Od júla sa stal váš ústav verejnou výskumnou inštitúciou (VVI) podľa zákona, nie však ešte právoplatne. Ste teda v právnom vákuu. Aké problémy to prináša?
Problém je to skôr pre inštitúciu. Hovoril mi riaditeľ nášho ústavu Vladimír Cambel, že sa chystá výzva na štrukturálne fondy a on si chcel v predstihu zabezpečiť osvedčenie o bezúhonnosti inštitúcie. Register nás však ako VVI zatiaľ nepozná, čiže nie je možné takéto osvedčenie získať, keďže jeho vydanie je podmienené zápisom do registra. Existujeme, fungujeme, výskum beží, ale nie sme zapísaní v registri. To je informačný systém, ktorý má všetkých informovať, že Elektrotechnický ústav SAV patrí medzi verejné výskumné inštitúcie. A to môže byť problém napríklad, keby sme sa chceli zapojiť do nových európskych projektov. Nemôžeme si žiadne dokumenty vybaviť dopredu a potom sa môžeme dostať do časového stresu.
Problém sa môže objaviť aj vtedy, keď si objednáme niečo od dodávateľa, ktorý s nami nikdy neobchodoval, a on si bude chcieť overiť, či sme seriózny a solventný partner a či vôbec existujeme. Rovnaká situácia môže nastať, keby si u nás chcel objednať zahraničný partner výskum. Nevieme ani vystaviť faktúru, v ktorej tiež ako jedna z informácií figuruje číslo registrácie nášho ústavu.
Hovorilo sa aj o zrušení a znovuzaložení ústavov. Znie to jednoducho. Čo sa pod tým skrýva?
V praxi by to znamenalo zánik ústavu. Znamenalo by to, že všetky európske projekty by sa skomplikovali. My sme teraz v troch ako priamy partner a v jednom sme ako tretia strana, teda máme zmluvy. Ak dôjde k zrušeniu a znovu založeniu ústavov, naša účasť v projekte by sa skončila. A to vo chvíli, keby sme povedali, že už to nie sme my, už za nás koná SAV. Projektová komisia by to začala overovať. Mám s tým skúsenosti. Počas jedného schváleného projektu malú súkromnú firmu kúpila väčšia firma a nastal asi polročný proces overovania jej spôsobilosti. Takže teraz znova zakladať ústavy, by podľa mňa znamenalo asi na pol roka prerušenie všetkých prác ústavov.
Čo bude v praxi znamenať pre váš ústav byť právoplatne VVI?
Zdôrazňuje sa najmä možnosť podnikať. Niekdajšia rozpočtová forma hospodárenia je nevhodná pre tvorivú a bádateľskú prácu. Veda sa vyznačuje práve nepredvídateľnosťou, nikdy neviete, kedy niečo objavíte a kedy bude potrebné nasadiť väčšie prostriedky. Rozpočtová forma však predpokladá, že máte inštitúciu, ktorá presne na rok dopredu vie, čo bude robiť a presne na to dostane peniaze, ani viac, ani menej. Polovica ústavov do júla takto fungovala.
Ďalšia časť fungovala v tzv. príspevkovej forme, ktorá je už voľnejšia, pretože umožňuje získavať prostriedky aj z iných zdrojov. Je však založená na filozofii čistej ekonomickej reprodukcie. Teda, máte mať výnosy a náklady, ktoré sa v jednom roku presne rovnajú, čo znamená, že nemáte vytvárať žiaden zisk. Ak by ste však chceli niečo nové vytvoriť a rozbehnúť, potrebujete kapitál. Extra prostriedky, ktoré získate buď pôžičkou, ktorú budete musieť splácať, alebo ste si prostriedky našetrili zo zisku. Možnosť vytvárania zisku na účely rozvoja je to hlavné, čo nám má poskytnúť táto forma VVI.
Ide teda o väčšiu slobodu a flexibilitu výskumu?
To je jedna vec. Druhou je, že to umožní rozbehnúť niečo nové. Túto možnosť dnes nemáme. Keby som hneď dnes prišiel na nejaký úžasný nápad, napríklad môžem vyrábať nejaké veľmi užitočné zariadenie, ale potrebujem na to 10 zamestnancov, nakúpiť za milión stroje a zabezpečiť priestor.
Takýto projekt ako rozpočtová organizácia nemôžem realizovať, lebo sa s ním v rozpočte v tomto roku nerátalo. V tej chvíli, ako som VVI, ktorá má niečo nazhromaždené alebo si môže požičať, viem takýto nápad rýchlo realizovať. Nová forma tak bude šetriť čas, budeme flexibilnejší a veľa vecí to zjednoduší. Nemusíme o nič žiadať, ale sami sa rozhodneme, na čo vlastné prostriedky použijeme.
Transformácia znamená profit skôr pre technické smery, keďže máte viac možností spolupracovať so súkromným sektorom. Neobávate sa, že ústavy budú postupne slúžiť len na komerčné účely?
Osobne nemám snahu vrhnúť sa do vedeckého podnikania. Ale pre mladších kolegov je to normálna vec. Myslím si, že im treba takýto priestor otvoriť. To, aby akadémia neskĺzla k podnikaniu, sa dá ľahko ošetriť. Musia byť kritéria na to, aké vedecké výkony majú naše ústavy podávať.
Kto by mal stanoviť takéto kritéria?
Problém vo vede je ten, že zhodnotiť, či vedecká inštitúcia funguje dobre, alebo by mohla aj lepšie, je veľmi ťažké. Na rozdiel od podnikania, kde výrobcu ohodnotíte tým, že od neho niečo kúpite alebo nekúpite. Myslím si, že kritériá vždy musia byť vytvárané aj za spoluúčasti vedcov.
Viem si teoreticky predstaviť, že by to boli ľudia zo sveta. Pred rokom sme napríklad ako akadémia absolvovali komplexné zhodnotenie od medzinárodných expertov. Boli to ľudia, ktorí s nami nemajú vôbec nič, a majú skúsenosti s hodnotením výskumných inštitúcií. Dali svoj pohľad, ktorý bol aj dosť kritický, a ukázal, že veci by sa mohli zlepšovať. Iba dva ústavy sa vtedy zaradili medzi svetové – Ústav polymérov a Ústav etnológie a sociálnej antropológie. To je podľa mňa cesta. Treba nastaviť kritériá, že ústavy majú byť svetové a ak ústav bude mať výsledky a dokáže popri tom ešte aj podnikať, nikto nemôže povedať, že sa tým niekomu uškodilo.
Ktoré ústavy budú mať ako VVI najviac možností na podnikanie?
Najlepšie predpoklady sú asi pri chemických ústavoch či pri farmácii. Ale myslím si, že aj naše spoločenskovedné ústavy môžu mať priestor. Napríklad sociológovia môžu skúmať veci, ktoré zaujímajú politické strany a politikov. Veď to, ako budeme riešiť problémy spojené s nástupom umelej inteligencie a robotizácie, sú praktické otázky, ktoré majú dosah na spoločnosť a treba ich riešiť. Sú to problémy, ktoré určite zaujímajú tak štátne orgány, ako aj firmy.
Ako právna neistota vplýva na pracovníkov v akadémii?
Všetky takéto kroky, ktoré zneisťujú, sú veľmi zlé. Máme tu veľmi veľa mladých vedcov. Skončili doktorandské štúdium, teraz majú so SAV na tri roky kontrakt a sú šikovní. Chystáme sa na to, ako ich zamestnáme na dlhšie či na dobu neurčitú. Ale aj oni rozmýšľajú, či sa oplatí v takejto neistote pracovať. A to nám pri vyjednávaní ako inštitúcii nepridáva. Na jednej strane stále hovoríme, že sa snažíme, aby sa mladí vedci vrátili zo sveta, na druhej strane ich sami vyháňame.