Kedy ste si začali uvedomovať, že sa slovenská spoločnosť radikalizuje?
Dlho som žila mimo Slovenska. Okolo roku 2009 som sa začala zaoberať kolektívnou pamäťou, našou slovenskou amnéziou – neschopnosťou rozpamätať sa na to, čo tu bolo počas socializmu.
S vyrovnávaním sa s minulosťou som sa preto stretla už v tomto projekte. Samozrejme, keď začne človek rozmýšľať o problematike ŠtB, o príčinách, prečo o tom ľudia nechcú hovoriť, tak sa postupne prepracuje aj k našej fašistickej histórii Slovenského štátu.
Čiže tieto fakty mám už veľmi dlho. Intenzívne sa tým zaoberám asi dva roky, no zároveň aj otázkou, ako si nájsť vnútornú slobodu. Ako sa tým nezaoberať stále. Som umelkyňa a svoje umenie neprezentujem ako aktivista, pretože ním nie som. V New Yorku som v roku 2014 robila pod záštitou slovenského konzulátu scénické čítanie dvoch slovenských hier, ktoré sa týkali holokaustu – Holokaust Viliama Klimáčka a Rabínka Anny Gruskovej.
Sú to dva nesmierne dôležité a súčasné texty. Keď vyplávali na povrch výsledky posledných volieb (v roku 2016, pozn. red.) a do parlamentu sa dostala Ľudová strana Naše Slovensko, bol to taký šok, že sa človek od toho len ťažko dokázal odpútať. Táto strana už raz bola rozpustená a aj teraz má záložnú stranu, právnikov, celý systém, ktorým vie krásne hovoriť do médií o tom, ako vyriešia sociálne problémy – čím myslia rómsku otázku, ale aj ďalšie menšiny… No v skutočnosti nevyriešia vôbec nič.
Kde je dôvod, že čoraz viac ľudí, aj mladých, inklinuje k fašistickým myšlienkam?
Na túto otázku nemá odpoveď ani množstvo kvalifikovaných a skúsených odborníkov, ktorí chodia po celom Slovensku, roky sa venujú rôznym skupinám obyvateľstva. Myslím si, že je to preto, lebo rétorika týchto strán dosahuje určitú akceptovateľnosť, stráviteľnosť.
Ak niekto niekoho zbije v Mariatchi bare, to je hrubá sila, brutalita a násilie, ktoré slušný človek odmietne. Problém je, že to fašizujúce podhubie už pochopilo, že tým spôsobom nezíska väčšinu na svoju stranu a tak komunikujú v oblekoch a formou dobre zaobalených poukázaní na súvislosť s fašizmom, na túto symboliku. A hovoria to, že niektoré skupiny obyvateľstva ako imigranti a Rómovia nemajú miesto v spoločnosti. To je fašizmus.
Problém je v tom, že pre niektorých ľudí je fašizujúca rétorika prijateľná. A keď sa táto rétorika dostane do inštitúcií, tak sme prehrali. To, že máme v parlamente stranu, ktorá sa v minulosti otvorene a preukázateľne hlásila k fašizmu, je obrovský problém, ktorý tu nemá miesto. Neviem si predstaviť nič proti tomu nerobiť. Ak budeme všetci robiť niečo, tak vyhráme. Lebo nás je viac.
Zaoberali ste sa aj problémom dezinformácií, ktorý ide s radikalizáciou spoločnosti ruka v ruke. S pomocou internetu a sociálnych sietí je šírenie hoaxov a neoverených správ jednoduchšie ako kedykoľvek predtým. Čo môžeme robiť, aby sme tento trend zastavili?
Odpoveď na to, čo sa dá robiť s dezinformáciami a hoaxmi, majú mnohí ľudia, ktorí sa tomu systematicky venujú, zapájajú sa do diskusií na Facebooku s overenými argumentmi. Máme iniciatívu Som tu, sú tu rôzne iniciatívy, ktorým sa venuje Globsec, šikovní ľudia, novinári aj blogeri…
Bolo by dobré, aby sa ľudia sieťovali, aby sme vedeli reagovať aj na také situácie, do akej sa dostal Ján Vojtaššák (17-ročný študent strednej školy, ktorému sa vyhrážal sympatizant ĽS NS, pozn. red.). Mladí by mali mať nejakú pohotovostnú linku, na ktorú sa môžu obrátiť, ak sa im niekto vyhráža.
Aby sa ľudia nebáli hovoriť. Myslím si, že rovnako ako v tridsiatych rokoch pred druhou svetovou vojnou, tak aj teraz sú ľudia náchylní k jednoduchým riešeniam, pretože ich realita sa stala príliš komplikovanou. Nielen na Slovensku, ale aj na celom svete mizne stredná vrstva. A ľudia sa potom uchyľujú k radikálnejším skratkám.
Foto: Pravda, Robert Hüttner
Tým, že sa nebudú zaoberať overovaním faktov, kritickým myslením, nebudú k tomu vedení od detstva, budú náchylní k tomu, aby to, čo si niekde prečítali, vzali ako fakt. Čokoľvek v tomto smere môžeme robiť, by sme aj teraz robiť mali. Pretože teraz sa to láme.
Ako reakciu na vzrastajúci extrémizmus ste pripravili výstavu. Dá sa proti nemu bojovať umením?
To slovo „bojovať“ je pre mňa trochu problematické, pretože v tomto projekte nechcem bojovať. Chcem vytvárať niečo, čo je dobré. Je to beh na dlhú trať a v probléme extrémizmu je dôležitá rezistencia, schopnosť odolávať agresii. Nielen si to vyargumentovať, vybojovať, vyriešiť problém, ale aj zostať sám sebou, budovať si vnútorné sebavedomie, autonómiu, niečo, čo je hodnotné, čo sa netýka toho, že nás chce niekto vrátiť do tridsiatych rokov minulého storočia preto, že nemáme vyriešenú kolektívnu pamäť.
Vyrovnanie sa s minulosťou je veľmi ťažká práca, no každému to odporúčam. Ľudia v demokratickej krajine, nech je ich ekonomická situácia alebo vzdelanie akékoľvek, už nemajú ospravedlnenie pre to, aby propagovali fašizmus.
Výstavu plánujete po Bratislave aj v Nitre. Presunie sa aj do iných miest?
Môj projekt je skutočne ešte len v zárodku. No rada by išla po svojej rodinnej línii. Mám rodinu v Lučenci, z babičkinej strany v Topoľčanoch a k starkej som chodila do Sekúl na Záhorie.
Aby to nebola len taká konceptuálna vec, ale aby zostala veľmi subjektívna, tak by som rada išla znova po svojich rodinných stopách. Viem, že tak Nitra, ako aj Topoľčany majú hojne rozbujnený problém s extrémistami. Možno by si niekto myslel, že veď som žila roky v New Yorku, títo ľudia žijú tu, a tak si nebudeme rozumieť. No ak máme nejaké rodinné prepojenie, môžeme sa aj pohádať, aj si rozumieť a celé to má logiku a akúsi prirodzenosť.
