Tí striehli, aby niekto do idúceho vlaku nenaskakoval alebo z neho nevyskakoval. Takto zabraňovali útekom z bývalého Československa na kapitalistický Západ. Začalo sa to po 25. februári 1948, presne pred sedemdesiatimi rokmi, keď sa moci ujal komunistický totalitný režim.
Po druhej svetovej vojne mnohí vládu komunistov vítali s nádejou na lepšiu budúcnosť. Časom však režim začal ukazovať aj svoju inú tvár. Najmä v 50. rokoch sa tvrdo vyrovnával s nepohodlnými ľuďmi, vlastných občanov z vymyslených dôvodov označoval za triednych nepriateľov a posielal ich na smrť, do väzenia či pracovných táborov. Mnohí sa rozhodli utiecť do zahraničia. V totalitnom období počet zabitých na úteku v rámci Československa dosiahol dokopy 276 osôb, z nich takmer dve tretiny práve v 50. rokoch.
Čudo na záhoráckych koľajniciach
Komunistický režim proti útekom na Západ robil rôzne opatrenia. Na železničnej trati z Československa do Rakúska, konkrétne z Devínskej Novej Vsi do Marcheggu a Viedne, vybudovali čudnú zábranu, jedinú na Slovensku. „Bol to obrovský železobetónový hranol, ktorý mohol mať tak 3 × 3 × 4 metre. Pohyboval sa na kolieskach nedlhej koľajnice, tam a nazad. Vyliezal z neďalekého dreveného domčeka, prešiel asi päť metrov a zastal krížom na koľajniciach železničnej trate, čím vlaku zahatal cestu,“ približuje 88-ročný Štefan Horský žijúci v Bratislave, bývalý publicista, ktorý sa tejto téme venoval.
Veľmi by som si prial a chcel veriť, že k týmto pozostatkom totalitných režimov – nacizmu i komunizmu, už nikdy v budúcnosti nepribudne niečo podobné.bývalý publicista Štefan Horský
Pohyblivý hranol na trati pri Devínskej Novej Vsi ako zábranu proti útekom umiestnili po tom, čo v českom Chebe 11. septembra 1951 výpravca, strojvodca, úradník a lekár z Ašu uniesli osobný vlak do Nemeckej spolkovej republiky (NSR). V stanici Aš vlak jednoducho nezastavil a pokračoval až za československo-nemeckú hranicu! To donútilo komunistický totalitný režim okamžite konať.
Zanedlho sa mohutné železobetónové zábrany objavili na železničných tratiach z Československa do Rakúska a NSR. Oficiálne ich nazvali: Stanovište – výkoľajka!
„Dokumentácia o opatreniach hneď po únose v roku 1951 sa nezachovala nikde. Nájde sa však ešte zopár pamätníkov čudesnej železobetónovej kocky. Pamätám sa na ňu aj ja. V tom čase sme bývali v neďalekom strážnom domčeku. Na konci viac ako kilometer dlhého koľajiska v Devínskej Novej Vsi, kde sa trate rozchádzajú smerom na Kúty a Brno a do Marcheggu a do Viedne. Vedľa trate stál drevený domček, označený ako výkoľajka. Jej činnosť riadil príslušník pohraničnej stráže. Do domčeka obrovskú kocku vťahoval iba pri prechode vlaku do a z Viedne, inak bola neustále na koľajniciach,“ pokračuje Štefan Horský.
Kocky na trať dávali už nacisti
Pohraničníci museli ihneď hlásiť každé zastavenie vlaku na tomto území a v prípade akéhokoľvek narušenia zvyčajného priebehu prechodu vlaku museli ho okamžite zastaviť. "Príkaz kontrolovať, či niekto do vlaku nenaskakuje alebo z neho nevyskakuje, nebol náhodný. Tak totiž ušiel z Československa náš najslávnejší futbalový tréner Ferdinand Daučík po tom, čo sa na ňom začali komunisti vŕšiť a dostal sa do ich nemilosti. Bol dokonca internovaný v Novákoch ako väzeň.
Nespoľahlivý živel a triedny nepriateľ. Jedného dňa ráno niekdajší tréner ŠK Bratislava, ktorý v roku 1948 pokoril na zámorskom turné v Mexiku všetkých súperov a s jedným remizoval, už v Novákoch nebol. Vzápätí Slobodná Európa oznámila, že je vo Viedni. Vraj vlak smerujúci do Marcheggu v poli za Devínskou Novou Vsou „náhodou“ zastal a okamžite doň nastúpili Daučíkovci so štyrmi deťmi," vykresľuje vtedajšiu dobu pán Horský.
Na hraniciach so Západom postupne vznikli hraničné a zakázané pásma. Prekročenie bez osobitného povolenia znamenalo smrť alebo dlhoročné väzenie.
Čudné zábrany však neboli originálnym výmyslom totalitných komunistických pohlavárov. Inšpirovali sa nápadom nemeckých nacistov z druhej svetovej vojny. "Bol som pri tom. Nielen my stredoškoláci, ale aj vysokoškoláci sme od novembra 1944 do marca 1945 kopali protitankový zákop pod Lamačom. Mal byť súčasťou Bratislavy, nazvanej vtedy Festung (pevnosť – pozn. red.) Pressburg.
Na mieste, kde mal hlboký zákop proti ruským tankom pretnúť železničnú trať, postavili nemeckí ženisti dve obrovské železobetónové kocky. Tie mali vo chvíli, keď ich Rusi pritlačia, preklopiť za pomoci dynamitu na jednu aj druhú koľaj. Vlak nemal šancu," spomína pán Horský.
Železobetónová komunistická kocka, ako si ju pamätá najstaršia generácia Záhorákov, však nestála až do rúcania ostnatých zábran po novembri 1989. Všetko zmenila elektrifikácia. Kameň nahradili dve neveľké, vari meter dlhé železiská – výkoľajky. Zamykali ich a podľa potreby ich mohli preklopiť, aby koľajnice uvoľnili. Slúžili na zabránenie útekom až do pádu železnej opony.
Tieto divné časy zostali už len v spomienkach pamätníkov. Dodnes ich pripomína miesto, kde si pohraničníci pri nástupe do služby a po jej skončení nabíjali a vybíjali zbrane. Nachádza sa oproti staničnej hale v Devínskej Novej Vsi, kde mali hraničiari kedysi kasárenský kút.
Dejiny rozprávajú aj varujú
Ani sa nechce veriť, čo všetko dokázali vymyslieť Česi a Slováci na prekonanie železnej opony, keď sa rozhodli pre politickú emigráciu a cestu za slobodou. Úteky pešo, prebrodenie rieky, preplávanie na člne, najlepšie na gumenom, prelietanie hraníc na vetroňoch, balónoch či rogalách.
Najčastejšie sa o útek pokúšali jednotlivci, ktorí využívali služby prevádzačov. Skupinový útek zaznamenali 19. augusta 1952 v obci Mást. Odišlo 15 osôb, vrátane troch rodín, aj s dieťaťom. Ich pokus bol úspešný. Lúky pri rieke Morave poznali ako svoje topánky, rok čo rok na nich kosili, dokonca s fúrami sena neraz zamierili rovno do Viedne na Senný rínok. Cestu mali v génoch, veď odpradávna z Prešporka do Viedne viedla práve cez Stupavu a Marchegg.
Strihanie hraničných drôtov nadobro ukončilo obdobie takýchto prazvláštnych a pre súčasnú mladú generáciu priam neuveriteľných príbehov. November 1989 zmietol aj čudo na koľajniciach v kilometri 39,7 na štreke z Viedne do Bratislavy, zvané výkoľajka. Neďaleko stojí dodnes železobetónový bunker z čias Hitlera. „Veľmi by som si prial a chcel veriť, že k týmto pozostatkom totalitných režimov – nacizmu i komunizmu, už nikdy v budúcnosti nepribudne niečo podobné, železobetónové, čo ľuďom prináša len skazu, neistotu a nešťastie,“ vyznáva sa na záver Štefan Horský.