Bola a je to jedinečná generácia v dejinách moderného slovenského poľnohospodárstva, tá, ktorá sa v najproduktívnejšom období svojho života postarala o získanie potravinovej sebestačnosti krajiny. Spomeňme mená niektorých, čo zmenili podobu slovenského vidieka tým, že priviedli družstvá na vrchol prosperity, zmodernizovali potravinárstvo, posunuli slovenskú poľnohospodársku vedu a výskum na medzinárodnú úroveň.
Poľnohospodárstvo nikdy nebolo zlatou baňou, ale môže zaručiť slušné živobytie krajine aj poľnohospodárom. Dnes sú dotácie vidinou rýchleho zbohatnutia.Ján Rehora
Ktoríže to teda sú? Od koho začať? Poďme podľa abecedy a nikoho tým neurazíme ani nezvýhodníme. Na začiatku veľkých osobností nesporne stojí profesor Jaroslav Antal, ktorý vo svojich vedeckých prácach rozpracoval dnes takú aktuálnu tému o vzťahu klímy, vody a pôdy v krajine. Nasleduje Peter Baco, tvorca slovenských Slušovíc v družstve Vlára Nemšová, neskorší minister pôdohospodárstva. Keď nemšovské družstvo krátko po revolúcii navštívili novinári zo Západu, neobdivovali len parametre výroby, ale aj architektúru sídla družstva so zelenou záhradou na streche. Jeden z Američanov povedal: "Sme na farme 21. storočia.“
Je tu profesor Jozef Bulla, niekdajší riaditeľ Ústavu genetiky a experimentálnej biológie, muž, ktorý posunul horizonty slovenskej zootechniky, vychoval 31 ašpirantov, doktorandov, diplomantov, troch univerzitných profesorov. Prvý slovenský člen Accademie dei Georgofilli vo Florencii, jednej z najstarších vedeckých ustanovizní sveta. A tiež docent Ján Murgaš, veľká postava moderného chovu dobytka, ošípaných a oviec.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Ale pozrime sa hlbšie do úrodného poľa vlniacich sa klasov jedinečnej generácie, ktorá sa narodila na sklonku vojny, prežila detstvo v ťažkých a zlých päťdesiatych rokoch, obliala ju nádej zmenu veštiacich šesťdesiatych rokov. Objaví sa pred nami tvár predsedu bývalého družstva v Čachticiach Jána Rehoru a jeho spolužiaka z krúžku Jána Števlíka. Prvý sa postaral o to, že v čachtickom družstve vybudovali krásny ovocný sad a vinicu, kde sa rodia vynikajúce vína burgundských odrôd, druhý má na konte rovnaké dielo v družstvách Nové Zámky a Dvory nad Žitavou. Sady a vinohrady sú funkčné dodnes. Tomu sa povie nadčasové, generácie, teda celú spoločnosť, spájajúce dielo.
Na samom konci abecedy nachádzame meno niekdajšieho rektora univerzity Miroslava Zimu, ktorý sa nedožil zlatej promócie, a profesora Antona Žiklu. Ten pri druhom promovaní zakýval kolegom červeným diplomom. Akoby chcel povedať: neboli sme žiadne béčka vtedy ani dnes. Žikla v skratke vyjadril, čo urobila jeho generácia na poliach a farmách – komplexnou mechanizáciou vytesnila na okraj chotárov ťažkú fyzickú drinu. Spomeňme si na lány repy a kukurice, kde tisíce dedinčanov ohýbali chrbty pri motykách. Žiklovo pokolenie sa nespreneverilo odkazu poctivých roľníkov v podobe oddanej služby pôde a zvieratám – ovládlo moderné technológie a rozvinulo ho v novej veľkovýrobnej podobe.
Ani jednému z príslušníkov zlatej generácie '68 nie je ľahostajný osud slovenského poľnohospodárstva. Stratu sebestačnosti považujú za hazard s kapitálom v podobe prostriedkov celej spoločnosti, jej umu a kultúrnosti. "Povedzme konečne nie úpadku a áno rozvoju,“ rezonovalo medzi zlatými inžiniermi a inžinierkami. Len tak mimochodom, Slovensku zostali štyri posledné chmeľnice – jedna z nich je v Čachticiach.
Sme schopní sa spamätať a chytiť sa zdravého sedliackeho rozumu?
"Poľnohospodárstvo nikdy nebolo zlatou baňou, ale môže zaručiť slušné živobytie krajine aj poľnohospodárom. Dnes sú dotácie vidinou rýchleho zbohatnutia. Nuž je to iba vidina, základom je totiž predovšetkým každodenná poctivá robota. To vie každý sedliak a to odkazuje naše pokolenie tým hore, ale aj tým, čo chcú robiť poľnohospodárstvo len kvôli podporám,“ zhrnul názor šesťdesiatosmičkárov Ján Rehora.