Hneď prvé voľby po vzniku Slovenskej republiky boli zároveň voľbami predčasnými, keďže sa konali dva roky pred riadnym termínom, ešte počas dvoch dní, 30. septembra a 1. októbra 1994. O tom, že sa uskutočnia, sa rozhodlo v marci toho roku. Poslanci parlamentu vtedy vyslovili nedôveru premiérovi Vladimírovi Mečiarovi, ktorý štýlom svojej politiky traumatizoval spoločnosť a odkláňal štát z cesty do Európskej únie a NATO. Prezident Michal Kováč následne Mečiara z funkcie odvolal a vymenoval novú „dočasnú“ vládu širokej koalície na čele s Jozefom Moravčíkom. Národná rada zároveň prijala zákon o skrátení volebného obdobia.
Rozbehnutý Mečiarov valec v roku 1994
Namiesto upokojenia situácie však prišla nová trauma. Mečiar vo voľbách triumfoval, jeho HZDS získalo hlasy vyše milióna voličov. Vytvorená koalícia, do ktorej víťaz prizval Slotovu SNS a Ľuptákovo ZRS, už v noci z 3. na 4. novembra 1994 zasadila parlamentnej demokracii na Slovensku tvrdý úder. Počas 23 hodín trvania nočnej schôdze sa vládna väčšina 83 zákonodarcov najhrubším spôsobom pomstila opozícii. Odstavila jej predstaviteľov od parlamentných funkcií, odvolala aj mnohých ďalších verejných funkcionárov a nahradila ich výhradne svojimi ľuďmi. Opozícia, zhodnotiac situáciu, nočné rokovanie opustila. Zotrval iba jediný jej zástupca, podpredseda SDĽ Robert Fico. Po celý čas aktívne diskutoval a upozorňoval na vecné a právnické chyby, ktorých sa Mečiarova koalícia dopúšťala.
„Toto bola noc dlhých nožov,“ prirovnal vtedajší predseda Maďarského kresťanskodemokratického hnutia Béla Bugár sled udalostí k povestnej noci z roku 1934, keď dal Hitler desiatky jemu „nepohodlných“ verejných činiteľov povraždiť. Rozbehnutý Mečiarov valec sa však nezastavil. Pomsta sa dotkla aj prezidenta Kováča, v roku 1995 mu tajná služba uniesla syna a na sklonku funkčného obdobia mu hodiny umiestnené oproti Prezidentskému palácu odpočítavali zostávajúci čas. Mečiarovej ére odzvonili až riadne voľby v roku 1998, po ktorých nastúpila prvá Dzurindova vláda.
Koniec druhého Dzurindovho kabinetu
V poradí druhý Dzurindov kabinet sa však tiež nevyhol predčasným voľbám. Tie sa konali 17. júna 2006, keď do riadnych volieb chýbalo už len zopár mesiacov. Začiatkom februára toho roku však odchod z vládnej koalície ohlásilo KDH a funkcie šéfa parlamentu sa vzdal jeho líder Pavol Hrušovský. Dôvodom bol odmietavý postoj Dzurindovej SDKÚ k predloženiu a podpisu dodatku Vatikánskej zmluvy o výhrade vo svedomí.
Voľby sa však mohli konať aj skôr. Vážnym problémom s parlamentnou väčšinou totiž druhá Dzurindova vláda čelila v podstate už od roku 2004, keď z SDKÚ odišla skupina poslancov, ktorá neskôr založila Slobodné fórum. Pri presadzovaní zákonov jej v tom období, naopak, pomáhali niekoľkí poslanci, ktorí opustili HZDS. Situácia sa zdramatizovala v roku 2005, keď bol z vlády „vyhodený“ šéf strany ANO Pavol Rusko, a to pre „kauzu zmenka“, ktorá sa týkala jeho údajnej pôžičky v sume 104,5 milióna korún od podnikateľa z oblasti energetiky. Začalo sa hrať o to, koľko poslancov ANO odíde s Ruskom do opozície a koľko ich zostane v koalícii. Už vtedy sa hovorilo o „kupovaní poslancov“, údajne za cenu 15 miliónov korún za jedného.
V septembri 2005 zarezonovala správa, že dvaja Mečiarovi poslanci Karol Džupa a Eduard Kolesár odrazu vystúpili z klubu HZDS a idú podporovať Dzurindovu vládu. Následne prenikli informácie o kupovaní poslancov, korupcii a manipulovaných tendroch. Až nasledujúce roky vyplavili aj obrovskú „kauzu Gorila“, ktorá, hoci sa dodnes nevyšetrila, odhalila mnohé z toho, ako sa práve v tomto volebnom období skutočne vládlo.
Predčasné voľby v ére samostatného Slovenska
rok 1994
- 11. marec 1994 – parlament vyslovil nedôveru predsedovi vlády Vladimírovi Mečiarovi
- 14. marec 1994 – prezident Michal Kováč odvolal Mečiara z funkcie premiéra
- 16. marec 1994 – prezident vymenoval novú koaličnú vládu na čele s Jozefom Moravčíkom
- 17. marec 1994 – parlament schválil zákon o skrátení volebného obdobia a vypísaní predčasných volieb
- 30. september a 1. október 1994 – voľby sa uskutočnili, vzišla z nich vláda, ktorú vytvorili HZDS (61 mandátov), SNS (9 mandátov) a ZRS (13 mandátov), premiérom sa opäť stal Vladimír Mečiar (HZDS)
rok 2006
- 7. február 2006 – predseda koaličného KDH Pavol Hrušovský odstúpil z funkcie šéfa Národnej rady
- 8. február 2006 – KDH ohlásilo odchod z vládnej koalície, dôvodom bol odmietavý postoj SDKÚ k predloženiu a podpisu dodatku k Vatikánskej zmluve o výhrade vo svedomí, vláda zároveň prišla s návrhom na vypísanie predčasných volieb
- 9. február 2006 – parlament schválil ústavný zákon o skrátení volebného obdobia
- 17. jún 2006 – konali sa voľby, vládu po nich vytvoril Smer (50 mandátov), HZDS (15 mandátov) a SNS (20 mandátov), premiérom sa stal Robert Fico (Smer)
Foto: Pravda, Robert Hüttner
rok 2012
- 11. október 2011 – parlament rozhodoval o zmenách v dočasnom eurovale (Európsky finančný stabilizačný nástroj úzko spätý s ekonomickou krízou v Grécku), premiérka Iveta Radičová toto hlasovanie spojila s hlasovaním o dôvere vláde, napriek tejto podmienke SaS, časť OKS a OĽaNO – 13. október 2011 – Slovenská republika ako posledná krajina eurozóny posilnenie dočasného eurovalu na druhýkrát schválila, neúplnú koalíciu pri hlasovaní podporil Smer, urobil to však výmenou za súhlas s konaním predčasných volieb, na ich konaní sa parlament v ten istý deň aj uzniesol
- 10. marec 2012 – deň konania volieb, zvíťazil v nich Smer a ziskom 83 poslaneckých mandátov vytvoril jednofarebnú vládu na čele s premiérom Ficom
Pád Radičovej vlády
Nateraz posledné predčasné voľby sa konali 10. marca 2012. Dôvodom ich vypísania bolo hlasovanie o posilnení dočasného eurovalu (európskeho stabilizačného nástroja, ktorý sa prijímal v súvislosti s ekonomickou krízou v Grécku) v parlamente v októbri 2011. Vtedajšia premiérka Iveta Radičová (SDKÚ) ho spojila s hlasovaním o dôvere vláde. Partneri z jej koalície, konkrétne zo SaS, časti OKS a OĽaNO, za návrh nehlasovali, čím zároveň spôsobili pád kabinetu. Po dohode troch koaličných strán s opozičným Smerom bol napokon euroval na druhýkrát schválený, no Smer výmenou za podporné hlasy žiadal predčasné voľby.
Aj keby sa vtedy Radičovej vláda udržala, jej ďalší osud by bol bez ohľadu na euroval či ďalšie kauzy viac ako otázny. Vnútri koalície sa totiž za krátky čas jej existencie nahromadil medzi programovo nesúrodými partnermi dlhý rad problémov. Nevedeli sa zhodnúť na ekonomických či sociálnych zákonoch. Ešte nikdy Slovensku nehrozilo toľko hromadných protestov, ku koľkým sa schyľovalo na jeseň 2011. Ostrý štrajk chystali učitelia, až zhruba 2 400 nemocničných lekárov, čo je asi tretina všetkých, podalo hromadné výpovede. Búrili sa zdravotné sestry, živnostníci, umelci, zamestnanci vo verejnej sfére, sociálne vylúčení aj rôzne ďalšie skupiny obyvateľstva. Vyjadrovali nespokojnosť s nízkymi platmi či zhoršujúcimi sa pracovnými a sociálnymi podmienkami, pripravovali odvetné akcie.
Foto: TASR
Už po povalení vlády, v novembri 2011, vypukla „kauza odpočúvanie“, megaškandál vojenských tajných z čias, keď rezort obrany viedol Ľubomír Galko. Odpočúvaní boli civilisti vrátane redaktorov Pravdy, úradníkov na ministerstve obrany či sponzora SaS. Obžalovaní sú dnes piati dôstojníci VOS, ktorí čakajú na súdne konanie. V obžalobe sa hovorí, že zámerom odpočúvania bolo aj zisťovanie názorov na SaS.
Nasledovala „kauza sasanka“, keď sa v januári 2012 na internete objavil tajne nahratý rozhovor šéfa SaS Richarda Sulíka s kontroverzným podnikateľom Mariánom Kočnerom, v ktorom sa radili o politike či voľbe generálneho prokurátora. Na svetlo sa napokon naplno dostala aj megakauza Gorila, vo februári 2012 vyšli pre ňu do ulíc desaťtisíce ľudí, ktorých vládna moc v extrémnom mraze „pokropila“ vodným delom. Všetky tieto udalosti vyústili do veľkého volebného víťazstva Smeru Roberta Fica, ktorý si po predčasných voľbách mohol dovoliť vládnuť nasledujúce štyri roky celkom sám, bez koaličných partnerov.