Hitlerovci zavraždili v Auschwitzi niekoľko desiatok tisíc Židov deportovaných zo Slovenska. Dovedna tam zahynulo najmenej 1,3 milióna ľudí. Počet židovských obetí bol okolo milióna.
Prvý utiekol Poliak
Tábor, ktorý Nemci založili na jar 1940, sa postupne rozrástol do obludných rozmerov. Premenil sa na továreň na smrť. Časť väzňov, kým vládala, robila otrokov, ale väčšina deportovaných rýchlo skončila v plynových komorách.
Esesáci síce prísne strážili Auschwitz, ale našli sa zajatci, ktorým sa podarilo utiecť. Poľskí historici Waclaw Dlugoborski a Franciszek Piper sa dopátrali, že útekov bolo dovedna 802. "Úspešných 144, neúspešných 327 a 331 takých, o ktorých nie sú ďalšie informácie,“ napísali v diele Auschwitz 1940–1945. Do štatistiky nie sú zarátané prípady, keď unikajúcich väzňov stihli zastreliť ešte v koncentráku.
Prvý, ktorý utiekol, bol 26-ročný poľský obuvník Tadeusz Wiejowski. Na slobodu sa dostal v júni 1940, skrýval sa v rodnej obci, ale na jeseň 1941 ho Nemci vypátrali a zastrelili.
Nechal sa zatknúť, aby prenikol do Auschwitzu
Witold Pilecki, 39-ročný poľský vojak, bol statočný človek, ktorý sa v roku 1940 nechal zámerne zatknúť vo Varšave, aby sa ako väzeň ocitol v Auschwitzi a zistil, čo sa deje za múrmi tábora. Prostredníctvom rádiostanice, ktorú zhotovili spoluväzni, informoval odboj o situácii v koncentráku (v roku 1942 ju rozmontovali v obave, že ju Nemci odhalia).
Úspešných útekov z Auschwitzu bolo 144, neúspešných 327 a 331 takých, o ktorých nie sú ďalšie informácie.Waclaw Dlugoborski a Franciszek Piper, historici
V apríli 1943 sa Pilecki rozhodol utiecť. "Robil v pekárni, ktorá sa nachádzala mimo tábora. V noci využil nepozornosť esesákov a s dvoma spoluväzňami ich premohol,“ napísal historik Jon E. Lewis v knihe s názvom Skutočné vojnové príbehy.
Pilecki sa snažil presvedčiť vedenie poľského odboja, aby napadlo Auschwitz. Velitelia však usúdili, že im chýba taká sila, aby operácia mohla byť úspešná. Pilecki sa v lete 1944 zapojil do Varšavského povstania. Počas komunistických čistiek po skončení vojny (podobne ako po prevrate vo februári 1948 v Československu) ho nepovažovali za hrdinu, ale postavili pred súd a v máji 1948 ho popravili.
Na úteku Žid a esesák
<A>Viktor Pestek bol etnický Nemec, ktorý pochádzal z Bukoviny. Ako mladý esesák bojoval na východnom fronte. Neďaleko Minska utrpel zranenie, partizáni ho mohli zabiť, ale rozhodli sa nechať ho nažive. Zostal v ňom zjavne pocit vďaky za život. Nemci ho prevelili do Auschwitzu, aby robil dozorcu.
Pestek bol medzi esesákmi takpovediac ako ihla v kope sena. "Nenávidím sám za seba za to, že sa musím pozerať, ako sú zabíjané ženy aj deti. Chcel by som niečo urobiť, aby som zabudol na zápach mŕtvol a mohol sa cítiť trochu čistejší,“ povedal väznenému slovenskému Židovi Alfrédovi Wetzlerovi. Pestek mu navrhol útek spolu s jeho spoluväzňom Rudolfom Vrbom. Neverili však, dozorcu podozrievali z provokácie, nazdávali sa, že im chce nastražiť pascu.
Vítězslav Lederer, ich 39-ročný židovský krajan z rozbitého Československa z oblasti Tachova, naopak, dôveroval iba 19-ročnému Pestekovi. Ten mu v apríli 1944 ukradol esesácku uniformu od opitých dozorcov a v noci spolu prekĺzli za bránu Auschwitzu.
Nemci neskôr chytili Pesteka, ako zradcu ho zabili. Lederer sa dostal do Prahy, potom do geta v Terezíne, aby informoval Židov o hrôzach v Auschwitzi. Nepochodil však, lebo tvrdenie o priemyselnom vyvražďovaní sa iným zdalo nepredstaviteľné. Lederer sa snažil prepašovať svoje hrozné zážitky do zahraničia, ale neuspel. Na okupovanom českom území sa zapojil do odboja, prežil, zomrel v roku 1972.
Vrba a Wetzler
Najdôležitejší útek z Auschwitzu sa spája s Vrbom a Wetzlerom. Prvý bol rodák z Topoľčian, druhý pochádzal z Trnavy. Oboch deportovali do koncentráku v roku 1942.
Útek sa im poradil tiež v apríli 1944, čiže v období ako Ledererovi s Pestekom. Wetzler mal vtedy 25 rokov, Vrba len 19 rokov.
Dôkladne si naplánovali útek. Vybrali si za únikovú trasu úsek, kde sa budovala ďalšia časť koncentráku. Vyhĺbili jamu pod drevom, ktoré bolo stavebným materiálom na nové baraky. Tri dni sa v nej skrývali. Toľko času, pretože vedeli, že po troch dňoch esesáci prestávajú pátrať po nezvestných väzňoch. "Vyšlo im to a vydali sa na Slovensko, kam dorazili do jedenástich dňoch,“ pripomenul v nekrológu o Vrbovi denník Guardian.
Obaja podali svedectvo o hrôze v Auschwitzi židovským spoluobčanom v Žiline. Text prepašovali Spojencom a aj do Vatikánu. Aj v prípade Vrbu a Wetzlera sa objavili pochybnosti, či uveriť slovám o tom, čo odporovalo rozumu normálneho človeka. Po ich svedectve však pápež Pius XII.
Apeloval na maďarského vodcu Miklósa Horthyho, aby zastavil deportácie Židov. Súhlasil v júli 1944. Pomohlo sa tým odvrátiť chystané transporty až 200-tisíc maďarských Židov.
Vrba žil od roku 1967 v Kanade, kde sa stal uznávaným biochemikom. Zomrel v marci 2006.
Wetzler zostal v Československu. Po 18 rokoch na invalidnom dôchodku zomrel vo februári 1988 v Bratislave.
Každý z nich napísal knihu o hrôzach v Auschwitzi. Ich správa z jari 1944 sa považuje za najdôležitejšie svedectvo o holokauste podané ešte pred skončením druhej svetovej vojny.
