Ivan Laluha, v čase vzniku SR predseda zahraničného výboru NR SR
Príbeh Slovenska za uplynulých 25 rokov je napriek nedostatkom a problémom príbeh úspešný. Jeho predpokladom bolo aj ustanovenie vlastnej demokratickej štátnosti a prekonanie chorôb raného štádia jej rozvoja. Nebyť vzniku samostatného Slovenska by pravdepodobne nebol taký úspešný rozvoj našej ekonomiky. Sme pevne zakotvení v priestore spoločnej Európy, zachytili sme nosné civilizačné trendy vývoja, ktoré sa prejavujú v novej kvalite života. Nedostatkom je nevyvážený rozvoj politickej sféry, každá nová vláda akoby chcela začínať všetko odznovu, narúša sa prirodzená kontinuita vecného rozvoja. Chýba konsenzus a tolerancia, každá politická strana by nebodaj chcela svoju vládu a svojho prezidenta. V hodnotovej orientácii prevláda, žiaľ, konzum a túžba po zisku.
Brigita Schmögnerová, bývalá ministerka financií SR
Po rozdelení ČSFR sa nenaplnil katastrofický scenár, no nedočkali sme sa ani sľubovaného hospodárskeho zázraku. Neumožnil to model trhovej ekonomiky, na ktorý sa hospodárstvo transformovalo. Slovensko zostáva málo diverzifikovanou, nízko inovatívnou a nízkopríjmovou ekonomikou, s veľkými regionálnymi rozdielmi, s rastúcimi majetkovými rozdielmi a značným podielom vylúčených ľudí. Napriek tomu sa podarilo udržať aký-taký sociálny štát. Žiaľ, k mnohým negatívam z minulosti pribudli nové: individualizmus hraničiaci s úplnou stratou solidarity, konzumný spôsob života, všeobecný pokles kultúrnosti a prvky viacerých foriem neznášanlivosti.
Milan Lasica, herec a režisér
Po dvadsiatich piatich rokoch to podľa mňa vyzerá tak, že niekdajšie rozdelenie Československa uškodilo viac Čechom ako nám.
Zuzana Kusá, sociologička
Za posledných 25 rokov sa uvoľnili zábrany rozvoja iniciatív a talentov, ktoré mali to šťastie, že sa mohli spoliehať na dostatočné finančné zázemie. Dôraz na individuálnu zodpovednosť a osobnú motiváciu ako hlavný princíp uplynulého obdobia v mnohých oblastiach sprevádzalo ignorovanie dôležitosti materiálnych a sociálnych opôr cieľavedomého života. To pochovalo možnosti celej generácie, ktorej pri štarte do života chýbali potrebné zdroje, a dramaticky prehĺbilo mentálne rozdelenie spoločnosti. Skvelé individuálne úspechy, ktorých je iste veľa, zakrývajú tragický fakt, že Slovensko celkom stratilo povedomie „my", záväzky solidarity i starosti o našu spoločnú budúcnosť.
Peter Weiss, bývalý predseda SDĽ, veľvyslanec SR v ČR
Osamostatnenie slovenskej, ale aj českej štátnosti, ktoré vznikli 1. 1. 1969 na základe ústavného zákona o čs. federácii, sa udialo analogickým spôsobom – Ústavným zákonom o rozdelení ČSFR. Pre mňa, ktorý som ako poslanec SNR hlasoval spolu s kolegami z SDĽ za deklaráciu nezávislosti, ako aj za prvú demokratickú slovenskú ústavu, je najdôležitejšie to, že sa nenaplnili katastrofické scenáre z vyhlásení za spoločný štát, že po rozdelení ČSFR dôjde k novému Februáru a k ekonomickej katastrofe a že sa naša dôvera v potenciál slovenskej spoločnosti potvrdila praxou. Napriek zložitým peripetiám transformácie sa SR konečne priblížila k ekonomickej výkonnosti a kvalite života vyspelejšiemu Západu. Slováci a Česi sú jediné dva slovanské národy, ktoré si udržali vrelý vzájomný vzťah. Zo všetkých týchto dôvodov je načase, aby sme o rozdelení ČSFR a osamostatnení slovenskej štátnosti prestali uvažovať v kategóriách kohosi viny.
Rudolf Schuster, prezident SR 1999 – 2004
Rozhodujúcimi momentmi boli vstup do NATO a EÚ, čo boli dobré kroky. Stálo by za to spočítať, čo všetko sme doteraz získali vstupom do EÚ. Nedosiahli sme presadenie demokracie pre všetkých rovnako. To znamená vymožiteľnosť práva na súdoch. Viac demokracie majú tí, čo sú bohatší. Naším zásadným omylom bola privatizácia strategických podnikov ako napríklad Slovnaft, SPP či Slovenská sporiteľňa. Veľmi nevýhodná bola aj privatizácia VSŽ Košice. Dostatočne sme nepodporili stredných a malých podnikateľov, naopak, príliš veľké výhody dostali veľkí podnikatelia. Nebol by som sa ponáhľal so zavedením eura a čakal na lepšie podmienky ako Česká republika, pretože 30 korún za euro bolo nevýhodné a doplatili na to sociálne najslabšie vrstvy obyvateľstva. Za chybu považujem, že sa nezmenil volebný systém, ktorý sa založil ešte za pána Mečiara, a všetci v tom pokračujú. Malo by sa zaviesť viac volebných obvodov, aby ľudia mohli rozhodnúť o konkrétnych poslancoch. Len krúžkovanie kandidátov na poslancov nestačí.
Ivan Gašparovič, prezident SR 2004 – 2014
Treba pripomenúť, že najdôležitejší historický krok, ktorý sa stal, bol vznik I. ČSR, veď nakoniec nebyť jeho, dnes by sme ťažko mohli hovoriť o suverénnej samostatnej Slovenskej republike. V 90. rokoch sa vytvorila atmosféra, ktorá umožnila bezproblémové rozdelenie Československa na dva samostatné štáty. Toto rozdelenie je prospešné pre oba naše národy, aj keď som si vedomý, že v niektorých skupinách občanov stále pretrváva vzťah k spoločnému štátu. S názormi, že spoločný štát bol neústavne rozdelený, pretože nebolo vyhlásené referendum, nemožno súhlasiť nakoľko v tom čase nebolo možné zodpovedne definovať otázku do referenda a ani nebolo jasné, či by malo byť referendum federálne, alebo v oboch štátoch samostatne. Určite toto krátke vyjadrenie nevystihuje všetky pozitíva a problémy, za akých sa nový štát zrodil a existuje. Ale Slovensko sa nikdy tak pozitívne nerozvíjalo v ekonomickej, sociálnej, ako i zahraničnej oblasti ako dnes. Pokiaľ ide o vzťahy s českým národom sú vynikajúce, a čo má najviac teší je, že aj vzťahy medzi samotnými občanmi Čiech a Slovenska nikdy neboli tak dobré, ako sú teraz.
Marek Hamšík, šesťnásobný futbalista roka
V uplynulom štvrťstoročí sa v mojom živote všetko točilo okolo futbalu. Pred dvadsiatimi piatimi rokmi som práve začínal kariéru v Jupie Podlavice. Potom prišli ďalšie tri štácie, Slovan, Brescia a uplynulých desať rokov Neapol. Vždy som sníval o tom, že budem reprezentovať Slovensko. Nakoniec sa mi to aj splnilo a v roku 2017 som mal na konte už viac ako sto štartov za národný tím. Veľmi si to vážim!
Michal Horský, politológ
Prvé roky po založení republiky neboli nijako zvlášť slávne. Demokracia sa otriasala v základoch, právny štát ležal v prachu a iba najväčší optimisti a stúpenci národnej myšlienky sa mohli tešiť, že dva samostatné štáty vznikli napriek väčšinovej vôli Čechov a Slovákov. Na prelome tisícročia sa však šťastena usmiala aj do čiernej diery Európy a Slovensko míľovými krokmi začalo vo všetkých oblastiach dobiehať demokratický, hospodársky a sociálny deficit, ktorý sa nahromadil v predošlých desaťročiach. Suma summarum dnes, čo málokto čakal, občania Slovenskej republiky žijú v spoločenstve a v štáte, ktorého úspešnosť a miesto vo svete nemá obdobu v dejinách slovenského národa.
Eva Siracká, onkologička, prezidentka Ligy proti rakovine
Keď čítam články uznávaných slovenských historikov, ktorí hodnotia význam prvej ČSR pre vznik samostatného Slovenska, prikláňam sa k ich názoru, že by sme si ho mali viac pripomínať. Myslím si, že rozdelenie federácie prinieslo veľa výhod, že Slovensko získalo väčšiu šancu presadiť sa pri riešení rôznych problémov v európskom spoločenstve. Patrím ku generácii, ktorá Československú republiku zažila. Boli sme veľkí vlastenci, čo mi u dnešnej mladej generácie chýba. Mladí hovoria, že základ riadenia nášho demokratického štátu nie je dokonalý, že dáva moc a rozhodovanie do rúk ľuďom, ktorí nie sú vždy najlepší. To je pre mnohých aj dôvod, že chcú zo Slovenska odísť, čo ma veľmi mrzí, pretože 25 rokov života štátu môže byť nádejou pre dosiahnutie dôstojného postavenia v Európe. Teší ma však, že porozumenie medzi oboma národmi bývalého celku je teraz lepšie. Malo by sa ešte viac rozvíjať, aby naša mládež nepotrebovala na spoločné rozhovory slovníky.
Robert Fico, premiér a predseda Smeru
Slovenská republika za 25 rokov vybudovala efektívny parlamentný systém, ktorý spĺňa kritériá vyspelých demokracií, ktoré sa vyvíjali oveľa dlhšie. Integráciou do ekonomických a bezpečnostných štruktúr sme sa stali aktívnym hráčom v zahraničnej politike. Prijatie eura, vstup do Schengenu, zodpovedné ekonomické spravovanie štátu vytvárajú parametre pre hlbšiu integráciu do jadra EÚ, ktoré je novou výzvou. Z pôvodných čísiel nezamestnanosti, ktoré sa pohybovali nad hranicou 20 percent, máme dnes najnižšiu nezamestnanosť a najvyššiu zamestnanosť.
Celým radom opatrení sme ovplyvnili sociálny charakter štátu. Medzi negatíva vývoja by som zaradil rozklad štandardného parlamentného spektra a vznik neštandardných strán. Stratu konsenzu koalície a opozície v zahraničnopolitickom smerovaní, tendencie časti opozičného spektra spomaliť integračné záujmy Slovenska. Prienik extrémistov do Národnej rady, nárast radikalizmu v opozičnom politickom spektre, ktorý oslabuje dôveru k štátnym inštitúciám. Z hľadiska parametrov demokracie za veľké negatívum považujem neschopnosť mienkotvorných médií využívať slobodný priestor na pravdivé informovanie.
Ako aj skupovanie médií veľkými ekonomickými zoskupeniami s cieľom manipulovať verejnou mienkou v mene úzkych politických záujmov. Politická súťaž na Slovensku, tak prestáva mať charakter rovnocenného zápasu o verejnú mienku. Do budúcnosti vzniká riziko, že politického lídra krajiny nezvolia občania, ale im ho vopred určia záujmové skupiny a majitelia médií.
Veronika Šikulová, spisovateľka
To, čomu sme neverili, sa napokon ukázalo ako dobré riešenie. Dobré bolo, že to pred tými 25 rokmi nebolelo. Niektorých hej, ale zvykli sme si. A inak je tu zle ako všade okolo, co nikoliv, to také. Do knižnice na detské oddelenie sme dostali knižku o Slovensku, v kapitole osobnosti nájdete režiséra Bednárika, tenistu Mečířa a futbalistu Škrtela, zo spisovateľov je tam napríklad aj Timrava, väčšina dôležitých osobností však vypadla z hry.
Na konci je biela mapa s návodom dokresliť pohoria a rieky. Ak si nedáme pozor, raz tak mapa Slovenska môže vyzerať. Tu bolo kedysi pohorie, tadiaľto sa kľukatila rieka… Žilo, žije a tvorí tu veľa zaujímavých ľudí, len sa na to akosi rýchlo zabúda. Na čo všetko sme za tých 25 rokov pozabúdali a nevieme si spomenúť! Veľmi slabou útechou je, že v Česku je to tiež nanič.
Miroslav Lajčák, minister zahraničných vecí, predseda 72. Valného zhromaždenia OSN
Prvých 25 rokov slovenskej štátnosti zostane už navždy zapísaných ako štvrťstoročie výnimočného ľudského aj profesionálneho nasadenia, odriekania, prekonávania prekážok, ale aj obrovských úspechov. V diplomacii bolo najväčšou výzvou nastaviť fungovanie zahraničnej služby, zladiť odlišné generácie, skúsenosti, pohľady na Slovensko aj svet. Počiatočný entuziazmus vystriedala koncom 90. rokov bezmocnosť, keď sa Slovensko vtedy z vlastnej viny vytratilo z prostredia, do ktorého sme tak veľmi chceli patriť. NATO a EÚ si nás buď nevšímali, alebo pomenovávali celý rad našich problémov a prekážok.
Verili sme však, že naša šanca raz príde a dokážeme byť normálnym zodpovedným členom európskeho a transatlantického civilizačného okruhu. A tak sa aj stalo, keď zmena politickej orientácie krajiny v roku 1998 vyústila v krátkom čase do pozvania do oboch kľúčových integračných zoskupení a o pár rokov neskôr do členstva v nich. Ak sme predtým veľa zameškali, Slovensku sa aj vďaka trpezlivosti a výdrži jeho občanov a spoľahlivosti a odbornosti našej diplomacie podarilo prebehnúť integračným procesom rýchlejšie ako väčšine iných štátov z našej skupiny.
Dnes sme v pozícii, v ktorej môžeme odovzdávať svoj know-how z tranzície iným krajinám, najmä na východ od našich hraníc a na Balkáne. Naši diplomati dnes zastávajú vysoké funkcie v medzinárodných orgánoch a organizáciách, naša expertíza je cenená. Úspešne sme zvládli predsedníctvo v EÚ a čakajú nás nové výzvy v podobe predsedníctva v OBSE. Pri pohľade naspäť je tak mojou dominantnou emóciou hrdosť. Pri pohľade dopredu je to zodpovednosť, aby sme na kontinuitu výsledkov nášho úsilia dokázali s rovnakou hrdosťou nadviazať.
Zuzana Szatmáry, sociologička a spisovateľka
Ako vyskočený architekt konštatujem, že stavba je škrupina, plášť – dôležitý je obsah. Niekedy nemusí prekážať prázdnota, veď podstatou nádoby, vázy – je jej prázdnota. Bez prázdnoty stráca zmysel. Tak som vnímala Českú republiku – ako škrupinu, preplnenú vecami. A Slovenskú republiku ako prázdnu nádobu. Česi sa chtiac-nechtiac zbavujú, vyhadzujú. My sme dlho a hlasno duneli prázdnotou.
Nič to, plníme sa. Ako bývalý sociológ sa stále snažím pochopiť zdroj, silu, pohon v rojení skupín. Ako bývalá robotníčka si stále viac protivím odborárske a profesijné zoskupenia. Ako ochrankyňa ľudských práv si stále viac protivím neľudskosť u liberálov, sociálnych demokratov a akýchkoľvek konzervatívcov. Najviac si protivím inštitucionalizovanú debilitu a absenciu neurónových prepojení u mnohých mienkotvorcov. Inak je moja domovina fajn, je tu mier, voda, jedlo a štyri ročné obdobia.
Jozef Uhrík, bývalý predseda predstavenstva Volkswagenu Slovakia a čestný prezident ZAP SR
Za dvadsaťpäť rokov samostatnosti sa udiala veľká politická aj hospodárska premena, ktorá so sebou priniesla pozitívne aj negatívne zmeny. Zlú formu privatizácie považujem za základ väčšiny nešťastia samostatného Slovenska.
Pre príliš revolučné zmeny sa k riadeniu mnohých podnikov dostali nepripravení ľudia, ktorí nedokázali zabezpečiť ich dlhodobý rozvoj a v mnohých prípadoch ich priviedli až do krachu. Nesporným pozitívom samostatnosti je vyčistenie vzťahov so susednou Českou republikou. V ekonomickej oblasti sa nám podarilo rozbehnúť automobilový priemysel, ktorý položil základy rozvoja celého slovenského priemyslu, a ak nespravíme vážne chyby, budeme z neho profitovať aj v budúcnosti.
Dnes je najvážnejším problémom zlé vzdelávanie mladej generácie, ktorá vôbec nie je pripravovaná na riešenie úloh v slovenskom priemysle a práve zmenu štruktúry vzdelávania základných, stredných aj vysokých škôl považujem za najväčšiu výzvu súčasnosti.
Jolana Fogašová, sopranistka
Moja mamička je Češka, otec Slovák. Narodila som sa v Česku, no celý život žijem na Slovensku. Spievam v Slovenskom národnom divadle, no rovnako aj v Národnom divadle v Prahe. Principiálne by som teda povedala, že som typický federál. Navyše som kozmopolitný typ človeka a akékoľvek rozdeľovanie mi nerobí dobre. Naopak, skôr by som všetko spájala. Myšlienka únie mi pôvodne bola veľmi blízka, ale, samozrejme, musela by fungovať spravodlivo. A to sa nestalo. Ak mám byť objektívna, nespravodlivosti voči Slovensku som vnímala aj v rámci Česko-Slovenska. V tom čase sa zrejme oba štáty potrebovali osamostatniť a začať fungovať každý podľa seba. To však neznamená, že by som s týmto krokom bola vnútorne stotožnená.
Štefan Luby, fyzik, bývalý predseda SAV
Moje hodnotenie uplynulého štvrťstoročia z pohľadu príslušníka staršej generácie je skôr pozitívne. Ako 50-ročný som mohol začať poznávať svet a dobiehať zameškané vo výskume. Čiastočne sa to podarilo. Ale polovodičový priemysel, s ktorým som spolupracoval, padol na kolená a krajina sa dostala do sféry zahraničného kapitálu. Mladí šetria na byt polovicu života a podnikavejší odchádzajú do zahraničia. Vstup do EÚ cestou fondov umožňuje budovať novú infraštruktúru, vo výskume sa nám o takej ani nesnívalo. Ale sprievodným znakom je korupcia. Sú to však problémy, riešenie ktorých je v našich rukách. Étos slobody je prvoradý a starý systém sa udržať nedal. Slobodu si však vychutnáme lepšie, ak ju bude sprevádzať právo a spravodlivosť, kde máme stále deficit.
Matej Tóth, atlét
Štvrťstoročie našej samostatnosti vnímam pozitívne. Slovensko prekonalo menšie i väčšie prekážky. Napokon, náš národ je – z historického hľadiska – naučený vyrovnávať sa s ťažkými situáciami. V ostatných rokoch žije slovenský ľud konečne slobodne, pokojne i spokojne. Počas cestovania po svete som zistil, že na Slovensku sa máme veľmi dobre. Hoci si uvedomujem aj negatívne stránky malej krajiny. Ak chceme v globálnom svete niečo dosiahnuť, musíme sa spájať s inými. Vidieť to i v športe. Keď porovnám úroveň športu v Čechách a u nás, rozdiely sú obrovské. Podcenili sme systematickú prácu a podporou ďalších generácií. Bude nám chvíľu trvať, kým stratu znovu doženieme.
Dušan Kováč, historik
Neboli to ľahké roky. Čudný a nedemokratický spôsob rozdelenia spoločného štátu poznačil aj nasledujúce roky. Arogantná politická moc, ktorá opovrhovala občanmi, spôsobila, že Slovensku hrozila medzinárodná izolácia, ba čo viac, hrozil príklon k Rusku. Spôsob vládnutia Mečiara nebol kompatibilný s Európskou úniou, iba s východom Európy.
Našťastie, slovenský občan si toto nebezpečenstvo uvedomil, aj vďaka aktivite tretieho sektora. Rokom zlomu boli nepochybne voľby roku 1998. Slovensko sa napokon dostalo do Európskej únie i do NATO. Postupne sa Slovensko zbavuje aj dôsledkov divokej privatizácie, keď prostriedky, ktoré mali ísť štátu a ďalej do školstva, vedy, zdravotníctva, išli do vreciek vyvolených.
A k tomu štátny terorizmus… Ak chceme byť optimisti, tak si môžeme povedať, že to najhoršie už máme za sebou. Ešte keby sme sa tak naučili nielen demokraticky voliť, ale aj demokraticky žiť.
Michaela Musilová, vedkyňa, predsedníčka SOSA
K odboru kozmonautiky na Slovensku samozrejme prispel kozmonaut Ivan Bella, Slovenská organizácia pre vesmírne aktivity (SOSA) vybudovaním a vypustením prvej slovenskej družice skCUBE a množstvo ďalších vedcov a inžinierov, ktorí svojou prácou obohacujú tento sektor na svetovej úrovni. Snažím sa prispieť k rozvoju tohto odboru na Slovensku cez zavedenie vyučovania a výskumu v astrobiológii, cez posilnenie vesmírneho priemyslu podporou vesmírnych inkubátorov a firiem, a celkovo chcem pomôcť dostať Slovensko do Európskej vesmírnej agentúry (ESA) (vďaka SOSA je už spolupracujúcim štátom ESA).
Týmto aktivitám sa venujem ako predsedníčka SOSA, spolumajiteľka SOSA spin-off firmy Spacemani©, ako hosťujúca profesorka na FEI STU a vyučujúca na niekoľkých univerzitách vrátane Medzinárodnej vesmírnej univerzity (ISU). Osobne dúfam, že som Slovensku pomohla napríklad tým, že som sa ako prvá Slovenka zúčastnila na simulovanej misii na Mars v roku 2014, potom som viedla ako veliteľka ďalšiu misiu tento rok a budúci rok ma vybrala NASA do ešte prestížnejšej misie, tentokrát 8-mesačnej. Okrem toho výsledky môjho astrobiologického výskumu vrátane NASA sú známe v mojom odbore po svete, ako napríklad publikácia v Nature Geoscience z roku 2017.
Maroš Šefčovič, podpredseda Európskej komisie pre Energetickú úniu
Mimoriadne intenzívne som to prežíval. V čase príprav na rozdelenie Česko-Slovenska som bol pracovníkom federálneho ministerstva zahraničných vecí na veľvyslanectve v Harare v Zimbabwe. V septembri 1992 sa mi tam narodila druhá dcéra.
A dostal som vtedy telegram s otázkou, pre ktorú krajinu chcem pracovať po 1. januári 1993. Bolo to rýchle rozhodnutie, na druhý deň som odpovedal, že pre Slovensko. Výsledok bol taký, že sme sa sťahovali do Kanady, teda z plus 40 stupňov Celzia do mínus 40. Je to zážitok na celý život, keď sme dávali 1. januára zo stožiara československú vlajku a vymenili ju za slovenskú a s českými kolegami sme si pripili. Realita sa však rýchlo ukázala, lebo sa nás všetci pýtali, kto sme, ako sa chceme rozvíjať a žiadali základné informácie o Slovensku. Nemali sme ani publikácie v angličtine.
Diplomacia bola mladá, ale našli sme kompas, že chceme ísť do EÚ a NATO. Samozrejme, smerovanie k tomu nebolo priamočiare a reálne nám hrozil bieloruský scenár. Preto bolo pre mňa frustrujúce, keď naši susedia z visegrádskej štvorky vstúpili do NATO a mávali nám ako zo zaoceánskej lode a my sme zostali v prístave. Keby mi vtedy niekto povedal, že o pár rokov budeme nielen v Severoatlantickej aliancii a únii, ale aj v Schengene a eurozóne a budeme hlasom regiónu hlásiacim sa k užšej integrácii, tak by som tomu neveril.
Je to však úspešný príbeh a aj vďaka európskemu rámcu sme sa dokázali zmobilizovať. Prehodili sme výhybku a musíme si do budúcnosti chrániť pozitívny prístup slovenskej spoločnosti, aby sme zostali na súčasnej koľaji. Lebo máme dosť výhybkárov, ktorí by nás radi posunuli inde.
Božidara Turzonovová, herečka
Keby bolo pred dvadsiatimi piatimi rokmi vyhlásené referendum, zrejme by bolo rozdelenie zamietnuté, no v priebehu vývoja uplynulého štvrťstoročia sa ukázalo, že bolo prínosné pre oba štáty.
Jacques Rupnik, francúzsky politológ
Pamätám si najmä na kontrast medzi oslavou Nového roku a nového štátu so značnou dávkou nadšenia v Bratislave a silvestrovskou opicou v Prahe. Ale rozhodnuté bolo už skôr, počas leta, keď víťazi volieb Václav Klaus a Vladimír Mečiar rokovali v Brne o budúcom vzťahu oboch častí federácie. Pre mňa to bolo úplne jasné od chvíle, keď som v júli 1992 stretol na festivale v Karlových Varoch tajomníka Václava Havla Vladimira Hanzela, ktorý mi povedal, že prezident podá demisiu.
Asi som vyzeral veľmi vydesene, tak dôležito dodal: Neboj sa, Václav má plán. Neprezradil však, aký. V tej chvíli mi došlo, že pokiaľ sa tak Havel rozhodol, skutočne končí Československo. Uvedomil som si, že štát, v ktorom som sa narodil a identifikoval sa s ním, prestane existovať. A mal som dojem, že mi to prekážalo viac ako niektorým vtedajším politikom. Bol som taký zvláštny Čechoslovák, ktorý bral existenciu spoločného štátu ako samozrejmosť a nevedel si predstaviť hymnu bez Nad Tatrou sa blýska. Od začiatku som si uvedomoval riziká rozpadu, keďže som pozorne sledoval dianie v Juhoslávii. Na českej strane hlavnú zodpovednosť niesol Klaus.
Jeho kombinácia ekonomického a ústavného nacionalizmu znamenala, že každý si ide po svojom. Na slovenskej strane to bol Mečiar a jeho stratégia stáleho stupňovania požiadaviek a napätia. Ale nešlo len o politikov postkomunistickej liahne. Pamätám si rozhovor na jeseň 1992 s podpredsedom SNR Milanom Zemkom z Verejnosti proti násiliu, ktorý na jar hlasoval proti poslednému ústavnoprávnemu kompromisu a neskôr za slovenskú zvrchovanosť. Povedal: Je možne, že sa veľmi popálime, ale je to jedinečná šanca, ktorú nemôžeme premárniť.
Martin Šulík, režisér
Je mi ľúto, že pri vzniku samostatného Slovenska sme sa rýchlo vzdali toho, čo mohlo formovať myšlienkový svet novej republiky. V oblasti vzdelávania a kultúry sa fungujúce inštitúcie netransformovali na nové podmienky, ale rovno sa zlikvidovali. Zmizli vydavateľstvá, hudobníkom sprivatizovali Opus, filmárom predali Kolibu, televízia sa zmenila na hlásnu trúbu politikov.
Práca mnohých generácií sa v okamihu rozplynula. Trvalo ďalších pätnásť rokov, kým sa vybudovali nové, veľmi krehké štruktúry na podporu tvorby. Z hľadiska histórie je to len okamih, ale nám zmizla celá generácia tvorivých ľudí. Jej absencia je citeľná, vidieť ju všade: na vzhľade našich miest, na podobe krajiny, v parlamente. Mojou nádejou je, že sme sa poučili a pochopili, že vzdelanie a kultúra nie sú len ornamentom, ale základom našej identity.
Iveta Radičová, bývalá premiérka
Prvé obdobie 90. rokov bolo poznamenané mečiarizmom s podobou pseudodemokracie, lámania právneho štátu a divokou privatizáciou. Do nového milénia sme vstupovali s veľkými problémami a s úplne novou politickou scénou. Jediná parlamentná strana, ktorá prekročila milénium, bolo KDH. Vďaka občanom sa naštartovali procesy, ktoré nás vrátili do hry a chytili sme šancu na vstup do EÚ so známym označením tiger Európy. Z hľadiska politického rukopisu je SR výsledkom rukopisu troch mužov – Mečiara, Dzurindu a Fica.
Z hľadiska sociálno-ekonomického išlo o pokus a snahu vytvoriť model ekonomického rastu, ale pri nízkych príjmoch, takže tlačíme pred sebou nevyhnutnosť ďalšieho kroku transformácie, a to je ekonomika sprevádzaná vyššími príjmami. Stojíme pred štyrmi výzvami. Prvou je rovnosť pred zákonom, silný právny štát. Druhou je sociálna spravodlivosť, čo predpokladá štrukturálnu reformu trhu práce a prípravu na zásadné zmeny a dôsledky štvrtej priemyselnej revolúcie. Tretia výzva je kvalitné a inak nastavené sociálne a verejné služby vrátane vzdelania a zdravotníctva. Štvrtou je funkčný štát, štátna správa, dôveryhodné inštitúcie a zmena atmosféry v spoločnosti k väčšej súdržnosti a spokojnosti občanov.
Eugen Gindl, publicista
Dobre si rozmysli za čo bojuješ, lebo sa ti môže stať, že vyhráš. Dvojnásobne to platí vo svete, kde sa aj najrenomovanejší odhadcovia čoraz častejšie mýlia. Ocitli sme sa vo svete, v ktorom sa čoraz väčšie bohatstvo prerozdeľuje čoraz nespravodlivejšie. Sociálny kapitál, (dôvera v inštitúcie, pozitívne vízie budúcnosti, atď.) sme prehajdákali. Významná časť spoločnosti žije s pocitom, že je iba komparzom v hre, netušiac, kto ju napísal, kto ju režíruje. Systém liberálnej demokracie, postavený na tradičných stranách sa otriasa v základoch.
Etablovaná partokracia vytesňuje bunky občianskej spoločnosti do zákulisia. (Volili ste, tak čo ešte strašíte vo verejnom priestore.) Štruktúry občianskej sebaobrany sú čoraz nemohúcejšie. Vo verejnej diskusii, najmä v sieťach, sa presadzuje pestrá paleta často anonymných klugscheiserov. Konštruktéri viac či menej rafinovaných poloprávd a lží ochromujú schopnosť občanov triezvo analyzovať fakty, zodpovedne sa rozhodovať, zaujímať racionálne postoje. Legitímnu ľavicovú agendu si osvojujú krypto- a neofašisti. Liberálne a konzervatívne agendy rozmieňa na drobné čoraz roztrieštenejšia pravica.
Zdá sa, že svet onedlho ovládnu informačné elity a ich digitariát. James Bond odišiel do penzie, Goldfinger a Doktor No zvíťazili. Preskupujú minulosť, zacláňajú budúcnosť, ovládajú prítomnosť.
(Druhú časť Veľkej ankety denníka Pravda si môžete prečítať v stredu 3. januára 2018.)