Podľa prieskumu Iniciatívy Inakosť patrí práve školské prostredie medzi najčastejšie miesta, kde sa gejovia, lesby, bisexuálni a transrodoví ľudia stretávajú so šikanovaním či inými nepríjemnými skúsenosťami. Podľa Kuruca by tento problém mohlo vyriešiť dovzdelanie pedagógov, aby sa naučili v podobných situáciách správne reagovať.
Čo vás na výsledkoch prieskumu najviac prekvapilo?
Veľký počet tých, ktorí zažili nejakú nepríjemnú skúsenosť, násilie alebo obťažovanie kvôli tomu, že sú LGBT. Bola to až polovica respondentov. Tiež ma prekvapilo, že druhým najproblematickejším miestom je školské prostredie, kde zažívali nepríjemné skúsenosti najmä zo strany spolužiakov. LGBT ľudia však za jednu z top priorít považujú aj riešenie férových praktík v práci, čo môže súvisieť s tým, že v nej trávime až polovicu života. Keď musia na pracovisku tajiť svoju orientáciu a identitu, nemôžu sa cítiť ako jej plnohodnotná súčasť.
Alarmujúce je aj zistenie, že diskrimináciu zažilo 40 percent respondentov. Väčšinou to boli vyhrážky, hrubé výrazy a nadávky v spojení s poskytovaním nejakých služieb, v práci alebo v škole. Samozrejme, drvivá väčšina LGBT ľudí podporuje právne uznanie párov rovnakého pohlavia, čiže životné partnerstvá. Vo veľa otvorených odpovediach zdôrazňovali práve strach urobiť „coming-out“ (verejné priznanie k svojej sexuálnej orientácii, pozn. red.). Vnímajú to ako začarovaný kruh, keď je spoločenská situácia negatívne naladená a plná homofóbnych predsudkov, kde sa aj niektorí politici a političky vyjadrujú o LGBT negatívne. Ľudia sa potom boja priznať k orientácii a rozprávať sa o nej, čo však zakonzervováva stav, že majú politici pocit, akoby ten problém neexistoval. Tento prieskum tomu má napomôcť, je určený aj pre nich, aby videli, že problémy tu sú a treba ich riešiť.
Zistili ste, že LGBT ľudia často zažívajú šikanovanie v škole zo strany spolužiakov. Čo treba urobiť, aby sa to zmenilo?
V školách by sa mali rozprávať o tejto problematike a nerobiť z LGBT ľudí tabu. Mali by mať na túto tému prepracovanú politiku proti šikanovaniu. To znamená, aby učitelia vedeli, čo majú robiť, lebo si myslím, že v súčasnosti nevedia, ako sa v takýchto situáciách zachovať. Učitelia by mali byť v tejto problematike vzdelaní.
Z výsledkov vyplýva aj to, že 94 percent LGBT ľudí, ktorí zažili nejakú nepríjemnosť, ju neohlásili, dôvodom je zrejme nedôvera voči inštitúciám. Je to oprávnené?
My sme sa pýtali najmä na políciu, kde to ohlásili zhruba nejaké štyri percentá. Štyridsať percent z nich malo negatívnu skúsenosť, tridsať percent indiferentnú a zvyšok pozitívnu. Nie je to úplne čierno-biele, aby sme zasa všetkých nekritizovali. Skôr je problém, že ani polícia nemá vypracované postupy, ako špecificky pristupovať k obetiam trestných činov na základe sexuálnej orientácie a rodovej identity. To sa však týka asi všetkých zraniteľných skupín, ale predpokladám, že tie negatívne reakcie by nemali byť. Je to veľké percento a súvisí to tiež s niečím nepríjemným, najčastejšie so zosmiešňovaním.
Prieskum hovorí aj o tom, že takmer pätina LGBT ľudí sa necíti vítaná na bohoslužbách alebo v náboženských organizáciách. Čo tam zažívajú? Neprijatie alebo vylúčenie z komunity?
Na to sme sa konkrétne v otvorených otázkach nepýtali, muselo by to prejsť ešte ďalším skúmaním. Predpokladám však, že išlo o situácie, keď boli v kostoloch negatívne výroky o LGBT ľuďoch a homosexuáloch. To je len môj názor, pretože z prieskumu nie je úplne jasné, čo tým mysleli, ale mohli mať aj otvorenú negatívnu skúsenosť.
Ako vnímate postoj cirkvi k LGBT?
Nie som odborník na cirkevné otázky, ale myslím si, že to poukazuje na to, ako sa cirkev snaží potlačiť súčasné myšlienky a svet, kde LGBT ľudia normálne žijú. V podstate sú pápežskejší ako pápež, pretože súčasný pápež je vo vzťahu k LGBT ľuďom celkom tolerantný. Mám pocit, že si na Slovensku jednoducho povedali zástupcovia cirkvi, že budeme tvrdí konzervatívci a každý odlišný názor je pre nás neprijateľný. Správajú sa, ako sa k nim správali komunisti, a robia totalitne to isté.
