Politika je neustála hra o moc a možnosť slúžiť verejnému blahu. Obvykle si pamätáme jej víťazov, ale nezabúdame ani na tých, ktorí v nej prežívajú trpké Waterloo. Pokiaľ sú obete a straty zanedbateľné, pokiaľ spoločnosť napreduje, oba póly politiky patria do demokratickej politickej tradície a kultúry. Aj týmito slovami uviedol politológ Michal Horský svoju poslednú knihu v roku 2016, ktorej dal názov Politické hry. Nachádzajú sa v nej viaceré rozhovory, ktoré poskytol denníku Pravda.
Michal Horský išiel proti prúdu
Tento významný slovenský politológ žil s politikou denne a snažil sa ju analyzovať sebe vlastným spôsobom, ktorý bol inšpirujúci a podnetný aj pre samotných politikov bez ohľadu na to, z ktorej strany pochádzali. Michal Horský zomrel vo veku nedožitých 75 rokov v Trnave.
Denník Pravda roky spolupracoval s Horským. Len pred dvoma týždňami Pravda zverejnila rozsiahlu esej, v ktorej sa snažil rozkrývať príčiny a dôsledky antipolitiky. Michal Horský v nej hovorí, že všeobecne prijímaný názor posledného desaťročia, že demokratická politika je v hlbokej kríze, nadobúda čoraz hrozivejšie a viditeľnejšie kontúry. Nie názory na riešenie politických agend, ale, ako uvádza Horský, postoj verejného žalobcu sa stáva prevažujúcim vzorom politickej angažovanosti.
V eseji sa zamýšľa nad politickými stranami, ktoré sú chrbtovou kosťou zastupiteľskej demokracie a prečo sme dospeli až do obdobia úpadu politických inštitúcií a politických strán. „Na politickej scéne nie iba u nás, ale v celom euroatlantickom priestore, sa v čoraz väčšej miere presadzujú strany a lídri tzv. antipolitiky, politickí extrémisti. Upadá vplyv tradičných politických strán a médií,“ uviedol Horský a pokračoval: „Politické strany, ktoré fungujú bez členskej základne, bez vnútornej kontroly, iba ako „strany – fabriky“, resp. ako strany produkujúce zisk pre ich zakladateľov, a to prednostne zo štátnych dotácií, ktoré sú určené na fungovanie politických strán. Takmer žiaden stranícky elektorát zároveň umožňuje lídrom strany viesť politiku bez akéhokoľvek chomúta ideológie. Je to systém, v ktorom členovia pôsobia ako zblúdené dedinské psy bez domovského dvora."
„Michalov odchod je obrovskou stratou. Sme zdrvení. Michal Horský bol múdry, inšpiratívny a dobrý človek. Brilantný expert, ktorý videl ďalej než iní. Nekompromisne dokázal veci pomenovať, nikdy sa nebál ísť proti prúdu a mať iný názor. Bol originálny, ovládal umenie presne definovať konzekvencie súčasnej politiky a najmä vystihnúť nebezpečenstvá, ktorým čelia dnešné spoločnosti a varovať pred nimi. Vyjadrujeme úprimnú sústrasť jeho synovi, rodine. Veľmi nám bude chýbať,“ uviedla šéfredaktorka Pravdy Nora Slišková.
Michal Horský vyštudoval filozofiu a históriu na Univerzite Komenského v Bratislave. Už ako študent v 60. rokoch 20. storočia publikoval a analyzoval politiku. Stal sa riaditeľom časopisu Echo, ktorý spoluvytvárali bratislavskí vysokoškoláci. Po vpáde sovietskych vojsk v roku 1968 do Československa normalizácia postihla aj Horského. Z verejného priestoru sa musel stiahnuť a pracoval v Slovenskom ústave pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody. V novembri 1989 sa do verejného života vrátil. Stal sa členom Koordinačného centra Verejnosti proti násiliu (VPN) a súčasťou redakcie Verejnosť. V rokoch 1990 až 1992 zastupoval Slovensko za VPN v Snemovni národov Federálneho zhromaždenia a bol členom ústavnoprávneho výboru. Zároveň sa začal angažovať aj v akademickom prostredí. Je jedným zo zakladateľov Trnavskej univerzity a katedry politológie, kde pôsobil do roku 2006 ako vysokoškolský učiteľ. V rokoch 2008 a 2009 učil na Katedre politológie Filozofickej fakulty Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave.