportu bol aj ten, ktorý prišiel do Auschwitzu z Terezína v októbri 1943. V tomto prípade išlo o výnimku. Všetci boli izolovaní a nedostali ani vytetované čísla, ani väzenské oblečenie. Boli v takzvanej karanténe. Ukazovali ich delegáciám z Červeného kríža a potom 7. marca 1944 ich hromadne povraždili. „Prišiel tam s nimi aj jeden mladý muž, volal sa Hirsch. Všemožne sa snažil, pokiaľ boli v karanténe, odvádzať pozornosť detí. Hral sa s nimi, spieval, učil ich. Keď sa dozvedel, čo sa s nimi stane, psychicky to nevydržal a spáchal samovraždu,“ pripomenul tragickosť každého z osudov historik.
Za myšlienkou pamätnej tabule, ktorá bola na prvom nástupišti hlavnej železničnej stanice v Bratislave odhalená, stojí Štefánia Sališová, emeritná prezidentka Spoločnosti kresťanov a židov na Slovensku. „Čítala som, že keď selektovali prichádzajúcich do Auschwitzu, tak matkám brali deti a vyhadzovali ich, lebo matky sa bránili. Jeden z esesákov bábätká vyhadzoval a strieľal na ne ako na asfaltové holuby. To bola chvíľa, keď som si povedala: toto sa už nesmie zopakovať,“ uzavrela Štefánia Sališová.
