Od útleho detstva vyrastala bez rodičov. Ako trojročná ochorela na rakovinu. „V čase, keď som ležala v nemocnici, ma mala na starosti vychovávateľka, ktorá si ku mne vytvorila vzťah a spolu s rodinou si ma osvojili,“ začína svoje rozprávanie Romana.
Najbližších desať rokov strávila v Bratislave v profesionálnej rodine spolu s dvoma biologickými deťmi pestúnov. „Mala som krásne detstvo a za veľa vecí som im vďačná,“ vyznáva sa mladá žena.
Keď mala trinásť, situácia sa razom dramaticky zmenila. „Mojej vychovávateľke tragicky zahynul syn. Pre rodinu to bol veľký zlom a všetko sa v nej pokazilo,“ spomína Romana. Malé veci, ako napríklad zlá známka v žiackej knižke, sa zrazu začali riešiť prísnymi trestami. Pre zhoršujúci sa prospech a záškoláctvo musela napokon zasiahnuť škola. „Dali podnet a na základe neho som skončila v detskom domove v Kolíňanoch,“ pokračuje.
Začiatky pre ňu neboli veru vôbec jednoduché. Obávala sa najmä toho, že nebude môcť dokončiť pedagogicko-sociálnu akadémiu, ktorú začala v hlavnom meste. „Riaditeľka detského domova nebola príliš za to, aby som išla hneď na internát, keďže som nebola úplne v poriadku. Bála sa, že opäť skĺznem niekam dole, ale nakoniec ma predsa len nechali v škole,“ vraví Romana.
Počas piatich rokov v detskom domove sa spriatelila najmä s dvoma dievčatami. Práve úzky, no pevný kruh blízkych a známych jej pomohol prekonať aj tie najťažšie chvíle. „Katka mi bola vekovo blízka a tiež študovala na strednej škole. Erika bola zasa o tri roky mladšia a stále za nami chodila, lebo k nám veľmi chcela patriť,“ smeje sa.
Ocenení v kategórii Sociálny čin roka 2017
- Romana Bandová – Od svojich štyroch rokov vyrastala v profesionálnej rodine a v období dospievania sa dostala do detského domova. Napriek nepriazni osudu pomohla zaradiť sa do života aj dvom kamarátkam, ktoré spoznala v domove.
- Domov sociálnych služieb pre dospelých v Zavare v okrese Trnava – Za nový prístup a zvýšenie kvality života klientov v zariadení. Ide o spojenie reminiscenčnej terapie a metódy Snoezelen, ktorá podporuje zachovanú dlhodobú pamäť.
- br. Márius Dismas – Vo svojom voľnom čase navštevuje ľudí žijúcich na ulici. Nosí im lieky, ošetruje rany, hľadá nemocnice či útulky pre chorých. Pri úmrtí bezdomovca vybavuje všetky náležitosti spojené s jeho pohrebom.
- Rudolf Podoba, primátor mesta Handlová – Za celoročné aktivity a podporu znevýhodnených občanov mesta, ohrozených chudobou a osamelých seniorov.
- Obec Nový Tekov* v okrese Levice – Za zabezpečenie prepravy chorých spoluobčanov k lekárovi, prevoz na vyšetrenia a celkové zvýšenie dostupnosti lekárskej starostlivosti v obci.
Zdroj: ministerstvo práce
Po strednej škole odišla Romana žiť do Bratislavy, kde sa zamestnala v automobilke ako upratovačka. „Postupne sa však aj na mňa usmialo šťastie. Dostala som ponuku ísť robiť opatrovateľku do Rakúska k jednej slovenskej klientke,“ rekapituluje.
To pre ňu znamenalo priaznivý štart do nového života. „Postavila som sa na vlastné nohy a začala si šetriť peniaze,“ dopĺňa sympatická dievčina, ktorá sa po roku a pol vrátila naspäť do našej metropoly. Začala pracovať vo firme svojho priateľa, s ktorým vychováva takmer štvorročného syna.
So svojimi kamarátkami zostala Romana aj naďalej v úzkom kontakte. „Krátko po narodení syna mi zavolala Katka, že bude musieť v poslednom ročníku zrejme nechať vysokú školu,“ hovorí. Dosiahla totiž vek 25 rokov a z detského domova tak musela odísť.
Aby mala z čoho žiť, chcela sa niekde zamestnať. „S partnerom sme ju vzali bývať k nám, do jedenapolizbáku, aby si mohla dokončiť školu. Vždy som vravela, že tam, kde sa najedia dvaja, najedia sa aj traja,“ približuje.
Dnes Katka pracuje v resocializačnom centre s drogovo závislými, kde uplatňuje svoje vzdelanie zo sociálnej práce. „Je šťastne vydatá a s manželom žijú usporiadane,“ teší sa Romana. Tej sa podarilo nakopnúť a správnejšie nasmerovať aj Eriku. Tá po odchode z „decáku“ žila štyri mesiace na ulici. „Pre problémové správanie ju vyhodili aj z krízového centra,“ konštatuje.
„Počas dvoch rokov, čo bola u nás, som ju musela naučiť, ako si hľadať prácu či ako hospodáriť so zarobenými peniazmi,“ dodáva Romana s tým, že Erika pracuje v obchodnom reťazci, kde je spokojná.
Detskému domovu v Kolíňanoch pomáha dodnes. Organizuje pre nich zbierky oblečenia či hračiek. „Často si odtiaľ pozývam baby na návštevu, aby som im ukázala, že aj ony môžu raz žiť dôstojne,“ pripomína.
Z niektorých dievčat sú prostitútky
Odchovanci detských domovov sú po jeho opustení „vyhodení do života“ a nemajú veľa možností. Mnohé z detí, ktoré s ňou vyrastali, skončili veľmi zle. „Zopár dievčat skončilo ako prostitútky, chlapci vo väzení či ako drogovo závislí,“ smúti Romana, ktorá by odchovancom preto rada pomáhala ešte intenzívnejšie. „Zvažujem založenie krízového centra pre mladých ľudí, ktorí majú takéto problémy,“ naznačuje.
V súčasnosti sú podľa nej v Bratislave a okolí len dve. „Viem, že to nemajú ľahké, sama som si tým prešla. Chcem im ale ukázať, že žiť sa dá aj normálne, a nie sa hneď spustiť a nechať sa zničiť,“ uzatvára.
Romaninu šľachetnosť ocenil titulom Sociálny čin roka 2017 aj minister práce Ján Richter. „Práca v sociálnej oblasti je v našej spoločnosti čím ďalej žiadanejšia a potrebnejšia. Sme totiž svedkami toho, že vývoj prináša nielen množstvo inovácií, ale aj nové problémy, najmä v životoch jednotlivcov a rodín,“ skonštatoval.
Podujatie, ktoré vzniklo spoluprácou rezortu s Ústredím práce a so Spoločnosťou priateľov detí z detských domovov Úsmev ako dar, sa konalo už po 14. raz. Každý rok oceňuje tých, ktorí pomáhajú deťom v núdzi a ich rodinám prežiť kvalitný život. „Práca s ľuďmi a ich osudmi je nesmierne náročná a vyžaduje si veľké profesionálne nasadenie," vyhlásil premiér Robert Fico.