Práve úprimné príhovory predstaviteľov mladej generácie pred očami posledných ešte žijúcich svedkov nacistických zverstiev o minulosti, ale najmä o súčasnej napätej situácii v Európe, boli to najpresvedčivejšie, čo si účastníci podujatia vo svojich pocitoch domov odnášali.
Od augusta 1938 takmer sedem rokov nemeckí nacisti transportovali do Mauthausenu zväčša politicky „nespoľahlivých“ mužov a vojenských zajatcov zo štyroch desiatok krajín. Na spomienkových obradoch ich zastupovali zväčša veľvyslanci, ktorí si podávali ruku s mladým kancelárom Sebastianom Kurzom a o niečo srdečnejšie s bývalým sociálnodemokratickým prezidentom Heinzom Fischerom.
Jednotlivé štáty, ktorých občania už nikdy nevyšli živí spoza plota napojeného vysokým elektrickým napätím, inštalovali v areáli vlastné pomníky či pamätné tabule.
Najmonumentálnejší je sovietsky. Oprávnene. Veď v centrálnom lágri Mauthausen-Gusen a v jeho filiálkach po celom Rakúska nacisti väznili vyše 50-tisíc červenoarmejcov, z nich polovica tu našla svoju smrť. Na druhom smutnom mieste sú Poliaci. Napriek tomu, že na ich území okupovanom Nemcami bolo najviac likvidačných zariadení, takmer 37-tisíc Poliakov odvliekli do Horného Rakúska, Z nich sa viac ako 15-tisíc nedočkalo slobody.
Odporcovia ľudáckeho režimu
Popritom vyznievajú počty zo Slovenska skromne. Zo 1 281 väznených tu zahynulo 414. Od nás do tohto tábora deportovali odporcov ľudáckeho režimu až na sklonku druhej svetovej vojny vo dvoch vlnách – po potlačení SNP povstaleckých vojakov a potom zatknutých ilegálnych pracovníkov.
V delegácii Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov (SZPB) sa objavila aj dcéra Jozefa Bazalíka. „Otecko bolo hudobníkom v martinskej jednotke. Keď ho Nemci zajali, videli, že má na klope lýru, nepomohlo mu to… Po pol roku otrockej driny sa mu podarilo ujsť, keď pracoval v kameňolome. Peši zväčša v noci putoval až do západných Čiech. Niekde mu v osadách podali pohár s vodou, inde naňho poštvali psov. Ale dostal sa až do Plzne, kde ho v pivnici do príchodu Američanov ukrýval jeden lekár. Mal to šťastie, že sa vrátil domov, no zdravotne ho to poznačilo na celý život.“ Dcéra odmietla ísť do časti múzea v bývalých barakoch, kde sa zachovali plynové komory, kremačné pece, žaláre, v ktorých chlapov mučili a popravovali. „Už som tam raz bola, nevydržala by som opäť pohľad na to.“
Iná pani z Bratislavy prišla s veľkou kyticou. „Brat mojej mamy Ján Majchar,“ vysvetľuje, „bol príslušníkom trnavskej posádky, ktorá sa ako jediná zo západného Slovenska komplet pridala k Povstaniu. Uja Nemci zajali. Babička po vojne zistila, že ho poslali sem a že tu dva dni pred oslobodením zomrel. Nevieme však, či na chorobu, alebo ho surovo zabili,“ dodáva so slzami v očiach.“ Vedecky je dokázané, že tu väzňov vraždili 62 spôsobmi!
Peklo po atentáte
Prvý pomník svojim obetiam v Mauthausene postavili Francúzi roku 1949, o desať rokov po nich Československo. Socha od pražského umelca Antonína Nykla, ktorý si tu za činnosť v odboji tiež vytrpel svoje, znázorňuje vychudnutého muža so zdvihnutými rukami a s kŕčom v tvári. Toto dielo sa považuje na návrší nad mestečkom Mauthausen za najpôsobivejšie.
Mimochodom, osobitne po atentáte na Reinharda Heydricha do tábora Mauthausen z protektorátu Čiech a Moravy vyviezli takmer päťtisíc ľudí. Okolo 2 900 tam zahynulo vrátane 252 popravených členov Sokola, politikov z protektorátnej vlády, profesorov, lekárov i známeho režiséra a hudobníka Karla Hašlera, autora skladieb Tá naše písnička česká a Po Starých zámeckých schodech.
Pred Nyklovým pomníkom sa v nedeľu uskutočnil spoločný pietny akt Slovenska a Česka za účasti veľvyslancov Petra Mišíka a Ivany Červenkovej, čestnej stráže Ministerstva obrany SR a posádky autobusu SZPB. Nechýbali ani slovenskí školáci, účastníci poznávacej súťaže SZPB o udalostiach druhej svetovej vojny.
Nové fakty o Sobibore
Aj v súčasnosti sa môžu objaviť nové závažné fakty o dejinách minulého storočia. Donedávna naši historici vedeli o tom, že veľká časť slovenských Židov bola v roku 1942 odvlečená do Lublinskej oblasti Nemcami okupovaného Poľska. Vďaka izraelským bádateľom sa prišlo na to, že ich vyše 25-tisíc nacisti nasmerovali do vyhladzovacieho tábora Sobibor pri rieke Buk. Aj to sa dozvedeli účastníci medzinárodnej konferencie o Sobibore, ktorú v pondelok zorganizovalo Slovenské národné múzeum a Veľvyslanectvo Ruskej federácie v Bratislave.
Ako zdôraznil riaditeľ Múzea židovskej kultúry (MŽK) SNM Pavol Mešťan, toto strašné miesto na dnešnom poľsko-ukrajinskom pomedzí sa stalo osudné pre viac ako tretinu všetkých Židov deportovaných zo Slovenska, a o toto dôležité svedectvo by sa mali doplniť učebnice dejepisu. Mladý historik z MŽK Michal Vaněk predstavil svoju novú knihu Sobibor, neznáma história, a projekt obnovy pamätníka a múzea na tomto pietnom mieste, na ktorom sa popri poľských a holandských vedcoch a architektoch podieľajú aj Slováci.
Prečo sa osobitne o Sobibor zaujímajú i ruskí historici a umeleckí tvorcovia? Na túto otázku si na konferencii odpovedal veľvyslanec RF Alexej Fedotov. Okrem toho, že okrem perzekvovaných Židov tam trpelo aj mnoho zajatcov z Červenej armády, udialo sa tam čosi výnimočné: jediné úspešné povstanie v nacistických táboroch smrti, ktoré v októbri 1943 viedol dôstojník Alexandr Pečerskij a ďalší skúsení sovietski vojaci. Divadelný a filmový herec Konstantin Chabenskij prítomným priblížil svoj režisérsky debut s názvom Sobibor, v ktorom si zahral i ústrednú postavu Pečerského. Základnou myšlienkou bolo ukázať, že v akokoľvek hroznej situácii sa nájde aspoň jeden človek, ktorý presvedčí ostatných, že aj oni sú ľudia, a preto by sa nemali poddať strašnému osudu.
V pondelok večer sa v bratislavskom kine Lumiére konala slovenská premiéra tohto filmu, ktorý už videli diváci vo Varšave, viacerých ruských mestách, v New Yorku (v rámci zasadania Valného zhromaždenia OSN), vo Washingtone a v Prahe. Včera mala snímka premiéru vo Viedni a dnes ju budú premietať v Berlíne.