Aliancia sa pozastavila nad tým, že v rokoch 2009 – 2017 síce výrazne rástol hrubý domáci produkt, ale pritom výdavky na obranu sa znižovali. Čomu to pripisujete?
Problém spočíva hlavne v tom, aby sa politické špičky dohodli, na akej úrovni chceme mať obranu a bezpečnosť štátu, a následne, aby sa nič nemenilo po akejkoľvek zmene vlády.
NATO nabáda Slovensko, aby zvýšilo záujem o vstup do profesionálnej armády, ktorá nemá potrebný počet síl. Čo treba konkrétne urobiť v domácej úlohe?
Je to širší problém, pretože aj napríklad polícii chýba približne 3-tisíc príslušníkov. Dnes služba vlasti, tak ako ju vnímala naša generácia, už nefunguje. Mladí ľudia, ktorí by mohli prísť slúžiť do armády, využívajú otvorené zdroje a majú možnosť porovnávať. Ak zistia, že sa im požadované neposkytne, obzerajú sa po inej práci. Ozbrojené sily ich môžu prilákať, keď ponúknu zaujímavý plat, benefity v podobe zdravotníckeho a sociálneho zabezpečenia a v neposlednom rade systémom celoživotného vzdelávania. Zvažovať sa dá aj úprava pravidiel výsluhového dôchodku.
V prípade ťažkej brigády iné riešenie, než ju vybudovať, nevidím.Ľubomír Bulík
Ten môže po novom vojak získať až po 25 odslúžených rokoch.
Súčasná armáda by mala byť postavená na tom, aby bola „mladá a zdravá“ a k tomu by mali byť nastavené záväzky vojakov tak, aby sa dosiahla potrebná vyváženosť medzi potrebami armády a finančnými možnosťami tieto požiadavky zabezpečovať. Dôležitou súčasťou takto nastaveného systému musia byť financie aj na rekvalifikáciu, aby ľudia, relatívne ešte mladí, boli po odchode do civilu uplatniteľní. Preto výsluhový dôchodok sa musí nastaviť tak, aby človek po vyzlečení uniformy nestratil doterajší životný štandard, ak v civile nenájde uplatnenie, čo je časté. Štát si nemôže dovoliť z viacerých dôvodov, aby sa bývalý vojak ocitol niekde na úrovni životného minima.
Aliančná správa konštatuje, že v rámci programu dobrovoľného vojenského výcviku v roku 2016 uspelo len 37 záujemcov. Teraz je plán vycvičiť ročne 150 adeptov. Čo si myslíte o tomto programe?
Zdá sa mi, že projekt sa ušil horúcou ihlou. V prvom rade by sa mala zabezpečiť požadovaná kvalita regulárnej armády s náležitým odmeňovaním a výhodami, aby sa vojenskému profesionálovi oplatilo slúžiť, a nie sa trápiť s problémami neochoty vstúpiť do ozbrojených síl. Ak sú financie, tak viac pozornosti by sa malo venovať príprave aktívnych záloh. Nedostatočná motivácia však spôsobuje, že ozbrojeným silám chýba približne pätina príslušníkov. Vedenie obrany preto hľadá, ako túto dieru zaplátať. Prichádza s dobrovoľnou službou, čo podľa mňa nie je systémovým riešením, čo potvrdzuje aj záujem o takýto druh služby a otázkou je aj reálna využiteľnosť takto pripravených osôb pre fungovanie systému obrany a iné.
Všeobecná otázka – treba naozaj obrane venovať takú dôležitú pozornosť?
Samozrejme, že áno. Pocit bezpečia a doterajšie neohrozenie Slovenska nikoho neoprávňuje, aby sme zabudli na známu zásadu – v mieri sa pripravuj na vojnu. Mám pocit, že nám v tomto smere chýba takpovediac gén štátnosti. Každý zodpovedný funkcionár musí myslieť na bezpečnostné záruky svojej krajiny.
Správa NATO uvádza, že Slovensko konečne plánuje od roku 2024 dávať na obranu dve percentá hrubého domáceho produktu, čo je aliančný záväzok. Ste optimista? Alebo sa obávate, že zostane len pri slovách?
Na jednej strane NATO pozitívne hodnotí tento prísľub, otázne je, ako bude vyzerať skutočnosť. Skôr som pesimista, ale rád by som sa, pochopiteľne, mýlil. Veď napríklad ani dve percentá z HDP schválené v roku 2010 v NR SR sa nepodarilo splniť. Naopak, peniaze pre armádu ďalej postupne klesali, až dosiahli veľmi nízku úroveň, ktorá neumožňovala požadovaný rozvoj. Moje pochybnosti pramenia z toho, že ekonomika momentálne síce šliape, ale požiadavky armády sú prevalcované problémami v zdravotníctve, v školstve a iných oblastiach spoločnosti. Vedenie štátu si však musí uvedomiť, že ozbrojené sily okrem tých dvoch percent potrebujú stabilné zázemie. To je jedna z kľúčových vecí.
Konkrétne?
Pomôžem si výrokom Archimeda – dajte mi pevný bod a pohnem zemeguľou. Obrazne to platí aj v armáde – dajte mi stabilné peniaze, a to nemusia byť ani tie požadované dve percentá, a môžem plánovať. Lenže ak štátny rozpočet v danom roku poskytne financie, a tie sa v priebehu roka menia, tak aj celé plánovanie s modernizačnými projektmi začne plávať a vojenskí plánovači, ako aj politické vedenie ministerstva obrany majú problémy s ich realizáciou, čo má dosah aj na rozhodnutia, v rámci ktorých sa odrazu menia aj plány. Výsledkom takýchto procesov je súčasná nie najlepšia kondícia ozbrojených síl, čo deklarujú aj rôzne hodnotenia.
Čo považujete v aliančnej správe po nahliadnutí do nej za alarmujúce?
Možno vás prekvapím odpoveďou, ale nenašiel som v texte nič zarážajúce.
Prečo?
Lebo je to pokračujúce neuspokojivé hodnotenie slovenského obranného plánovania. NATO vypracúva takúto správu pravidelne každé dva roky. Podobná kritika zaznievala opakovane.
Čo nové môže byť v obsahu také, že by sa to dalo označiť za alarmujúce?
Odďaľovanie medzinárodného záväzku Slovenska v rámci NATO, ktorým je vybudovanie ťažkej mechanizovanej brigády, a to hlavne z dôvodu personálnej naplnenosti. Z pohľadu spojencov je nepochybne termín až okolo roku 2030 neúnosný. Chápem, že napríklad potrebujeme zabezpečiť vzdušný priestor, mimochodom, aj to patrí medzi medzinárodné záväzky, ale vedel by som si predstaviť aj iné riešenie, než to, ktoré bolo prijaté. Ale v prípade ťažkej brigády iné riešenie, než ju vybudovať, nevidím. K tomu musia byť nastavené finančné zdroje použité nie na úkor našich záväzkov súvisiacich s ťažkou brigádou. Keď sa raz niečo sľúbi, treba to splniť. A načas. Osobne vidím ešte jeden zásadný problém.
Aký?
Slabú strategickú komunikáciu ministerstva obrany. Mohlo by si zobrať príklad nielen z Holandska, ktoré je v tomto smere špičkové, ale aj zo susedného Česka, ktoré tiež veľmi dobre komunikuje s verejnosťou. Nečudujme sa potom, že okrem iného je medzi občanmi chabý záujem o službu v armáde a otázky obrany a bezpečnosti takpovediac po svojom riešia aj iné štruktúry. Verím však, že v tomto ohľade nie je neskoro zmeniť prístup. Prevencia, ako vieme, je vždy účinnejšia ako perzekúcia.